Rušar, Daniel: Jaro Kriplů (in Vlna)

Rušar, Daniel
Jaro Kriplů (in Vlna)

recenze beletrie česká

Daniel Rušar je český prozaik, ktorému po debutovej zbierke poviedok Frisbee (Stilus Press, 2006) vychádza jeho novela Jaro Kriplů na Slovensku. Je hojne ilustrovaná grafikami výtvarníka Matúša Maťátka, tiž zo Slovenska, ktorého zrejme aj Rušar pokladá takmer za spoluautora knihy.

Ďalšia Rušarova kniha vychádza na Slovensku
Daniel Rušar
: Jaro Kriplů. Paskuda books, Bratislava, 2001, 180 s.

Hlavným protagonistom príbehu je skupina telesne postihnutých detí v ozdravovni Velké Losiny. Jednotlivé deti označuje autor prezývkami, ktoré väčšinou istým spôsobom odkazujú na ich handicap (napr. Dupin pri chôdzi či behu dupotá, Šofér je chlapec na vozíku a podobne). Prezývky (nie len detí, ale aj personálu – napríklad jedna zo sestier je pre svoj hlasný dych prezývaná Fuňa) pomáhajú vytvárať uzavretú atmosféru liečebnej inštitúcie. Na jednej strane sterilná medicínska terminológia (každá prezývka je pri prvom použití vybavená poznámkou pod čiarou, v ktorej autor cituje odborný opis postihnutia daného dieťaťa, napr.: „Ideopatická skolióza, zdravý výboj se zastavil v 9 letech, korzet pravidelně“ (str. 17)) a presné pravidlá liečebného zariadenia (spoločné jedlá, umyvárne, dozor personálu a podobne), na druhej strane bežné detské šarvátky a sny (bitka, naháňačka, túžba stať sa slávnym tenistom). Od začiatku dýcha z knihy atmosféra, akú pozná snáď každý, kto kedysi navštívil školu v prírode alebo detský (pioniersky) tábor, v novele ešte posilnená skutočnosťou, že klienti zariadenia sú telesne handicapovaní, sú teda vlastne pacienti, ich pobyt v ozdravovni je dlhodobý a ich svet sa od okolitého sveta ešte výraznejšie líši. Keďže vedenie ozdravovne sa sťažuje, že deti sú neovládateľne neposlušné, ponúkne komerčná organizácia Prožitek účasť na zážitkovom kurze s cieľom zlepšiť vzájomné spolužitie skupiny „nezvládateľných“ detí.

Zážitkový kurz vlastne tvorí jadro novely. Autorovi, ktorý sám pracuje ako lektor sociálnych zručností, je svet takýchto kurzov, teambuildingov a podobne dôverne známy a v texte ho nie len veľmi verne zobrazuje, ale má nad ním aj sympatický nadhľad a do veľkej miery ho spochybňuje (napr. „Nejlepší kurz týmové spolupráce je ten, který si firma zorganizuje sama. Bez Prožitku. Kurzy vaření, vesnické zabíjačky, kdy se firma sbalí a odjede porazit prase, pomoc zaměstnancům při stavbě domu, sportovní víkendy jsou přirozenými kurzy týmové spolupráce. Ty naše vznikají kvůli starostlivému placebo efektu pro zaměstnance, navýšení nákladů k základu daně nebo čerpání z eurofondů.“ str.126). Kniha však (našťastie) neostáva len v rovine ironického vtipkovania a všeobecne známej kritiky korporátneho sveta. Na kurze usporiadanom spoločnosťou Prožitek pri outdoorovej (ponechávam teambuildingovú terminológiu, ako ju používa Rušar) hre dôjde k nešťastiu a smrteľnému zraneniu jedného z účastníkov. Ďalej ide o nájdenie „vinníka“, prehadzovanie zodpovednosti z jedného na druhého, z organizácie na organizáciu a z jednotlivca na jednotlivca, pričom skutočnosť sa tu preplieta s jednou z hier, pri ktorej sa má skupina hráčov dohodnúť, kto nesie zodpovednosť, a cvičiť sa tak vo vzájomnú spolupráci.

Kniha je rýchla, dynamická, jedna situácia rýchlo strieda druhú. Miestami pripomína komiks, čomu napomáhajú aj Maťátkove ilustrácie. Rušar sa nezaoberá opismi, využíva skratky, a preskakuje nie len z jedného dejiska na iné, ale opakovane aj zo skutočnosti do hry a naopak. Vytvára tak charakteristický štýl, ktorý zároveň považujem za najväčší nedostatok knihy. Miestami je ťažké sledovať, o čo práve ide. (Na druhej strane čitateľova neistota, či sa jedná o skutočnosť alebo jednu z teambuildingových hier, knihe neškodí, ba naopak, je jej prednosťou.) Keďže si autor volí špecifické prostredie organizácie a priebehu zážitkového kurzu, ktoré je jemu osobne zjavne veľmi blízke, vzniká pri takomto skratkovitom zobrazení riziko, že sa čitateľ, ktorý sa v danom prostredí tak presne neorientuje, stratí. Za silnú stránku novely považujem, naopak, časti, kde autor spomalí a zachádza hlbšie, napríklad: „V Belgii dělají kurzy v přírodě pro pacienty, kteří trpí rakovinou, a jejich příbuzné. Cílem je vyrovnat se s oslabujícím se organizmem, celkovou nemocí, odchodem člověka, naučit se přijímat a dávat podporu. Je tolik potřebných teambuildingů: pro lidi, kteří jdou na eutanázii a jejich rodiny, kurzy pro mladé maminky, které potratily, pro gamblery, pro oběti domácího násilí, kurz pro staré lidi, kterým zemřel partner, kurzy pro budoucí sebevrahy a jejich blízké, (…)“ (str. 126)

Dá sa povedať, že Rušarov príbeh je najmä o prelínaní skutočnosti a hry, čoho dôkazom je aj to, že medzi zdrojmi, z ktorých autor čerpal, uvádza aj bestseller amerického psychológa Erica Berneho Jak se lidé hrají. Rovnako, ako sa v knihe preplietajú a prekrývajú teambuildingové hry a skutočnosť, preplieta a splieta sa tu aj hravosť a zábava s často bolestivou vážnosťou (motív telesného postihnutia a jeho dopadov na detskú psychiku, zbavovanie sa zodpovednosti za smrteľné nešťastie a podobne.) Napriek tomu, že kniha je na prvý pohľad zábavnou satirou, v čitateľovi ostáva po jej prečítaní skôr ťaživá nálada. Asi ako v absolventoch zážitkového kurzu plnom zábavy a hier po jeho skončení.

© Svetlana Žuchová
článek vyšel v časopise Vlna (47/2011)
na iLiteratura.cz se souhlasem autorky a redakce časopisu

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 51 čtenářů.

Diskuse

Vložil: Jan Vaněk jr., 14.01.2012 13:55
Rušar, Daniel: Jaro Kriplů (in Vlna)
Bratislava 2011, ne 2001.
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

hodnocení knihy

57%čtenáři

zhlédnuto 4414x

katalogy

Koupit knihu

štítky k článku

Inzerce
Inzerce