Valentová, Libuše (ed.): Podoby rumunské identity

Valentová, Libuše (ed.)
Podoby rumunské identity

recenze sociologie

Zborník Ipostaze ale identităţii româneşti (Podoby rumunskej identity) je publikáciou, ktorá vyšla ako výstup tretej medzinárodnej konferencie rumunistických štúdií, organizovaných každé dva roky na pôde Ústavu románských studií FFUK v Prahe (oddelenie rumunistiky). Dielo vyšlo predovšetkým vďaka úsiliu Libuše Valentovej, hlavnej organizátorky sympózia a editorky zborníka.

 

Podoby rumunskej identity
Libuše Valentová (ed.): Ipostaze ale identităţii româneşti. Al III-lea colocviu internaţional de studii româneşti din Cehia (2008). Praha: Secţia de română, Institutul de studii romanice, Facultatea de litere a universităţii Caroline. Asociaţia Cehia-România. 2009, 220 s.

Zborník Ipostaze ale identităţii româneşti (Podoby rumunskej identity) je publikáciou, ktorá vyšla ako výstup tretej medzinárodnej konferencie rumunistických štúdií, organizovaných každé dva roky na pôde Ústavu románských studií FFUK v Prahe (oddelenie rumunistiky). Dielo vyšlo predovšetkým vďaka úsiliu Libuše Valentovej, hlavnej organizátorky sympózia a editorky zborníka. O predchádzajúcom zborníku Mircea Eliade v evropském kontextu (2008) z kolokvia konaného na počesť 100. výročia narodenia tohto svetoznámeho religionistu vyšla v tomto časopise stručná anotácia.

Na rozdiel od predchádzajúcich zborníkov, tento vychádza výlučne v rumunskom znení a dvojjazyčný je len úvod L. Valentovej, ktorý stručne rekapituluje predchádzajúce sympóziá, s dôrazom na posledné. Doplňme, že medzičasom sa konalo už IV. medzinárodné sympózium, tentoraz v Bratislave, na tému Rumunská literatúra v exile – pred a po r. 1989.

Sympózium Premeny rumunskej identity sa tematicky delilo do piatich skupín: Rumunská identita, Identita vo vývoji spoločnosti, Podoby identity v literatúre, Identita a jazyk, Identita – recepcia – exil. Na konferenciii sa okrem českých a slovenských rumunistov zúčastnila aj pomerne veľká skupina odborníkov zo zahraničia, napríklad z Poľska, Talianska, Maďarska, Moldavska a Rumunska.

Diskusiu na širokú tému rumunskej identity z teoretického i historiografického hľadiska otvoril významný historik Lucian Boia z univerzity v Bukurešti, vydávajúci svoje diela i v zahraničí, ktorý demonštroval, ako táto krajina neustále menila civilizačné modely. Rumunské elity vždy dokazovali svoju schopnosť prispôsobiť sa, i keď toto takmer bezbolestné preberanie modelov často viedlo aj k vyprázdneniu ich zmyslu, o „formy bez obsahu“ (čo je slávny výrok Titu Maioresca na túto tému z r. 1868). Tak či onak, rumunským špecifikom zostáva osvojenie si veľkého množstva rôznorodých etnicko-kultúrnych prvkov (tureckých, francúzskych, maďarských, slovanských, gréckych, židovských, nemeckých), ktoré sa premietli do jazyka a do kultúry. Popri tom však rumunská populácia trpela istou formou izolácie. Podľa L. Boiu paradoxom tohto „ostrovného“ syndrómu je jeho „zatvorený i otvorený“ priestor, v ktorom na jednej strane pretrváva tradičná kultúra a na strane druhej sú prijímané cudzie vzory (tradicionalizmus vs prispôsobivosť, mesto vs vidiek). Svoj príspevok príznačne nazval Na križovatke civilizácií: európske modely v rumunskej kultúre.

Podobnému problému, ale na na príklade revolučného obdobia 1848, sa venovala známa literárna kritička a semiotička Monica Spiridon z univerzity v Bukurešti v príspevku Symptómy jedného syndrómu identity: francúzska heliotropia. Takzvané révolutions à la française sa prejavovali na politickom i kultúrnom poli. Spôsobili ruptúru s otomanským svetom, krajinu nasmerovali na západ a hlavne otvorili otázku národnej identity, ktorej podoby sa budú počas nasledujúcich sto päťdesiatich rokov neustále znovu konštruovať a meniť. Rumunskí historici nazývajú hnutia z 1848 „imitatívne revolúcie“ a práve mimetický syndróm bol v projekte utvárania národnej identity zásadným. Vznik proeurópskej rumunskej identity však vychádzal zvnútra a jasne odporoval akejkoľvek kolonizačnej myšlienke.

Identitárne konštrukcie sa však neprejavujú len v oblasti literatúry alebo historiografie. Ich dosahom a podobám vo výtvarnom umení sa venoval Sorin Alexandrescu, významná osobnosť rumunskej kultúry, riaditeľ Centra excelentnosti pre výskum obrazovej kultúry v Bukurešti. Jeho príspevok Krajina a identita: začiatok moderného rumunského maliarstva načrtol zaujímavé paralely medzi moderným rumunským maliarstvom a národnou identitou. S. Alexandrescu sa zameriava na zobrazenie krajiny v modernom českom, talianskom a rumunskom maliarstve a skúma spôsob videnia sveta v jednotlivých kultúrach. Podľa neho sa v druhej polovici 19. storočia rumunskí maliari po prvýkrát naplno otvárajú modernizmu (dovtedy prevládal byzantský model) a tento skok do impresionizmu je špecifikou rumunského maliarstva. Ďalšou zvláštnosťou je odmietanie všetkého, čo bolo považované za bojarské a mestské, tematika ostáva výlučne prírodná, vidiecka, pričom nad časovým prvkom v ich dielach dominuje priestor. Ich krajinky tak zobrazujú akýsi „vnútorný priestor rumunskej kultúry“ (s. 36). Pretrvávajúce rozpory medzi „národnými špecifikami“ a „európskou integráciou“ v Rumunsku si všíma Roberto Scagno z Padovy (Národná identita a obsesia identitou), ktorý hľadá ich príčinu predovšetkým v dedičstve Ceauşescovho režimu („katastrofa identity“). Etno-nacionalistické výmysly, paranoický protizápadný a protieurópsky postoj a obsesia jedinečnou a pôvodnou rumunskou spiritualitou sa objavujú znovu v prvých rokoch prechodu k demokracii a pretrvávajú aj po oficiálnom vstupe Rumunska do EÚ v roku 2007.

Problémy identity sa však neprejavujú iba vo vnútri národného prostredia, ale aj smerom navonok (časť Identita vo vývoji spoločnosti). Alexandru Istrate (Historický inštitút, Rumunská akadémia vied, Jasy) s referátom Kniha o dejepisectve v prvej polovici XIX. storočia prináša bohatý prehľad dobových kníh o histórii, ktoré sú však zväčša len izolovanými pokusmi jedincov alebo malého okruhu intelektuálov a napriek vynaloženému úsiliu „nemôžu suplovať historiografickú školu, vzorové písanie minulosti“ (s. 76). To sa má v Rumunsku udiať až v druhej polovici XIX. storočia. Miroslav Kouba (Filozofická fakulta UK, Praha) s referátom Moderná identita Bulharov a Rumunov v medzikultúrnych dialógoch v XIX. storočí mapuje vývin vzťahov od izolovaných aktivít bulharskej emigrácie v Rumunsku až po vzájomnú kultúrnu výmenu. Autor vyzdvihuje skutočnosť, že medzi týmito dvoma krajinami existuje oveľa viac faktorov, ktoré ich zbližujú, než tých, ktoré ich rozdeľujú, čo aj bohato ilustruje. Aj ďalší účastníci sa vyjadrujú k vzťahu vlastnej, rumunskej, identity vo vzťahu k inej, cudzej, odlišnej. Joanna Porawska (Filologický inštitút, Krakov) v príspevku O pojme vlasť vo vnímaní niektorých rumunských študentov vo svetle výskumu formou dotazníku referuje o výskume, ktorý opakovala po pätnástich rokoch a porovnáva výsledky. Pojem vlasť navyše osvetľuje aj z historického a filologického hľadiska v rôznych európskych jazykoch a kontextoch. Šéfredaktor časopisu Contrafort z Kišinova Vitalie Ciobanu vo svojom príspevku Cez mreže hľadiac na rozkvitnutú záhradu alebo príbeh Besarabských Rumunov pred (zatvorenými) dverami Európskej únie približuje špecifický osud Besarábie a jej identity. Autor svoje rozprávanie odvíja od „obsesívnej“ otázky: Ako sa cíti spisovateľ v krajine susediacej s Európskou úniou? Zameriava sa na niektoré problematické aspekty krajiny poznačenej „historickou smolou“, kde však existuje túžba obyvateľstva vymaniť sa z izolácie, do ktorej boli uvrhnutí Sovietmi a „napojiť sa na pulz sveta, na ktorom záleží.“ Moldavsku sa venuje aj Eugenia Bojoga (Filozofická fakulta, Univerzita Babeş-Bolyai, Kluž) v referáte „Štátny jazyk“ alebo zmätok v identite odrážajúci sa v pomenovaní jazyka v Moldavskej republike. Autorka skúma špecifický osud rumunčiny v Moldavsku a približuje diskusie okolo oficiálneho pomenovania tohto štátneho jazyka. V krajine, kde dedičstvo komunizmu zostáva realitou, sú všetky pokusy intelektuálnych elít márne, a tak pojem „rumunský jazyk“ ako aj návrat k latinke zostáva zatiaľ tabu.

K podobám identitárnych prejavov v modernej, ale i neskoro stredovekej literatúre sa vracia celá rozsiahla časť výskumu. Otvára ho Laura Mesina (Filozofická fakulta, Bukurešť) referátom Hlas autora v priestore textu. K novému čítaniu Ponaučení Neagoe Basaraba svojmu synovi Theodosiemu. ktorá pátra po podobách identity a osvetľuje špecifiká tejto problematiky v medievalistickej literatúre. Porovnávaciu štúdiu Priestorovo-časová štruktúra diel Horalka (Mihail Sadoveanu) a Barbari (Zsigmond Móricz) prináša Levente Nagy (Filozofická fakulta, Univerzita Eötvös Loránd, Budapešť). Vychádzajúc z odlišnosti v naratívnej štruktúre týchto významných diel z rovnakého obdobia (1930 a 1931), špecifikuje odlišnosť medzi rumunskou a maďarskou kultúrou. Do iného kontextu nás uvádza Libuše Valentová (Filozofická fakulta UK, Praha) s referátom Myšlienka identity v politickej alegórii: Guliver v Krajine klamstiev od Iona Eremia. Z pomerne bohatej tradície používania alegórie v rumunskej literatúre (a nemyslí sa tým náboženská literatúra) sa autorka zameriava na politickú alegóriu „explicitného“ typu, ktorá priamo odkazuje na komunistický režim. Najreprezentatívnejší sa pre rumunskú literatúru v tomto smere javí práve Ion Eremia, autor takmer neznámy, ktorý svoj román („vzorovú alegóriu“) dokončuje v roku 1958. Autorka dešifruje skryté významy tohto priečinkového diela, hľadá paralely so slávnejšími dielami tohto typu a vyzdvihuje jeho špecifiká.

Niet pochýb, že jazyk je významným faktorom pri stavbe identitárnych prejavov (Identita a jazyk). Venuje sa mu Jan Šabršula (Filozofická fakulta, Ostrava) stručným lingvistickým exkurzom Divergencie a konvergencie pri vzniku a v evolúcii rumunského jazyka. Jiří Felix (Filozofická fakulta, Praha) sa v skúmaní jazyka upriamuje na tému Pravopis a rumunská identita (niekoľko upresnení) a vychádza z predpokladu, že písmo ako „grafické zrkadlenie“ (s. 170) veľa prezrádza o identite národa (zásadný význam mal prechod rumunčiny z cyriliky do latiny). Rodica Marian (Lingvistický inštitút Rumunskej Akadémie, Kluž) prináša referát Z histórie a súčasnosti rumunskej identity: Slovník Tezaurus rumunského jazyka v elektronickom formáte – veľdielo kultúry a jazyka, kde približuje jedinečný národný projekt veľkého akademického slovníka v elektronickej podobe, ktorý vznikol vďaka úsiliu a spolupráci vedcov z rôznych odborov a je fundamentálnym dielom v rumunskej kultúre a lingvistike.

Posledný cyklus Identita – recepcia – exil otvára referát Libuše Vajdovej (Ústav svetovej literatúry SAV, Bratislava) „Malý Paríž“ a slovenská kultúra, ktorý sa zaoberá fenoménom mesta ako dôležitého identitárneho faktoru aj vo vzťahu k slovenskej literatúre. Zaostruje pozornosť na topos mesta Bukurešť v období jeho veľkého kultúrneho vrenia koncom XIX. a začiatkom XX. storočia, kedy bolo príznačne nazývané „Malý Paríž“. Rovnomenný, až 80-stranový článok na pokračovanie publikuje v roku 1885 v Slovenských pohľadoch novinár Gustáv Augustíny. Cez článok sa nám odkrývajú mnohé paralely v osudoch oboch krajín a špecifický pohľad na Bukurešť v kontexte doby. Referát Jany Páleníkovej (Filozofická fakulta, Bratislava) Za možné vnímanie Sorina Titela na Slovensku sa dotýka fenoménu recepcie spisovateľov v inej kultúre. Autorka rozvíja myšlienku hypotetického prijatia v našich končinách zatiaľ neznámeho rumunského spisovateľa Sorina Titela a sústreďuje sa predovšetkým na jeho román Žena, hľa tvoj syn (1983), ktorý sa jej javí vhodný na preklad do slovenčiny. Gabriela Gavril (Filologický inštitút, Craiova) vnáša do zborníka s referátom Problematické identity otázky vývoja rumunskej identity v porevolučnom období a na porovnanie tento fenomén konfrontuje s príkladom ostatných postkomunistických krajín (hlavne Poľska). Špecifikum Rumunska vidí v tom, že až na malé výnimky bol intelektuálny antikomunizmus výlučne postkomunistickým fenoménom, a ako taký viedol až k mystifikácii minulosti a sebailúzii celej rumunskej spoločnosti. Mimo pozornosti neostal ani postoj významného spisovateľa Normana Maneu, ako ho načrtol Jiří Našinec (Filozofická fakulta, Praha) v analýze románu Návrat chuligána od Normana Maneu: konflikt identít. Z autoprezentácie spisovateľa podľa Našinca vyplýva, že „jediná identita z tých, ktoré mu boli dané alebo nanútené počas života, korózii času odoláva tá lingvistická“ (s. 207). Nemiznúci pocit exilu tvorí ústredný problém úvah Oľgy Chojnackej (Filozofická fakulta, Praha) v príspevku Identita spisovateľa a jeho diela v exile: rumunskí spisovatelia vo Francúzsku po 1944), ktoré vychádzajú zo širšieho záberu diel siedmich vybraných rumunských exulantov. Špecifickým prípadom je Petru Popescu (Jarmila Horáková: Petru Popescu: identita spisovateľa po tridsiatich rokoch v exile). Tento spisovateľ vstupoval do literatúry v liberálnejších šesťdesiatych rokoch a napriek popularite emigroval do USA, kde sa mu podarilo uspieť a naplniť tak „americký sen“. K rumunskej tematike sa vrátil až autobiografickým románom The Return (1997, Návrat), ktorý poskytuje významný materiál pri skúmaní zložitej identity autora, ktorý sám seba vidí ako Američana s rumunskými koreňmi.

Zborník prináša pomerne široký záber do nesmierne bohatej a zaujímavej problematiky identity, ktorú však, prirodzene, zďaleka nevyčerpáva. Upozorňuje predovšetkým na aktuálnosť, až akútnosť tejto témy v súčasnom rumunskom kultúrnom prostredí a na to, že táto látka je ozaj hodná podrobnejšieho výskumu, ktorý sa ukazuje byť inšpiratívny aj pre našu vlastnú situáciu.

 

© Tamara Mikulová

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 47 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.