Že by letadla dolétala?
Benčík, Emil: Bohatá žatva Andreja Chudobu

Že by letadla dolétala?

Nestor slovenských spisovateľov – osemdesiatštyriročný Andrej Chudoba má v slovenskej literatúre osobitné miesto. Všeobecne je považovaný a označovaný za posledného predstaviteľa slovenskej lyrizovanej prózy, do ktorej sa zaraďujú takí spisovatelia ako Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli a František Švantner.

Nestor slovenských spisovateľov – osemdesiatštyriročný Andrej Chudoba má v slovenskej literatúre osobitné miesto. Všeobecne je považovaný a označovaný za posledného predstaviteľa slovenskej lyrizovanej prózy, do ktorej sa zaraďujú takí spisovatelia ako Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita FiguliFrantišek Švantner.

Avšak na rozdiel od svojich predchodcov sa Chudoba postupne odpútaval od romantizujúcej baladičnosti či presily lyričnosti a obrazotvornosti svojho básnického debutu Letokruh srdca a dvojnovely Kde pijú dúhy. Čoraz väčšmi sa prikláňal k modernému psychologickému realizmu, zachovávajúc si svoj lyrický naturel,  citlivé vnímanie prírody a magického čara ženy a ženstva.

Práve vzťah muža a ženy a osudová spriaznenosť človeka s prírodou – to boli a sú dva určujúce živly chudobovského literárneho sveta. Rezonujú v takých jeho prozaických dielach ako Pustý dvor, Miesto pre dvoch, Leto s pehavou pannou, Stopárka, Zázrak na konci sveta či Krásne poškodená slečna. Tematickým presahom do vojnového a povojnového života sú zasa jeho poviedkové a románové drámy: Obkľúčenie, Konečne bude mier, Nákaza či Hlinené husle. Ale v dosiaľ poslednej knihe Kým slnko nezapadne sa oblúkom vracia späť k svojim lyricko-senzitívnym začiatkom, akoby tým chcel potvrdiť, že sa nezmenil a stále je to ten istý „magický“ Chudoba.

Kniha Bohatá žatva Andreja Chudobu z pera jeho rovesníka a spolupútnika Emila Benčíka je hold jeho tvorivému potenciálu a ocenením jeho ľudských a morálnych  kvalít. Autor sa podujal predstaviť a priblížiť spisovateľa Chudobu cez svoju optiku ako životom očareného pútnika.

Ako píše Emil Benčík v uvedenej knihe: „Chudobova tvorba má svojskú a jedinečnú klímu, farbu, chuť a vôňu. Rukou virtuóza rysuje osudy a charaktery svojich postáv, ich citové,  zmyslové i zmyselné „sýtenie“ sa životom. Obrazy „krajiny svojho srdca“ maľuje štetcom z palety plnej južných farieb. Jeho hrdinovia sú „prisatí“ k životu všetkými zmyslami i citovými väzbami a hlboko zakorenení v rodnej zemi.“

Tragický pocit života zakódovaný v najhlbšom vnútri jeho literárnych postáv, mení sa na vzdor vzoprieť sa osudu a vydobyť si svoj podiel na slnku a svoj diel pocitu šťastia. Treba však povedať, že jeho literárnym hrdinom (niekedy i trochu bizarným), nechýba mravný a humanizujúci imperatív: Tým je u Chudobu večná túžba človeka po šťastí, ktoré možno nájsť a znásobiť iba v šťastí iných a len vtedy, ak im odovzdáme svoje ľudské teplo, lásku, žičlivosť a šľachetnosť. Chudobova bohatá literárna tvorba nás citovo obohacuje, mravne očisťuje a poľudšťuje!

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse

Emil Benčík,

Poetický strom života
Recenzia knihy Andreja Chudobu: Svedectvá a spomienky
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014
ISBN 978-80-8061-796-1

„Memoáre sú zaujímavé nielen tým, čo autor o sebe napíše, ale aj tým, čo zatají. zamlčí a nedopovie“ (W. Churchill). Napriek tomu je memoárová literatúra obľúbeným čítaním. V dnešnej dobe nie je kumšt napísať (alebo dať si napísať) a za vlastné vydať knihu o sebe. Ako sa vraví v istých kruhoch, je to cool. („Ty ešte nemáš KNIHU? Že sa nehanbíš!“). A tak sa nám rozsypalo vrece s „autobiografiami“ a „pamäťami“ najrozličnejších celebrít a celebritiek zo sveta šoubiznisu, bigbiznisu i politiky. Páni i dámy „celebrujú“, čiže velebia v nich sami seba a kydajú na iných. Takéhoto knižného smogu je na knižných pultoch neúrekom.
Pravdaže, vychádzajú aj memoáre skutočných osobností, ktoré majú čo povedať čitateľom a sú prínosom pre poznania doby, v ktorej žili a tvorili. Nesporne takou osobnosťou bol aj básnik, prozaik, autor kníh pre deti, pedagóg, publicista. esejista a scenárista Andrej Chudoba, označovaný za posledného „mohykána“ lyrizovanej prózy na Slovensku. Zomrel pred rokom. Vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov mu posmrtne vyšla kniha memoárov. Chudoba je autor dvoch desiatok literárnych diel – básnických, prozaických i publicistických a za osemdesiatšesť rokov života zažil a nažil toho neúrekom. Mal teda na čo spomínať. V pukaneckom zátiší, kde žil a tvoril, svojim poetickým seizmografom citlivo vnímal spoločenský i literárny život u nás. Jeho atmosféru, farby a vône si zaznamenával do pamäte. Na sklonku života sa podujal vyrozprávať svoj životný príbeh a jeho zvraty a návraty. Ani nie tak vyrozprávať, ako skôr perom vykresliť a namaľovať kolorit doby svojho detstva, dozrievania i mužného veku,
Napísal, citujem: „Spomienkový svet je osobitným vesmírom každého z nás a esenciálnym zámerom zmysluplných pamätí je spomínať to hlavné, nezabúdať na to podstatné. Isteže rozhoduje tu autorova hodnotová miera, jeho vkus a najmä výber, takže osobné spomienky nemožno čítať ako faktografiu a objektívny prameň, Nanajvýš je to subjektívny pohľad na udalosti v istom priestore a čase.“
Má pravdu, spomienky a svedectvá nie sú a ani nemôžu byť monografiou, kronikou, ani literatúrou faktu. Aj v jeho prípade sú životopisom jednej senzibilnej literárnej osobnosti.. Svedectvom o tom, ako vyrastal, ako vnímal drámu sveta a ako žil. Rovnako ako v literárnej tvorbe i v spomienkach prezentuje svoju osudovú spriaznenosť s praživlom zeme a údelom človeka (neobyčajne citlivého a vnímavého) na nej. K  rodnému kraju na hontiansko-tekovskom pomedzí bol bytostne citovo, pocitovo i fyzicky pripútaný. Dalo by sa povedať, že bol v nej natrvalo zakorenený. Chudoba svoju „krajinu nostalgie“ kolorizuje nielen v literárnej tvorbe, ale aj v memoároch. Život vníma a poníma ako kaleidoskop emotívnych poetických vzruchov a zážitkov na mnohofarebnej palete prírody a plynúceho času. Možno povedať, že Svedectvá a spomienky Andreja Chudobu sú takpovediac poetickou topografiou a časomierou jeho životných príbehov na pozadí historických udalostí podsitnianskeho regiónu. Nechýba im ani filozoficko-etický rozmer a životný nadhľad.
Kniha je určené všetkým záujemcom o memoárovú literatúru. Osloví najmä tých čitateľov, ktorým je Chudobova poetická obrazotvornosť a literárna tvorba blízka. Čitateľ jej iste prepáči niektoré popisné podrobnosti, ktorým sa autor nevyhol a tiež opakovanie niektorých faktov a udalostí, ktoré ani editor neustriehol. Napriek tomu sú Chudobove memoáre zaujímavým zrkadlom do vnútorného sveta jednej z našich popredných spisovateľských osobností staršej literárnej generácie.
EMIL BENČÍK

Ivan Szabo,

Recenzia
Emil Benčík: Bohatá žatva Andreja Chudobu
Andrej Chudoba má v slovenskej literatúre prídomok spisovateľa lyrizovanej prózy. Vo svojich prózach oživuje citovosť, hrá sa s  básnickými výrazmi, vyjadruje lásku k  prírode, k žene a v popredí jeho tvorby je mravnosť a priateľstvo. A práve cez priateľstvo vedie pohľad Emila Benčíka na básnika, s ktorým sa spoznal roku 1951 na stretnutí mladých autorov v budmerickom kaštieli. Emil Benčík si po desiatkach rokov zaspomínal na mladého autora, vtedy ešte píšuceho poéziu. „Dosiaľ ho mám pred očami, ako na večierku mladej tvorby tichým, vzrušeným hlasom recituje svoju lyrickú básničku o tichej vode, v ktorej sa zrkadlí plačúca vŕba.“ Andreja Chudobu počúvali vtedy veličiny slovenskej literatúry ošľahané budovateľskými vetrami socialistického realizmu (Ján Kostra, Andrej Plávka, Milan Lajčiak, František Hečko, Vojtech Mihálik, Ctibor Štítnický), nečudo, že na mladíka spustili spŕšku kritiky. Zdrvujúca kritika slovenských bardov však začínajúceho autora neodradila. Emil Benčík vo svojej útlej brožovanej knižke Bohatá žatva Andreja Chudobu (SB-Press) využil viaceré svoje články o  Chudobovej tvorbe, ale aj každoročné prechádzky jeho krajom, ktoré podnikal s ním a s jeho priateľmi. Kniha rozširuje naše poznanie Chudbovej tvorby o  ľudský rozmer tohto autora.
Ivan Szabo

Emil Benčík,

Pútnik životom s dušou romantika

Vo veku 86 rokov odišiel spomedzi nás potichu a navždy posledný bard slovenskej lyrizovanej prózy, básnik a spisovateľ Andrej Chudoba. Od prvých ľúbostných a prírodných básní v Letokruhu srdca po poslednú knihu poviedok, esejí a lyrických miniatúr Kým slnko nezapadne uplynulo vyše pol storočia. Prešiel teda dlhou ľudskou a spisovateľskou cestou a tá jeho cesta bola obdivuhodne priama – nech sa. dialo čokoľvek. Neuhol a nevybočil z nej pod nátlakom doby, ani údermi osudu. Od začiatku do konca ostal verný sebe, svojmu tvorivému naturelu, svojej chudobovsky bohatej senzibilite, estetike, poetike a morálke. V každom verši a v každej vete, čo napísal, je to vždy on – jedinečný a nezameniteľný „nežný básnik srdca“. V rozhlasovej relácii Očarený pútnik životom, povedal: „Vždy som sa usiloval počúvať svoj vnútorný hlas, nepodliehať módam a kampaniam. Môžem povedať – a to s rukou na srdci – naozaj som taký, ako píšem. Nemám v zálohe nijaké iné tváre, iba tú, ktorá sa zrkadlí v mojej literárnej tvorbe. Zdá sa, že som nepolepšiteľný romantik, až natoľko, že tomu sám verím.“
Nielen básne, aj poviedky, novely a romány nesú pečať jeho lyrického naturelu a citlivej vnímavosti dvoch živlov, živlu prírody a zeme – a živlu magického vyžarovania ženstva. Vzťah k domovu a k žene je v Chudobovej tvorbe vzťahom dvojjediným – domov je žena a žena je domov. Všetky jeho literárne postavy žien sú akoby ponorené do slnečného roztoku jeho literárnej krajiny, či už je to Hedviga z prózy Kde pijú dúhy, Marika z Miesta pre dvoch, Lika z Leta s pehavou pannou, Zina z Hlinených huslí, Eva z Nákazy, Gabriela zo Stopárky, Babika zo Zázraku na konci sveta či Júlia z románu Krásne poškodená slečna. Napísal: „Pre mňa je žena zosobnená príroda. Verím, že sa v nej zachovali akési archetypy našej pôvodnej ľudskosti, naše prvotné, neznetvorené city, inštinkty a intuície, ktoré nás zachraňujú vtedy, keď zlyhávajú civilizačné mechanizmy.“
Nevyhýbal sa však ani dramatickým vojnovým témam - Obkľúčenie, Konečne bude mier, Nákaza, Hlinené husle. Je tiež autorom námetov a scenárov ôsmich filmov a televíznych inscenácií.
V románe Zázrak na konci sveta má aj takúto myšlienku: „Keď opúšťame svet, mali by sme ho zanechať čo i len o kúsok lepší, ako sme ho našli, keď sme naň prišli. O to viac sa to týka, tých, ktorí svojou tvorbou a činnosťou ovplyvňujú myslenie a cítenie iných ľudí.“ Jemu sa podarilo zanechať po sebe o „kúsok“ lepší aspoň ten literárny svet. ktorý vytvoril..
Už vyše šesťdesiat rokov je literárna tvorba Andreja Chudobu súčasťou nášho literárneho imania. Napriek tomu, že žil potichu a skromne v ústraní svojho rodného podsitnianskeho kraja, jeho diela si našli cestu k srdciam tých čitateľov, ktorí chcú, tak ako on, snívať o ľudskejšom svete pre život človeka.

Emil Benčík