Fictus – bratislavský knihomoľ v stredných rokoch plní tajomnú zákazku vydavateľa a zostavuje knihy najrozličnejších citátov, hoci mu zmysel tejto dobre platenej práce zostáva utajený. Knihy okupujú celý jeho petržalský byt a ohrozujú aj rodinné vzťahy – doslova vypudia z  bytu jeho manželku aj dcéru. Figura – bratislavský taxikár prečesáva mesto skrz-naskrz, aby našiel svoj stratený taxík, postupne sa stáva človekom ulice, znalcom mestskej mytológie.

Franc – študent, mladícke alter ego Fictusa, pre inú tajomnú organizáciu zostavuje zoznamy citátov z dennej tlače, tiež bez vedomia o tom, komu a načo bude jeho práca slúžiť. Fíza – tajomná cudzinka z Orientu, oficiálne hľadá v Bratislave svojho brata, tvrdí aj, že pracuje na akomsi semiotickom projekte vychádzajúcom z rozprávok Tisíc a jednej noci, no predovšetkým podporuje neznámych kazateľov a rozprávačov, ktorí sa začínajú udomácňovať v bratislavských podchodoch a na rohoch ulíc.

Zámerne som vo vstupnej charakteristike štyroch hlavných postáv viacnásobne použil prídavné meno „tajomný“. Chcel som naznačiť nielen blízkosť románu Daniela Heviera Kniha, ktorá sa stane k žánrom detektívky, fantasy, či sci-fi (dej je umiestnený do „blízkej budúcnosti“ rokov 2010–2011), ale aj vysokú mieru entropie významovej zložky románu a komplikovanú štruktúru rozprávania.

Hevierova Kniha, ktorá sa stane je polytematická, jednotlivé motivické línie sa síce vo viacerých bodoch spájajú a prepletajú, ale výsledok nepôsobí konvergentne, žiadna završujúca pointa sa nekoná. Románu nechýba téma, netrpí ani na neškolenú naráciu, skôr naopak, všetkého sa nám tu dostáva vo viac než požehnanej miere. Zo zhluku v románe otvorených či len načrtnutých tém spomeniem aspoň najdôležitejšie: patrí k nim mesto Bratislava (interpretované predovšetkým ako semiotický priestor), prelínajúce sa životné príbehy jeho obyvateľov; v príbehovej línii Fictusa, postavy, ktorá románu dominuje, a jeho manželky Any, dcéry Havranky a jej priateľa Franca môžeme hovoriť o rodinnom románe, kde sa autor pokúša o psychologicko-sociálnu diagnostiku vzťahov v súčasnej spoločnosti; ďalšou silnou tematickou líniou je prognostická, pokus o metaforickú víziu budúcnosti tohto mesta aj celého stredoeurópskeho priestoru v kultúrnom zmysle slova – autor sa na podľa neho nevyhnutnú zmenu dominantného etnika aj náboženstva dokáže pozerať pokojne a bez predsudkov.

Hlavnou témou sa však zdá byť sama povaha literatúry, jej vzťah k nearteficiálnej skutočnosti, zdôraznenie neustále sa prelínajúcich a rozplývajúcich hraníc medzi realitou a literatúrou, jazyk a rozličné spôsoby, akými sa realizuje v rozprávaní. Ostatné načrtnuté témy sa dostávajú do vleku neustálych odkazov na arteficiálnu skutočnosť. Tak sa napr. zdá, že motív lovu premnožených líšok uprostred mesta z úvodnej kapitoly má najmä umožniť autorovi intertextuálne odkázať na knižku Davida Garnetta Dáma v lišku (s. 13), slobodne si o nej vo svojom románe zauvažovať a kus z nej aj odcitovať, iný štruktúrny význam to pre knihu nemá. Ak by v úvode v centre Bratislavy obyvatelia lovili premnožené bizóny, nijak by to Hevierov román nezmenilo. Chcem tým naznačiť, ako je román „urobený“, kauzalita medzi jednotlivými motívmi a príbehovými líniami je veľmi voľná, takmer nesledovateľná. Aj veľký rozsah knihy nevyplýva z fabulačno-sujetovej nutnosti, z toho, že to „kratšie nejde“, ale skôr z potreby hromadiť odkazy, reťaziť komentáre, parafrázujúc Wolfganga Welscha, anesteticky dupľovať metafory. Autor vypracováva a v Dodatkoch k románu, ktoré sú súčasťou knihy, aj ochotne zviditeľňuje „technicistickú“ štruktúru románu, no táto interpretačná nadpráca sa javí ako dosť zbytočná. Nad touto odhalenou a vopred racionálne určenou organizáciou je totiž ešte jeden vyšší, aj keď banálnejší organizačný princíp: je to „princíp“ privátnych čitateľských zápiskov, ktoré zachytávajú rozsiahle intelektuálne variácie na rozličné témy. Kvantitatívne vzaté, z veľkej časti je Hevierov román rozsiahlym asociatívnym komentárom k vybraným témam zo staršej, ale predovšetkým postmodernej svetovej literatúry, ktoré sa do textu dostávajú vo forme početných, mott, citátov, aj nepriamych odkazov. Ak by to stálo za to, dalo by sa podľa mňa dobre dokázať, že jadro mnohých pasáží tvoria iné príležitostné texty autora na tému konkrétnych kníh, povahy literatúry všeobecne, internetu a pod. Táto kniha je teda v mojom čítaní predovšetkým, rozsiahlym čitateľským denníkom svetovej literatúry. Istý rozruch by azda u nás vyvolala pred dvadsiatimi či viac rokmi v súvislosti s dobovou popularitou postmoderného, intertextuálneho typu prózy, dnes to budú skôr rozpaky alebo rovno grimasy. Špekulatívne myšlienkové pozadie Hevierovej prózy vystihuje napríklad druhé zo štyridsiatichštyroch mott uvádzajúcich jednotlivé kapitoly: „...v tej chvíli, keď sa svet stal knihou, premenil sa na interpretáciu.“ (citát Davida Albahariho, s. 17); „Fictusa zaujala prvá polovica tejto premisy. To znamená, že raz sa môže opäť kniha stať svetom? A bude to jeho začiatok či koniec?“ (s. 26) V románe nájdeme desiatky podobných entropických otázok. A keď k semiotickému systému mesta a postmodernej koncepcii knihy a literatúry autor pridá početné úvahy o fenoméne internetu, ktorému celkom viditeľne rozumie na úrovni bežného používateľa internetového prehliadača, výsledkom je riadna dávka čitateľových rozpakov.

V románe je síce aspoň formálne niekoľko rozprávačov, modelový autor sa však predvádza celkom nezakryto, úplne dominuje jeho hlas. Jeho štýlovou charakteristikou je, že najprv vysloví hotový, rétoricky efektne sformulovaný názor na vec a až potom prozatérsky dopovedúva, rozmieňa na drobné. Vzhľadom na neskrývaný zámer pracovať s fenoménom napätia a tajomstva je tento prístup pre knihu retardujúci. Príklady za mnohé: „Nie, v jej konaní a rečiach nebolo zamak hlúposti, ktorou sa vyznačujú deti a senilní dospelí. Bola v tom nesmierna čírosť. Áno, ako inak sa dalo postaviť proti neodvratnosti konca?“ (s. 24–25, zvýraznil R. P.) – Teda nie čitateľ, ale priamo modelový autor rozhodne, čo si treba myslieť o umierajúcej starej pani profesorke latinčiny, Aninej matke. Študent Franc rozpráva vo „svojich“ kapitolách v 1. osobe, ale ani jeho nenechá modelový autor na pokoji – Franc posadnutý vytváraním najrozličnejších zoznamov (napr. kníh, ktoré chce v živote prečítať; vecí, ktoré sa chce naučiť a pod.) je zapálený pre vec, a predsa jeden z týchto zoznamov sám označuje za „kuriózny“ (s. 33) – za týmto adjektívom však nie je rozprávajúci Franc, skôr si tu opäť uzurpuje moc modelový autor, ktorý čitateľa ani svoje postavy nikdy nenechá len tak napospas svojmu osudu a rád ponúkne barličku hotovej interpretácie. Francovo rozprávanie je umelo vyznievajúcou simuláciou hovorového prejavu mladého človeka (napr. zbytočné využívanie znaku ampersand – „&“), rozprávač teda hovorí asi tak, ako si zrelý päťdesiatnik predstavuje, že hovorí dvadsiatnik. Pokus o zachytenie aktuálneho diania v jazyku dvadsaťročných vyznieva ako karikatúra, dobrým príkladom je „rapová“ 20. kapitola, ktorá je jednoducho smiešna.

Premyslená vnútorná kompozícia románu pracuje so symbolikou čísla 4: kniha má 44 kapitol, 44 postáv (z toho 4 hlavné), 444 strán, práca so symblikou čísla zachádza až do nepodstatných detailov: laserová tlačiareň, ktorú donesú Fictusovi má typové označenie 444, Figurov taxík má evidenčné číslo BA-444CH a pod.

Navyše je táto kompozícia osobitne „zviditeľnená“ v Dodatkoch k románu, ktorý obsahuje aj vcelku bizarné prílohy: portréty autorov mott k jednotlivým kapitolám, zoznam postáv, štruktúru jednotlivých príbehov, zoznam rozprávaní Tisíc a jednej noci, fotografickú prílohu, v ktorej nechýbajú „scenérie z priestoru, kde vznikal text tejto prózy“ (Dodatky, s. XXII). Pre celú prózu je navyše charakteristické borgesovsko-ecovské vytváranie katalógov, zoznamov („ako Borges“ – s. 75), a vôbec enumeratívnosť rôzneho druhu, nie príznakovo stupňujúca či uvoľňujúca, ale skôr vyčerpávajúco parataktická.

Za najsilnejšiu líniu Hevierovho románu považujem víziu budúcnosti Bratislavy a celej krajiny ako priestoru, kam sa pripravuje nastúpiť iná kultúra (v civilizačnom zmysle slova). Jedna z vedľajších postáv, doc. Neizvestný rozvíja vo svojich univerzitných prednáškach teóriu o židoch (a neskôr aj kresťanoch) ako ľuďoch knihy (biblie), čiže písma a moslimoch ako ľuďoch slova, čiže rozprávania. „Vojna medzi Slovom a Písmenom okolo nás zúri v plnej sile“ (s. 155), poznamenáva Neizvestný a cituje zo Starého zákona pasáže, kde Boh „hovorí“ a „nazýva“. Boh je teda preňho rozprávač, rozprávanie ustanovuje novú skutočnosť, písanie je sekundárnou, ľudskou aktivitou. Takže podivní Rozprávači, ktorí rýchlo pribúdajú v uliciach Bratislavy, ustanovujú nový poriadok, resp. sú jeho predzvesťou. Na fasádach bratislavských budov sa čoraz častejšie objavuje writerský nápis Nárok, čítaj odzadu: Korán. Orientálna Fíza, prichádzajúca do Bratislavy s nejasným poslaním, tento nárok tlmočí mestským rozprávačom slovami: „Uložili mi, aby som vás utvrdila vo vašom určení – rozprávať príbehy. Zaľudniť nimi túto prázdnu zem. Otvoriť nimi brány pre našich bratov a sestry. Vrátiť Rozprávačov do kúta sveta, ktorý sa volá Európa. Tušíte a viete, že to, čo sa doteraz iba chcelo, sa už dáva do pohybu a okrídlené telá sa vydávajú na cestu. Na novú púť, ktorá zmení tvárnosť sveta“ (s. 400). Voči sile rozprávania stojí teda prázdna zem, oslabená vlastným relativizmom, odvracajúca sa od hodnôt, vďaka ktorým vznikla a zosilnela. Hevier ponecháva otvorené, aký bude výsledok tohto pohybu, pri ktorom sa jedna civilizácia pokúsi prevrstviť druhú. Jeho prístup je tu liberálny: ak je naša civilizácia skutočne vyčerpaná, nevyhnutne ju musí nahradiť nová, životaschopnejšia, tak ako naša nahradila tie predošlé. Otvorenou zostáva otázka, či už nastal ten okamih a či zmena prebehne nebadane, mierovou cestou. V jeho víziách je obsiahnutý aj náznak možnej katastrofy, po ktorej by priestor okolo Dunaja stratil kultúrnu kontinuitu: „Dnes je nemožné určiť presný rok, keď sa spustila guľa udalostí, ktorá na seba nabaľovala nové a nové deje, odozvy, činy, skutky, myšlienky, idey, ľudí, až sa valila ako lavína, hoci to nie je správne prirovnanie, pretože lavína letí vlastnou tiažou zhora nadol, a keď dosiahne dno, tak ustane, pochovaná sama pod sebou... Táto záplava, živá záplava, zasiahla celú Európu, celý svet, všetky kontinenty, súš i vodu, ostrovy i súostrovia...“ (s. 395) V  závere románu, keď oslepený Fictus opúšťa svoj byt a zostupuje po schodisku petržalského vežiaka, sa stretáva s protipohybom – na jeho miesto sa nahor hrnú davy neznámych prisťahovalcov a zmena sa zdá byť už nezvratná.

Ešte dva okruhy problémov, len zľahka načrtnuté, na záver. V súvislosti s týmto Hevierovým románom treba podľa mňa otvoriť otázku tvorivosti, ktorú tento spisovateľ opakovane zdôrazňuje ako nespornú hodnotu. Po Knihe, ktorá sa stane mi však nie je jasné, kam smeruje a čo je cieľom tejto spisovateľskej tvorivosti: mám pocit, že sa tu stáva hadom požierajúcim vlastný chvost. Výsledok tejto tvorivosti totiž potláča možnosti partnerskej komunikácie autora a čitateľa a zvýrazňuje skôr psychoterapeutický rozmer umeleckého tvorenia, teda rozmer dôležitý viac pre tvorcu ako pre prijímateľa. S „tvorivosťou“ ako ju chápe a pri rozličných príležitostiach prezentuje D. Hevier pre mňa ako čitateľa úzko súvisí otázka miery. Miera je pojem relatívny a jej pociťovanie individuálne, podľa mňa ju však D. Hevier už prekračuje. Priveľa pasáží štýlom pripomína seminárnu prácu z hodín tvorivého písania, variácie na zvolené témy neprinášajú myšlienkovo nič nové, sú v závese svojich vzorov, sú samoúčelne „tvorivé“, čo podľa Heviera znamená asi predovšetkým jazykovo invenčné: opakovacie figúry vždy a všade, kumulácia synoným, asonancie a aliterácie sú tu povinným znakom „tvorivosti“ a významovú zložku diela namiesto zvýraznenia často skôr banalizujú: „Pri jednej razii v hostinci Detvan, do ktorého chodili tajní anarchisti, tajní undergroundisti, tajní vyznavači východných náuk a tajní tajní, ho zbalili.“ (s. 40, zvýraznil R. P.)

„Fictus bol ohromený! V literatúre sa skrývali tisíce, milióny otázok, na ktoré nikto nedal odpoveď. Veril však, že keby ich niekto, nejaké stroje dokázali zhromaždiť, všetky tie otázky by možno vytvorili jednu odpoveď“ (s. 83, zvýraznil R. P.).

Je celkom zrejmé, že D. Hevier výrazne odkazujúci na stáročia dopĺňanú knihu rozprávok Tisíc a jednej noci, nechcel napísať uzavreté dielo, ale naopak knihu otvorenú, vystupujúcu zo seba. Záujem o semiotický potenciál rozprávania, o procesy, ktoré umožňujú, že fikčný text zmení naše vnímanie nefiktívnej skutočnosti, že sa teda „dokáže stať“ aj mimo knihu, je u uňho veľký a iste úprimný. Výsledkom tohto záujmu je však kniha bez ľahkosti a humoru, skôr rekapitulujúca, čo sa na túto tému už napísalo ako nová, v ktorej nad jankovičovským dianím zmyslu prevládlo čitateľsky paralizujúce bublanie primnohých nejasných významov.