Hagège, Claude: Halte à la mort des langues

Hagège, Claude
Halte à la mort des langues

recenze kultura

Kto sa postaví na obranu jazyka, ktorý umiera? Jazyk je živá vec – má svoj zrod a históriu počas, ktorej sa neustále mení, dozrieva, okresáva sa. Dvaja lingvisti a jeden románopisec sa podujali na úlohu upozorniť, že nebezpečenstvo vyhynutia hrozí aj jazykom – Claude Hagège (Halte à la mort des langues), Nicholas Evans (Dying words) a Mikael Niemi (Muž, který zemřel jako losos).

Nemilosrdná Darwinova teória
Claude Hagège: Halte à la mort des langues. Odile Jacob, Paris, 2000, 416 s.

Ak hrozí vyhynutie nejakému živočíšnemu druhu, ekológovia sa idú zblázniť, aby ho zachránili. Prečo to robia, sú to predsa biológovia a poznajú nemilosrdný zákon prirodzeného výberu, známu teóriu Ch. Darwina? Podľa nej prežijú iba organizmy, ktoré sa dokážu najlepšie prispôsobiť meniacim životným podmienkam na planéte Zem. Kto sa postaví na obranu jazyka, ktorý umiera? Jazyky tiež umierajú. Jazyk je živá vec – má svoj zrod a históriu počas, ktorej sa neustále mení, dozrieva, okresáva sa. Dvaja lingvisti a jeden románopisec sa podujali na úlohu upozorniť, že nebezpečenstvo vyhynutia hrozí aj jazykom – Claude Hagège (Halte à la mort des langues), Nicholas Evans (Dying words)1 a Mikael Niemi (Muž, který zemřel jako losos).

Mŕtvy jazyk, mŕtvy svet
Claude Hagège odhaduje, že každý rok sa prestane používať okolo 25 jazykov. Po porovnaní svojich výskumov s ďalšími dvoma kolegami je jeho prognóza alarmujúca – do konca storočia sa množstvo jazykov na zemeguli zmenší o polovicu. Prečo by nás to malo znepokojovať? Pre rovnaký dôvod prečo biológovia volajú na záchranu druhov rastlín a zvierat, ktorým hrozí vymiznutie z povrchu zemského, a to je zachovanie rozmanitosti. Jazyk v sebe nosí svetonázor jednej ľudskej skupiny, „cez jazyk možno nahliadnuť do tých najhlbších a najvyšších sfér i do celej mnohotvárnosti sveta“, píše zakladateľ filozofie jazyka Wilhelm Von Humboldt vo svojom spise O rozmanitosti ľudských jazykov a jej vplyve na duchovný rozvoj ľudského rodu.2  Jazyk je jeden z najdôležitejších prostriedkov, ktorými môžeme odkryť tajomstvá človeka a národov. Jazykový systém, nielen jeho rečový prejav, ale aj syntax, gramatika, etymológia, morfológia, v sebe nesie zmyslové vnímanie určitej ľudskej skupiny a jej myšlienkovú činnosť.

Naopak, ak zanikne slovo, nie je dôvod znepokojovať sa. Slová vznikajú a zanikajú takmer neustále, sledujú technické, ekonomické a spoločenské zmeny. Sarah Farhoud vystihla podstatu vzťahu jazyka a slov, keď napísala v Cahiers de recherche sociologique,3 že jazyky žijú práve vďaka tomu, že slová zomierajú. Jazyk by sme mali chápať ako „premenu sveta v myšlienky“, alebo ako „svet, ležiaci medzi svetom vonkajších javov a vnútorným svetom človeka“, nabáda nás Humboldt.

Príkladom života jazyka je aj jeho vnútorná rozmanitosť. Nárečia, dialekty, prízvuk, to je tiež bohatstvo jazyka, ktoré sa nám v posledných rokoch podarilo ničiť. Nárečie sme pokladali za znak sedliactva, nevzdelanosti a barbarstva. Každý si dnes váži, že máme spisovnú slovenčinu, štandardizovanú normu, ktorá sa používa v médiách. Ale dúfajme, že sa zachová aj prízvuk, či už záhorácky, horehronský, alebo východniarsky. Aj slovenský jazyk by bol omnoho chudobnejší, keby z neho postupne vymizli čechizmy, germanizmy alebo ostatné čudné nespisovné slová.

Netreba si myslieť, že iba jazyky, ktorými hovoria malé ľudské skupiny sú ohrozené. Pozrime sa na to, čo sa stalo s francúzštinou v anglofónnom prostredí Kanady: jazyk sa zdeformoval po všetkých stránkach tak, že Francúzi Quebečanom v ústnej forme rozumejú niekedy len ťažko. Claude Hagège hovorí, že jazyky sú jedinečné aj v tom, že ako máloktorá skutočnosť sa môžu zhmotniť, keď ich vyjadríme slovami, ale zároveň to nepotrebujú na to, aby existovali.

Vzkriesenie jazyka
V prvej kapitole svojho diela teda Hagège vysvetľuje vzťahy medzi jazykom a základnými zákonmi, podľa ktorých sa riadi. Druhá kapitola Hagègovej eseje nosí názov "Jazyky a smrť" a autor v nej podrobne opisuje všetky detaily, ktoré môžu viesť k vymiznutiu jazyka. Začína rozlíšením termínov mŕtvy a klasický jazyk. Ak sa pozrieme do histórie, je jasné, že jazyky, ktoré sa v určitej dobe tešili prestíži, majú väčšiu šancu uchovať sa. Ako príklady cituje napríklad koptštinu, teda modernú formu faraonickej egyptštiny, alebo jazyk guèze, pôvodne používaný v Etiópii, tie sa ešte stále praktikujú pri náboženských obradoch.

Dejiny latinčiny nám tiež prinášajú odpovede na mnoho otázok o osude jazyka. Latinčina je práve tá, ktorá sa nám spája najčastejšie s pojmom mŕtveho jazyka. Hagège však dáva prednosť nazývať ju klasickým jazykom, lebo to, že dnes ju nik nepoužíva v dennom použití, neznamená, že sa nepoužíva vôbec. „Niektoré jazyky majú zvláštny spôsob bytia: nie sú živé, bez toho aby boli úplne mŕtve.“ Po tom ako autor identifikoval činitele, ktoré by mohli prispieť k zachovaniu ohrozeného jazyka, tretia kapitola „Jazyk a zmŕtvychvstanie“ je venovaná nezvyčajnému fenoméne v živote jazyka, akým je jeho oživenie. Stalo sa to napríklad, keď vedci a teológovia prebudili k životu biblickú hebrejčinu. Aby bola jednoduchšia, pre každodenné používanie, upravili ju na izraelskú hebrejčinu.

Žiadny jazyk nie je barbarský
Nicolas Evans sa vo svojej knihe, ktorá je novšia ako tá Hagègova, zamýšľa nad rovnakým problémom o niečo popularizačnejším spôsobom. Vo svojej práci na univerzite sa venuje hlavne štúdiu austrálskych jazykov a z týchto poznatkov vychádza na demonštráciu kultúrnej rozmanitosti. Od rozmanitosti jazykov svojho rodného kontinentu prechádza k ukážkam jazykového bohatstva sveta, históriu jazykov a ich súčasný stav porovnáva so stavom v akom sa dnes nachádza biodiverzita. Evans ľutuje, že ľuďom trvalo tak dlho, kým si uvedomili hodnotu rozmanitosti, tak v prírode, ako aj v kultúrach. História je svedkom, že ľudská rasa, hlavne tá biela, dlho verila v nadradenosť istých jazykov a neuvedomovala si čo nás môže štúdium vzdialených jazykov naučiť aj o nás samých. Taký bol prevládajúci názor západnej civilizácie. Našťastie sa našli aj jazykovedci, ktorí pochopili, že „jazyk, aj ten najnerozvinutejší, si zaslúži byť objektom dôkladného výskumu, písal Humboldt v roku 1836, rozmanité jazyky, to nie sú totiž označenia jedného a toho istého predmetu, ale sú to jeho rôzne videnia.“

Nicholas Evans si kladie otázku, prečo rozprávať, alebo čítať v cudzom jazyku v nás vyvoláva iné pocity, ako keď robíme rovnaké veci v materinskom? Tvrdením, že „jazyky sa od seba neodlišujú ani tak v tom, čo v nich môžeme vyjadriť, ale v tom čo musíme povedať, aby sme vyjadrili to čo chceme“ naráža Evans na gramatické kategórie. Tie tvoria štruktúru každého jazyka, rámec v ktorom jeho používateľ myslí. V tomto chápaní4  sú jazyky kognitívne filtre, ktoré nám dovoľujú porozumieť rôznym vnímaniam sveta. Napríklad nám známe skloňovanie v románskych jazykoch neexistuje, pády sú vyjadrené iným gramatickým nástrojom.

Zomrie tornedalská fínština ako losos?
Rovnakej téme sa venuje aj kniha Mikaela Niemiho Muž, který zemřel jako losos, aj keď z úplne iného uhla pohľadu. V popredí je vyšetrovanie vraždy muža, ktorý zomrel... ako losos. Zamýšľa sa nad dôležitosťou identity, našich jazykových a kultúrnych koreňov a nad tým, čo sa stane, ak je človek nútený vzdať sa ich. Ohrozeným jazykom v Niemiho knihe je tornedalská finština – jazyk, ktorý sa podarilo takmer úplne zničiť. Vyšetrovanie je prepletené problémami, ktoré jeho rodná reč stretáva: jazykové zákony, obmedzenia a nariadenia, potláčanie svojho prízvuku z hanby za svoj pôvod, pohltenie malého jazyka veľkým.

Tieto knihy nie sú iba výkrikom pesimizmu milovníkov jazyka. Pre tých, ktorí neštudovali jazyky a nečítali klasické diela lingvistiky, predstavujú živým a zaujímavým spôsobom niektoré dôležité otázky súčasného myslenia o jazyku. Hagège a Evans sú jazykovedci čo prispieva ku kvalite materiálu, ktorý sa rozhodli predstaviť širšiemu publiku. Metodológia, systematickosť, prehľadnosť, príklady a vysvetlená terminológia slúžia k ľahšiemu pochopeniu problematiky, ktorým sa oba tituly zaoberajú. Mikael Niemi zas dokázal priblížiť dejiny svojho ľudu obľúbeným spôsobom detektívky a už to, že pochádza zo Škandinávie, novodobej bašty kriminálok, zaručuje, že sa čitateľ nebude nudiť.

Claude Hagège je francúzsky lingvista, emeritný profesor na Collège de France. Je presvedčeným zástancom obrany francúzskeho jazyka. Jeho ostatná kniha Contre la pensée unique je manifestom proti jednotnému mysleniu, ktorého vektorom je podľa neho angličtina.

Nicholas Evans je austrálsko-americký lingvista, učí na Australian National University. Zaoberá sa predovšetkým skúmaním papuánskych a austrálskych jazykov, sémantikou a vzťahom medzi jazykom a kultúrou.

1. Nicholas Evans, Dying words: Endangered languages and what they have to tell us. Wiley-Blackwell, Malden, MA, 2009, 312 s. zpět 
2. Preklad Slavomir Ondrejovič, slovenske vydanie VEDA, 2000. Povodne nemecke vydanie Berlin 1836. zpět 
3. Sarah Farhoud, Compte rendu sur Claude Hagège, Halte à la mort des langues, Cahiers de recherche sociologique , n° 36, 2002, p. 241–246. zpět 
4. Evans vysvetľuje jazykové bádanie Romana Jakobsona. zpět 

© Veronika Cosculluela

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 39 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

55%čtenáři

zhlédnuto 1789x

Inzerce
Inzerce