Spoločnosť má Erika Jakuba Grocha (1957) vo vedomí predovšetkým ako básnika, ktorým aj skutočne je, potom ako významného predstaviteľa slovenského disentu (spolu so zosnulým filozofom Marcelom Strýkom organizovali z Košíc jeho východoslovenskú časť, pričom udržiavali úzky kontakt s pražským disentom), občas funguje ako vydavateľ kvalitnej literatúry a nemožno zabudnúť tiež na Grochovu rozhlasovú tvorbu. Zameraná je najmä na detské publikum. V posledných rokoch je tento pravdepodobne najskvelejší žijúci slovenský básnik tiež rozprávkar.

Ak teda v súvislosti s tvorbou Erika Jakuba Grocha hovoríme o rozprávkach, treba dodať, že sú akýmsi logickým pokračovaním, vzhľadom ako k dielu, tak aj ku Grochovmu životu.

Už vo svojej prvej (samizdatovej) básnickej zbierke Súkromné hodiny smútku (1985, prepracované oficiálne vydanie v r. 2000) je jeho poézia intímna, zaoberá sa otázkou pravdy a láskou k jednej žene. Postupom času, ako pribúdajú ďalšie publikované zväzky básní – Baba Jaga: Žalospevy (1991), Bratsestra (1992), To (2000), L´acinéma (2001), Druhá naivita (2005), Em (2006), Infinity (2008), naberá táto poézia hĺbavejší, meditatívnejší charakter, čo je v Grochovom prípade jednoznačné pozitívum. Veď slovenské básne typu:

Druhá naivita

Zložiť okuliare a už nevidieť písmená,
iba knihu, z ktorej rastie strom, a o chvíľu
ani strom nie, len vtáka, ktorý sedí na strome,
a nakoniec ani toho nie, len jeho spev,
ktorý odvráti čistý, prostý zrak.

(z knihy: Druhá naivita. Zobrané a nové básne a príbehy, Legenda – Edition Ryba, Trnava 2005)

Život

V skutočnosti žijeme len tri dni.
Prvý, keď ma bozkáš na ústa, všade.
Druhý je temná noc, tma vytryskne
v srdci, privinie sa k nemu.

Tretí deň stvorí dokonalá samota.
S prázdnymi rukami a s prázdnymi
slovami sa vezmeme, ponad prach ruží,
ponad hlinu vyčerpaných hrdličiek.

(z knihy: Em, OZ Slniečkovo, Prešov 2006)

skutočne nerastú na každom (slovenskom) strome. Ak aj vôbec na nejakom rastú...

Medzitým v roku 2005 publikoval Groch prvú rozprávkovú knihu Tuláčik a Klára (Legenda – Edition Ryba) a následne o rok neskôr vydáva rozprávku Píšťalkár (OZ Slniečkovo). Ábé, Aha a spol. (2009, OZ Slniečkovo), zatiaľ posledná kniha rozprávkových príbehov, je svojim spôsobom výnimočná. Avšak tým je u E. J. Grocha vlastne každý počin.

Ábé a Aha sú postavy sprevádzajúce čitateľa vo všetkých prozaických príbehoch knižky. Tieto dve postavy samy osebe nie sú nijako zvlášť rozprávkové, sú to spolužiaci zo základnej školy. Obaja majú sedem rokov, Ábé sa zdá byť zo začiatku ten viac premýšľajúci než jeho kamarátka Aha, nosiaca vo vrecku švajčiarsky nožík. No v priebehu príbehov sa ich svety prepletú do jediného (rozprávkového) natoľko, že táto prvotná charakteristika sa zdá byť zavádzajúca. Básnik a rozprávkar nás vezme do sveta fantázie dvoch senzitívnych, vnímavých a dumajúcich detí, sme svedkami fantastických výletov za hranice reálna i nevídaných záverov detských vnútorných monológov či dialógov, aké môže iba um malého školáka vymyslieť.

Ak by som iba „na okraj", vzhľadom na vyššie uvedenú výnimočnosť poznamenal, že sa jedná o spoločné dielo otca a syna Grocha, Erika a Martina, bolo by to málo. Do tretice sa totiž dostalo autorovi i čitateľovi tej radosti, že po inak skvelých ilustrátoroch Ľuboslavovi Paľovi (Tuláčik a Klára) a Jane Kiselovej-Sitekovej (Píšťalkár) knihu Ábé, Aha a spol. ilustroval Martin Groch, syn Erika J. Grocha. Sotva dvadsaťročný (a možno ani to nie) ilustrátor knihu nielenže vyplnil skutočne majstrovskými výjavmi a krátkymi namaľovanými príbehmi komixového charakteru, no jeho práca sa tu stala rovnako veľkým – kvalitatívne i kvantitatívne – a plnohodnotným príspevkom k celkovému dojmu z diela ako rozprávkové príbehy jeho otca. Je naozaj viac ako príjemné vidieť a vedieť, že sa už v takomto mladom veku nájdu talenty, vyspelosti kovaného ilustrátora či grafika. Iste takto Martin Groch dopomohol viac ako enormne k finálnemu výbornému počinu. Totiž už keď človek vezme zväzok po prvý krát do rúk, má pocit, že sa dotýka čohosi nevšedného, jemného, avšak sebestačného.

Ďalším dôvodom, prečo sa dá Ábé, Aha a spol. označiť za výnimočnú detskú knihu, je – ak aj nie priamo aktuálnosť, kedy sa autor pohráva so súčasnými reáliami a technickými vymoženosťami posledných desaťročí – náročnosť, s ktorou k percipientovi (poslucháčovi) pristupuje. Nejde iba o už spomínané „znaky našej doby", to naopak môže pomôcť mladému človeku rýchlejšie sa stotožniť s príbehom. No okrem tohto, vlastne ústretového kroku, je štylistické a naratívne poňatie nie obvyklé – rozprávkové tak, ako ho máme zaužívané. Vety sú dlhé, zložitejšie, súvetia nie sú výnimkou. Tiež zakončenie jednotlivých príbehov rozhodne nepôsobí vyhranene, ako to u rozprávok bežne býva. Koniec príhod školákov Ábé a Aha väčšinou zostáva otvorený, nejednoznačný. Takto autor kladie nepriamy akcent na koncentráciu čitateľa a následné zamýšľanie sa nad záverom historky po jej prečítaní.

Nemožno zabudnúť na slovenský preklad (Erik J. Groch) piesňového textu That feel amerického speváka Toma Waitsa, zakomponovaného do jednej z rozprávok. Napriek tomu, že Tom Waits rozhodne nie je spevákom detských piesní, text sedí v príbehu ako päsť na oko. Rovnako ako niektorí filmoví tvorcovia (naposledy režisér Terry Gilliam vo filme Imaginárium Dr. Parnassa alebo bratia režiséri Albert a Allen Hughes pre film Kniha prežitia), necháva sa autor voľne inšpirovať touto kultovou postavou a prostredníctvom rozprávkového príbehu potom znie časť z ponúkaného, skutočne širokého, charakterového zoznamu obrovskej hudobnej osobnosti menom Tom Waits. Postava menom Tom, spievajúca tento text, je ústrednou tvárou rozprávky nazvanej jednoducho – Tom.

Podtitulom knihy Ábé, Aha a spol. je čosi ako poznámka – Rozprávky pre indigové deti. Podľa štúdií psychológov sú to deti budúcnosti. Osobnosti od narodenia vysoko inteligentné, húževnaté a rozhodné. Okrem toho však potrebujú aj zvláštnu starostlivosť a veľa pozornosti od dospelých, čo je druhá strana mince. Rovnako aj rozprávky v tejto knihe Ábé, Aha a spol., sú inteligentné a vyžadujú si od nás väčšie množstvo koncentrácie. Majú svoje čaro, ktoré k rozprávkam patrí a vtip, a práve pre toto všetko si isto nájdu spôsob, ako sa dostať – ak aj nie hneď, tak isto časom – do čo najväčšieho množstva domácich knižníc. Tak, ako už roky Erik Jakub Groch dvíha úroveň pôvodnej slovenskej poézie, podarilo sa, myslím obom Grochovcom, naznačiť kvalitatívny smer, kam by sa prípadne pôvodná slovenská rozprávka mala uberať.