Stanislav Rakús (1940), vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a pre verejnosť predovšetkým spisovateľ – prozaik, už istý čas, tak povediac od osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, s prestávkou polozabudnutia v deväťdesiatych rokoch, patrí medzi najlepších slovenských narátorov. Kúzlom jeho rozprávania je predovšetkým obyčajná každodennosť, z ktorej je veľmi bravúrne schopný dostať maximum pre text a tým i pre čitateľa. Iste i toto je jeden z dôvodov, prečo jeho posledná kniha, kniha poviedok Telegram, získala najprestížnejšiu slovenskú literárnu cenu Anasoft litera 2010.

Autor je literárne činný už od šesťdesiatych rokov minulého storočia, publikoval svoje texty – poviedky, recenzie a literárnovedné štúdie, v rôznych literárnych časopisoch (Mladá tvorba, Romboid, Slovenské pohľady etc.). V tomto období prenikal do slovenskej literatúry postmodernizmus a toho sa, dá sa povedať, istými maniermi Stanislav Rakús aj stále drží.

Vo všetkých štyroch poviedkach (Básnici, Telegram, Alkoholická poviedka a Príbeh o básni) je čitateľ prenesený do obdobia normalizačného Československa, resp. priamo na slovenské územie, no primárne sa to nezdá byť tím najdôležitejším. Avšak rovnako, ako v prechádzajúcich knihách (Nenapísaný román či napríklad Temporálne poznámky), vychádza Rakús práve z tejto doby. Dokonca ani nie je príliš dôležité, či sa hlavná postava – z toho jeden krát v úlohe rozprávača, teda v ich forme a tri krát v opise narátora v tretej osobe – situačne ocitá vo veľkomeste alebo na pôde malomesta. Ak by sme chceli hľadať jednotiace prvky, tak dôležité paralely sa zdajú byť v prvom rade v mikrosvete jedinca, záľube či povolaní v autorstve textov a takisto vo veľmi sugestívnej irónii, ironizovaní ako okolností, tak aj konkrétnych charakterov, čím sa dotýkame práve postmoderny. Dokonca i z pohrebu, okolo ktorého sa ovíja text prepožičajúci názov celej poviedkovej publikácii, nie je na tomto mieste dráma. A ak áno, tak je to skôr tragédia vzťahov, manipulácie a vyprchaných morálnych zásad, deformácii tradícií, poskytujúcich tak autorovi vhodnú pôdu pre rozpracovanie „svojej hry“. Pre Stanislava Rakúsa, teda pre jeho prozaickú tvorbu nie sú dôležité strhujúce a zlomové momenty, ku svojej tvorbe nepotrebuje akékoľvek revolúcie. Práve naopak, príbehy sa odvíjajú v období medzi výnimočnými bodmi, keď sa zdanlivo nič nedeje. No pre pozorovateľa, ktorým by dozaista spisovateľ mal byť a Rakús je toho príkladom, je každodennosť vďačným zdrojom k príprave kvalitného diela, akým kniha Telegram jednoznačne je.

Jedinec, hlavná postava, je v najnovšej knihe Rakúsa predovšetkým pozorovateľom, je v anonymite no samozrejme súvisí s celkovým dejom. Obsahuje však akýsi ironický odstup, zdravý rozum, veľmi ľudskú a prirodzenú reakciu, s ktorou sa dá ľahko stotožniť z pozície čitateľa. I to je pre dobrého spisovateľa a jeho prózu dôležité. Oproti myšlienkovým pochodom stojí nie príliš rozložitý, skôr takmer statický časový priebeh. Skutočne, Stanislav Rakús si vystačí s málom, aby dokázal mnoho. Rakús vyhľadáva človeka jednoduchého, obyčajného, žiadneho veľkého hrdinu, skôr smoliara, ako šťastlivca. Obyčajný život skrachovaného mu je bližší než zážitky a dobrodružstvá rebelov, emigrantov alebo nespravodlivo väznených. Nekomplikovane a osvietensky je schopný rozobrať drobnosti triviálnych momentov, vyzdvihnúť ich, navrátiť im farby a vône. Vytvoriť opak z toho, o čom by si snáď čitateľ mohol myslieť, že je to vec fádna. Takto z nedokonalých, statických intelektuálov vytvoril iróniu jedinej oficiálnej moci, na inom mieste je schopný z permanentného mlčania skomponovať absolútne jasnú, dokonca možno životne dôležitú komunikáciu.

Stanislav Rakús vyslal do spoločnosti telegram. Či je to správa o stave minulej spoločnosti alebo je možno – s istou dávkou odvahy, sebairónie a odstupu – pracovať, v tomto prípade, aj s myšlienkou kritiky súčasnej spoločnosti, zostáva na čitateľovi. V každom prípade literárne ocenenie Anasoft litera 2010 nemusí byť pre Telegram jediným, čo vyvolá.