Akým chcel byť Michal Hvorecký vždy autorom, bolo od začiatku jasné – populárnym. Ale len s puncom intelektuálnosti! Presne tak vstúpil i do literatúry, keď sa v roku 1996 umiestnil medzi finalistami štartujúcej súťaže Poviedka vcelku podarenou subverziou Slizký mäsožravý mutant zo zamorenej planéty B2.44M, ktorý sa rýchlosťou svetla rúti na citadelu Vládcu hviezd a chce ju zničiť laserkinetickým delom... neskôr opätovne uverejnenou v jeho debutovej zbierke Silný pocit čistoty. Po čase sa mu – tiež vďaka marketingovému uvažovaniu – podarilo etablovať nielen na domácom trhu, rovnako si získal čitateľov v Nemecku.

Naum však definitívne potvrdzuje, čo sa môže stať so spisovateľom, ak sa dostane na pokraj tvorivých síl. Otázne je, či ich Hvorecký napokon aj niekedy vôbec využil. Odkedy totiž z kyberpanku presedlal na hlavný prúd, po technickej stránke u neho nebadať výraznejší progres, iba silenú snahu vkladať do textov nadhodnotu.

To, že sa už dlhšie pasuje do roly svedomia národa, netreba brať negatívne, ale s občianskou rezervou, veď jeho publicistické príspevky sú často morálne trefné, až na tú manieristickú vatu, ktorá sa mu čím viac nabaľuje na štylistiku. Ukážkovým príkladom je hneď vstupný príbeh knihy tematizujúci nepriaznivé reálie slovenského školstva a prežitie vianočných sviatkov na Orave z pohľadu vylúhovaného secesného akademika francúzskeho pôvodu. Obdobný nemastný-neslaný rozprávač sa objavuje v celej zbierke – nazvime to – slohových prác a v opisných partiách si volí náučnú dikciu referátu.

Medzitým dochádza k najväčšej kompozičnej katastrofe, lebo číry výpočet učebnicovo známych filozofov, umelcov, diel, kultúrnych organizácií a fontov z Windowsu je všetkým možným, no určite nie postmodernou referenčnosťou. Zjavne ide iba o exhibíciu či dokonca prostituovanie autorových encyklopedických znalostí, inakšie sa nefunkčnosť metatextových odkazov vysvetliť nedá. Hvorecký chce byť za každú cenu exkluzívny, dovolím si ale tvrdiť, že v tomto kritériu ho predbehli hádam už i belgické pralinky v Lidli.

Pri poviedočke Zjavenie napokon zasa ukazuje svoj potenciál vo vedeckej fantastike, nanešťastie, relatívne originálna myšlienka zostáva nenaplnená, nevzkriesi ju ani pripomienka deleuzovsko-baudrillardovských simulakier. Jeho literárny svet je ich presným opakom: plný anestetiky, neautentickosti a napodobovania.

Kniha je po genologickej správnosti kolekcia krátkych próz, hoci v podtitule má označenie román, čo súvisí s ich vzájomným motivickým prepojením. Bez ohľadu na to, žurnalizmus je v nich natoľko výrazný, až rozrušuje samotnú umeleckú podstatu textov. Buďto teda Hvorecký sakramentsky prehnal s dĺžkou fejtónov, alebo jednoducho napísal veľmi slabulinké poviedky.

Videorecenzia je dostupná tu.