Ludo pozoroval pováľané kusy plechu spolu s robotníckymi bagančami, čo sa tam, na dvore DPMB váľali už dlhé týždne, možno aj roky, už-už sa chystal pokračovať v písaní ďalej, ale čosi ho vyrušilo, ako keď hladný zacíti rezeň. Čo to, čo to?

Ludo Záhada zadumane pozrie pred seba a vtom zbadá Janku, zberačku pohárov v pokrkvanej a zašpinenej bielej košeli, bledú a akoby nasmrť uťahanú, ako si omámene sadá k malému stolíku, ktorý bol kedysi šijacím strojom značky Singer, ale už ho vyradili z nejakého starinárstva a darovali krčme. No nikto si zaň už roky nesadol, pretože zákazníkom pri nohách večne zavadzia to veľké, železné koleso na šliapanie, je to už len akýsi pult na poháre pri stĺpe. A teraz si tam, rovno oproti Ludovi, na jeho počudovanie tá zberačka pohárov skladá svoju chudučkú, vtáčiu kostričku, už sa tam nasúkala, prisunula si zťažka stoličku, a teraz tam sedí, so skleslým pohľadom pozerá kamsi pred seba na zem k palubovke ako vyoraná myš.

Ludo ju najprv len ošacuje pohľadom, ale vtom sa jeho zrak vytreštene vráti k Jankinej nohe, ktorú si zberačka vyložila cez druhú, a Ludo sa díva, ako si zasnene, s takým melancholickým výrazom, že sa Ludovi chce zrazu vyskočiť a skučať, vyzula topánku, vyzliekla ponožku a pomaly, pomalinky si oprášila akúsi smietku na chodidle tej detskej, úplne holej nohy! A potom pomaly, pomalinky ponožku zas navliekla a obula si topánku. Ludo od úžasu nahlas vydýchne akési „hóóó“ a vzápätí sa stiahne nenápade do tieňa pod bar, celý prestrašený, aby ho nikto nezbadal. To je chodidlo! Ó, ty môj Bože. Dokonalé! Ludo Záhada dvihne k Janke vytreštený pohľad, plný úžasu a bázne. Zrazu ju vidí celkom inak. Ako anjela. Nie ako zberačku toho špinavého skla! Jankine bledé svetlo v odraze toho krásneho, belostného chodidla svieti v celej krčme! Toto nečakal. Toto ozaj nečakal v tejto chvíli, v tomto dni, v tejto vŕzgajúcej, zašlej, vesmírnej lodi a už vôbec nie v tomto živote. Kto je táto žena? Kto je tá POPOLUŠKA? Pýta sa v duchu Záhada a chytá sa s hrôzou, bolestne za srdce.

Chápte, že pre Luda, pre ktorého je ženská noha čosi nadpozemské, božské, fetiš, lebo je posadnutý krásou ženských chodidiel, a to nie hociakých, ale veľmi vybraných, krehulinkých druhov, je to jeho tajná obsesia, objekt nekonečného skúmania, je to stelesnenie všetkého, čo sa dá obsiahnuť v celej metafyzike pojmu krása, v erotickom i duchovnom zmysle, chápte, že pre Luda je výjav, v ktorom si Janka stiahla ponožku a oprášila z chodidla smietku, kamienoček, neskutočným odhalením čistej nádhery, scénou, ktorú si teraz fascinovane pretáča v hlave, a znovu a znovu sa k nej bude vracať, zrakom vpíjať do každej kostičky na Jankinej nohe, od nebojácne ostrého členka po sošné prstíky, také krásne, také náhderne vymodelované, aké on, Záhada, odborník v tejto oblasti, zberateľ fotografií ženských chodidiel, ešte na svete snáď nikdy nevidiel, vybavuje si tú neskutočnú, priesvitnú achilovku a tak bolestne útle lýtko s prudkou oblinou svalu, čo mizne pod nohavicou zversky ako had, vidí pred očami úžasnú dĺžku Jankiných prstíkov, ktoré nie sú ani celkom ploché, ani ohnuté, ale také vypracované, nezdeformované, chutné a dokonalé, že keď ich Janka mimovoľne od seba roztiahne a práši si spomedzi nich nejakú malú špinku, Záhada pocíti prudkú erekciu, ktorá sa ho zmocní s takou bolestnou silou, že mu celkom zahmlí mozog. A hoci sa ovláda, vidí ešte dlho pred sebou tú náruživú, božsky vysokú klenbu na chodidle inak absolútne detsky malej nôžky a jemnú, oblú pätičku, ktorá budí dojem, akoby to dievča snáď ani nechodilo po tejto zemi.

Záhada žasne a žasne, predstavuje si tieto zábery, ktorých bol svedkom, dopodrobna, znovu a znovu, skrytý v tieni pod barom, až je z toho chorý a je mu jasné, že dnes už skončil, a možno už nadobro.

Chápte, že je to preňho ťažké a presne také isté, ako keby sa pedofil ocitol v bazéne plnom krásnych mladých dievčatiek, samozrejme holých, a nesmel by ich ani len pozorovať, a nie sa nimi kochať, a ony sa mu pritom chichúňajú do ucha a dotýkajú sa ho jemnými mokrými plieckami, alebo si predstavte, aké by to bolo, keby ste sa mohli znova na sekundu zastaviť a pozeraťsa, ako si Miriam so smiechom stiahne cez hlavu šaty a ukáže vám svoje krásne prsia – objemné a plné, vstane, pootáča sa so smiechom na všetky štyri krčmové strany, a potom si zase rýchlo tie šaty navlečie, akoby nič, smeje sa, celá červená, že to dokázala a všetkých posiela po svojom do piče, preč od svojho stola, lebo to urobila iba tak – pre radosť Koňýkovi, po koncerte Zóny, lebo jej neveril, že to dokáže a už to predsa neurobí znova, preboha, však ani farár dvakrát nekáže!