Marek Mittaš: Dlhé roky si pôsobil v reklamnej brandži a po odchode si napísal knihu z tohto prostredia. Prezradíš koľko je v Homo asapiens z tvojho života a koľko fikcia?
Rado Ondřejíček: Nie je tam až tak veľa môjho života a nie je tam až tak veľa čistej fikcie. Postavy a scény v knihe sú inšpirované množstvom skutočných príbehov, ktoré som na vlastné oči videl alebo počul od ľudí z brandže. Nie je to teda podľa skutočného príbehu, ale je to taký destilát typického, čo sa v prostredí Homo asapiens deje. Často som si vymyslel vlastné situácie, ktoré ale mali povedať to isté, čo sa niekomu stalo, len ja som nechcel použiť úplne rovnakú príhodu.

Marek Mittaš: V knihe si naznačil že v reklamnej brandži je málo ľudskosti. Pozorný čitateľ dokonca zachytí, že postavy plytvajú emóciami na reklamné kampane a strácajú jemné city potrebné pre tento svet. Myslíš si, že v podstate tak chod sveta určujú ľudia, ktorí nie sú už sami schopní bežného života?
Rado Ondřejíček: V prvom rade si nemyslím, že by ľudia v marketingu a reklame nejako zásadne určovali chod sveta. Možno si to niektorí myslia, ale väčšinový názor to, aspoň dúfam, nie je. No a ľudskosti je tam presne toľko, koľko sa popri tom zvýšenom strese, ambíciách a neustálej snahe o vyššiu efektivitu do toho prostredia zmestí. Homo asapiens nestráca ani tak ľudskosť, ako skôr kontakt s obyčajným životom. Dobrovoľne sa uzatvára do bublín. Časom si ani nevšimne, že to čo žije sa od normálneho života celkom vzdialilo.

Marek Mittaš: Postavy v knihe musí mnoho ľudí ľutovať, napriek tomu sa dnes veľa mladých snaží naskočiť práve do tohto vlaku. Je to schizofrénia doby? Ako to vnímaš?
Rado Ondřejíček: To je individuálne. Niekomu je tých postáv ľúto, inému ich život pripadá ako vlastný splnený sen. Rovnako sa líšia postoje ľudí k tomu, ako kniha skončí. Nedivím sa nikomu, kto povie, že by si chcel prácu v takom prostredí vyskúšať a rovnako sa nedivím nikomu, kto povie, že už jej má dosť a chce odísť. Ono to je vlastne tak, že dlhodobo v tejto brandži vydrží len istý typ ľudí, špecifické povahy, pre ktoré je to životodarné prostredie.

Marek Mittaš: O knihe si hovoril desať rokov. Pripravuješ pokračovanie, alebo je to tvoj slogan na ďalších desať rokov?
Rado Ondřejíček: Asi skôr to druhé. Rád by som niekedy ešte napísal druhú knihu, aj keď nie priamo pokračovanie tejto jednej, ale niečo celkom iné. Ale tak skoro to určite nebude, to by sa Homo asapiens musela neočakávane výborne predávať, aby som mal peniaze potrebné na písanie čohokoľvek ďalšieho.

Marek Mittaš: Čo sa v tvojom živote zmenilo, keď si sa oficiálne stal spisovateľom?
Rado Ondřejíček: Nič podstatné, aspoň som si to nevšimol. Ani sa nepovažujem za spisovateľa, to jedna čerstvá kniha z človeka asi ešte nerobí.

Marek Mittaš: Čitatelia ťa poznali ako príkreho glosátora z webu. Mnohých tvoja šokujúco vážna, až smutná kniha zaskočila. Bola to istým spôsobom zotretie masky cynizmu alebo zámer ukázať svoju inú tvár?
Rado Ondřejíček: Ja som túto otázku vôbec neriešil. Príbeh, ktorý som chcel povedať vyžadoval takýto vážnejší prístup, tak som tak písal. Nezaoberal som sa tým, že na webe píšem inak. Okrem toho, ani ten môj cynizmus už nie je taký aktuálny. Je to už pár rokov, čo pod svojim menom píšem o kus rozvážnejšie. Akurát tie staré veci sú natoľko výrazné, že stále držia ten môj publicistický obraz drzého škrabáka. Nevadí mi to, písaním sa neživím, takže je mi v princípe jedno, ako ma ľudia vnímajú. Posledné roky píšem pre radosť a aj kniha vznikla preto, lebo som si chcel splniť sen napísať naozajstnú knihu.

Marek Mittaš: Aké sú prvé reakcie na knihu?
Rado Ondřejíček: Oveľa lepšie, ako som kedykoľvek očakával. Je ich veľa vyslovene pozitívnych a k nim len pár neutrálnych. S ohlasom typu, že je to úplne zlé som sa zatiaľ ani nestretol.

Marek Mittaš: Niekedy sa stáva, že samotní čitatelia v diele nájdu aj veci a príbehy, o ktorých autor sám netušil. Homo asapiens je ten typ knihy, kde si každý nájde niečo svoje. Máš takúto skúsenosť? Šokoval ťa niekto tým, čo v nej objavil?
Rado Ondřejíček: Vždy ma prekvapuje, keď niekto povie, že tá kniha je o tom a o tom a ja si až vtedy uvedomím, že áno, dá sa na to aj tak pozerať. Druhá prekvapivá vec je, keď ľudia v nej nachádzajú neuveriteľné paralely s vlastnými životmi, akoby to bol spísaný ich vlastný skutočný príbeh. Mal som ohlas od jedného chalana, ktorému sa stalo takmer všetko z toho, čo som vymyslel hlavnému hrdinovi v knihe.
 

Marek Mittaš: Čo pre teba znamenalo napísať knihu? Aký bol prvý pocit, keď si ju držal v ruke?
Rado Ondřejíček: Splnený sen a prekonanie samého seba, pretože dlhodobé projekty mi nikdy nešli. Veľké zadosťučinenie, že som to dokázal a cez všetky tie krízy, čo som pri písaní mal, som sa dostal až na samý koniec a všetko klaplo, ako som si vysníval. Dodnes sa z nej teším, ako vravím, písal som ju najmä preto, lebo som chcel napísať knihu. Že sa ľuďom páči je už len taký bonus.

Marek Mittaš: Pracoval si v reklame. Ako vnímaš názory niektorých literárnych intelektuálov, že kvalita je pre menšinu, vo veľkých nákladoch sa predáva brak a komercia?
Rado Ondřejíček: Ja, pravdupovediac nejaké odborné literárne periodika vôbec nečítam, takže sa s tými intelektuálmi a ich názormi nemám kde stretávať. Viem, že existujú a ich názor im neberiem. Z môjho pohľadu ale podstatný nie je samotný predaj, ale motivácie pri písaní. Ak niekto píše knihu s tým, že chce predať veľa kusov a tomu ju prispôsobuje, tak napíše brak a to aj vtedy, ak by sa tá kniha vôbec nepredávala. Ak niekto píše knihu pre písanie samotné a preto, že tou knihou chce niečo povedať, tak to môže byť dobrá kniha bez ohľadu na to, koľko sa jej predá. Ja som napríklad veľmi príjemne prekvapený tým, ako sa Homo asapiens zatiaľ predáva, ako sa drží v rebríčkoch, kde bežne vidieť len celkom iný druh literatúry. Som zároveň presvedčený, že samotná predajnosť nemá najmenší vplyv na to, či možno moju knihu považovať za dobrú alebo zlú.

Marek Mittaš: Dnes v literárnych kruhoch rezonuje názor, že predaj v literatúre nie je dôležitý. Ako to vníma človek, ktorý predával aj bublinky v sóde. Myslíš, že kvalita sa pozná alebo jej treba pomôcť reklamou?
Rado Ondřejíček: Homo asapiens, napríklad, nemá žiadnu reklamu. Do marketingu bolo investovaných presne nula korún, napriek tomu sa dobre predáva, pretože ľudia si medzi sebou rozšírili, že sa to oplatí prečítať a navzájom si ju odporúčajú. Ono samotná reklama má pramálo spoločného s kvalitou. Reklama je o vsugerovaní pocitov, nie o tom, že niečo je objektívne kvalitné. Reklama nie je spotrebiteľský test. Pri knihách na Slovensku ani o nejakej veľkej reklame hovoriť nemožno, to by sa tie peniaze nikomu nemohli vrátiť. Ja som sa spoľahol, že nejaké množstvo ľudí, možno dvesto, si knihu kúpi automaticky, pretože ma poznajú a čítajú. No a potom to už je len na nich, či sa o nej pred známymi vyjadria v dobrom alebo v zlom, čo ja už neviem ovplyvniť. Rovnako s recenziami. Poslal som knihu viacerým blogerom, nech napíšu recenziu a opäť to bolo o tom, že som dúfal, že sa im kniha bude páčiť. Páčila sa a vďaka tomu sa predáva aj bez toho, aby som vydával tlačové správy, staval sa nasilu pred kamery, alebo nútil vydavateľa platiť za inzerciu.

Marek Mittaš: Autori často chodia na autorské čítania, majú svoje stránky, diskutujú s čitateľmi. Na druhej strane sú autori, ktorí tvrdia, že všetko povedali knihou a s čitateľmi udržujú len minimálny kontakt. Kam sa radíš ty a prečo?
Rado Ondřejíček: Ja zatiaľ nikam, pretože je to všetko ešte veľmi čerstvé, ale veľmi rád sa budem radiť k tým prvým. Bol krst a beseda v Panta rhei, bol som na besede na Pohode a na jeseň hádam aj po kníhkupectvách mimo Bratislavy. Rozhodne sa takýmto veciam nechcem vyhýbať. Obetoval som tej knihe priveľa na to, aby mi teraz bolo ľahostajné, či sa k ľuďom dostane alebo nie.

Marek Mittaš: Poznáš svojich kolegov? Čítaš slovenskú literatúru? Čo ti je sympatické a čo ťa inšpiruje? Či už zo slovenského prostredia alebo svetového?
Rado Ondřejíček: Nerozlišujem literatúru na slovenskú a ostatnú. Čítam veci, ktoré mi ľudia odporučia, nejdem plánovite po slovenskej alebo naopak zahraničnej literatúre. Okrem pár výnimiek sa nepoznám s nikým z miestnych literárnych kruhov a rozhodne nemôžem povedať, že by som sa vedome inšpiroval nejakými slovenskými knihami. Dokonca, oveľa viac ako konkrétnymi knihami, som sa pri písaní inšpiroval skôr filmami, pretože keď píšem premýšľam nad jednotlivými scénami ako nad filmom.

Marek Mittaš: Čo myslíš, že chýba slovenskej literatúre?
Rado Ondřejíček: Asi veľa. Chýba tú selekcia. Vychádza strašne veľa hovadín. Tiež chýbajú peniaze, beletria je priveľmi lacná, takže ani slušný predaj nestačí pokryť autorove náklady na napísanie knihy. Tiež chýba to, že slovenčinou nehovorí miliarda ľudí, ale len pár miliónov.

Marek Mittaš: Pýtam sa preto, že Lars Kepler dokázal vo Švédku, krajine len o niečo väčšej od Slovenska, predať za pár mesiacov 190 000 kusov. Na Slovenku je úspech predať 5000 kusov. Málo čítame alebo prečo je literatúra v úzadí? Chýba jej dobrá reklama alebo autori?
Rado Ondřejíček: Autori chýbajú určite, ale je to logické. Je nás málo na to, aby sme vedeli v každej generácii vyprodukovať nejakého geniálneho autora. K tomu chýbajú čitatelia, pretože mnoho ľudí si knihy nekupuje z princípu. Možno naozaj treba nejakého Keplera, ktorý vykopne dvere a potom sa to už pohrnie, ale nechcem porovnávať Slovensko so Švédskom, pretože netuším aká je tam s knižnou kultúrou situácia.