Grendel, Lajos

Grendel, Lajos

studie beletrie zahraniční

Debutoval v roku 1979 súborom poviedok Hűtlenek (Neverní, 1979). Ako spisovateľ, ktorý rád experimentuje s námetom a možnosťami literárneho vyjadrenia, sa predstavil vo svojom prvom, zároveň doteraz najobľúbenejšom románe Éleslövészet (Ostrá streľba, 1981).

Lajos Grendel – charakteristika tvorby

Debutoval v roku 1979 súborom poviedok Hűtlenek (Neverní, 1979). Ako spisovateľ, ktorý rád experimentuje s námetom a možnosťami literárneho vyjadrenia, sa predstavil vo svojom prvom, zároveň doteraz najobľúbenejšom románe Éleslövészet (Ostrá streľba, 1981). Dielo nemá plynulý dej, tvoria ho epizódy, úvahy a komentáre, ktoré zjednocuje spoločná výpovedná hodnota. Tejto próze, odborníkmi charakterizovanej ako „intelektuálna“, nechýba vtip a irónia, charakterizuje ju pozitívny životný prístup. Jeho ďalší román, Galeri (vo veľa diskutovanom slovenskom preklade Odkundesi, 1982), sa rozhorčuje nad nezdravými javmi spoločenského života našej spoločnosti. Napriek nie príliš pozitívnej téme si autor zachováva zdravý nadhľad a pozitivizmus. V poradí tretí Grendelov román Ártételek (Odvodeniny, 1985) sa odohráva aj na juhu Slovenska, v jeho rodnom, levickom prostredí. Postavy, ktorých osudy formujú udalosti od čias tureckých vojen po súčasnosť, hovoria o rôznych typoch človeka minulej éry aj súčasnosti. Romány Ostrá streľba, Odkundesi a Odvodeniny vyšli v slovenskom preklade pod spoločným názvom Odtienené oblomky (1985). V slovenčine vyšla aj Grendelova zbierka Bőröndök tartalma (Obsažná batožina, 1989), Okno po erotických snoch (spoločná kniha s Pavlom Vilikovským, 1991), ďalej knihy Cudná správa z vrcholu sna, Moja vlasť, Absurdistan, Einsteinove zvony, U nás v New Honte, Kráľ Matej v New Honte a Hromadný hrob pri New Honte. V roku 2013 vyšiel román Láska na diaľku. Príbeh o nenaplnenej láske a vyrovnávaní sa s minulosťou akcentuje potrebu čistých medziľudských vzťahov, návrat k tradičným hodnotám a potrebu široko chápanej ľudskosti. Ak by sme chceli krok po kroku opísať historiograficky celú literárnu tvorbu Lajosa Grendela, potrebovali by sme veľkolepý priestor, no nevedeli by sme sa rozpísať o jednotlivých dielach ani sa sústrediť na maličké, ale o to zaujímavejšie, detaily. Lajos Grendel spolu s Karolom Wlachovským tvoria neodmysliteľnú dvojicu slovenskomaďarskej beletrie. Spôsob, s ktorým Grendel píše a s ktorým vyjadruje myšlienky svojho vnútorného „ja“, je priam bravúrny a spolu s vynikajúcim prekladateľom Karolom Wlachovským tak tvoria senzačnú dvojicu. Už nie málo kritikov sa pokúšalo zhodnotiť Grendelove diela, o čom svedčia rôzne články v literárnych časopisoch. Azda najväčšie ohlasy mala Grendelova kniha s názvom Odtienené oblomky, na ktorú podalo kritiku hneď niekoľko autorov. Každý z kritikov chcel, respektíve snažil sa objasniť Grendelov štýl písania, či vyjadrenia skrytej myšlienky, avšak podľa nás nik iný ako autor sám nedokáže lepšie vysvetliť skryté taje samotných próz, i keď autor, ako to tvrdí, nerád rozpráva o svojich knihách, pretože nemôže byť objektívny. Grendelova próza bezpodmienečne zaujme každého uvedomelého, alebo lepšie sčítaného čitateľa už jej psychologickým rázom. Pod psychológiou tu však nerozumieme istý typ prózy, povedzme psychologickej, ktorá stojí a padá s tvorbou uzavretých epických celkov, ale máme na mysli určitý súbor životných hodnôt, ktoré tvoria skutočný epický predmet Grendelových próz. V súbore Odtienené oblomky autor študuje, analyzuje a evokuje istú životnú formu, istý spôsob života obyvateľov malého mesta, čo v tomto románe reprezentujú Levice, a reflektuje to so svojou tradičnou kultúrnou, zvykovou a mentálnou orientáciou.

V každom prípade musíme spomenúť aj ideologickú podstatu jeho próz. Už v časoch pred nežnou revolúciou hovoril autor o veciach, ktoré by sa mohli zdať spoločenským tabu, avšak hovoril o nich v širokých a presvedčujúcich súvislostiach, čo napokon predstavuje základ celého jeho prozaického myslenia. Grendel vo svojich úspešných pokusoch o zovšeobecnenie nebazíruje na jednotlivostiach, ide mu však o pohľad vpred, neraz bohužiaľ z pocitu úzkosti. V situáciách, keď sa románovej skutočnosti dotýkajú dejiny, využíva autor metódu stvárnenia týchto aspektov jeho próz pomocou grotesky a to tragickej i komickej súčasne. Musíme oceniť taktiež aj otvorenosť Grendelových ideologických sugescií a to tým spôsobom, že nadosobný program, ktorý predstavuje ideológia, dáva Grendel do vzťahu k ľudskej problematike jednotlivca. Ďalším aspektom, ktorý výrazne ovplyvňuje význam Grendelových próz, je postavenie jednotlivca ako takého. Každý z nás, teda každý jednotlivec má dnes možnosť reflektovať svet univerzálne, čo charakterizuje jeho ľudskú integritu. Rozhodujúca je tu koncepcia v celku sociálneho a duchovného sveta. Grendelovi v tomto prípade ide: „o uznanie platnosti individuálneho aspektu vo chvíli, keď konvenčné idey zlyhávajú, respektíve menia sa na konvencie“ („Kritici diskutujú o Lajosovi Grendelovi“. In: Romboid., roč. 21, 1986, č. 11, s. 22). Autor chce, aby jednotlivec mal isté vedomie o zodpovednosti za svoje činy, ktoré spoluvytvárajú tento svet.

Ivan Sulík, jeden z kritikov Grendelových próz tvrdí, že „máme permanentnú povinnosť vnímať literárnu tvorbu spisovateľov našich národnostných menšín ako súčasť celospoločenských tvorivých úsilí celej slovenskej literatúry“ (Tamtiež, s. 24). Toto tvrdenie značne ovplyvňuje, či už slovenského čitateľa alebo autora zároveň. Jednotlivé prózy sa môžu navzájom porovnávať a navzájom sa od seba „učiť“, čiže dochádza k zvyšovaniu úrovne jednotlivých próz a literatúry ako takej. Tým pádom môže dôjsť aj k tomu, že kniha písaná v cudzom jazyku vyjde simultánne s jej prekladom v inej krajine, ako to bolo aj v prípade Lajosa Grendela. Jeho diela, respektíve jeho prózy, súvisia s témou južanstva v slovenskej literatúre a môžeme ich smelo porovnávať s takými dôležitými prózami slovenských autorov, ako sú Habajovi Kolonisti, Ballekove Agáty. V Grendelovom výklade dejín ide v prvom rade o spoločnú filozofiu zdravého plebejstva, prísne dialektické sociálne pozadie. Ide o silno národnostný pohľad na vec očami príslušníka národnostnej menšiny. U tohto autora treba vyzdvihnúť aj zmysel pre detail. V Grendelových dielach majú detaily svoj osobitý význam a niekedy majú dosah dokonca až spoločenský.

Grendel je takzvaným majstrom skupinovej psychológie. Nesnaží sa budovať jednotlivé charaktery, pretože jeho charaktery sú v podstate len zrkadlá, v ktorých sa odráža celá societa, čo v časoch, keď vyšli Odtienené oblomky predstavoval krok vpred, keďže sa všetko sústredilo len k individuálnym postavám. Autor vychádza z analýzy situácie človeka a na dne objavuje úzkosť. Môžeme sa tak stretnúť s vetou: „Ocitol som sa sám, v izbe bol taký pokoj a také ticho, že by som privítal každého a podal by som ruku aj hrochovi“ (Tamtiež, s. 25). Podľa Viliama Marčoka tu nachádzame spojitosť s Hudecom.

V spojitosti s Grendelovými prózami má úzky súvis maďarská história. Isté špecifikum u tohto autora je v tom, že absolútne demaskuje mýtus o historickej veľkosti tých Maďarov, ktorí žijú na území Slovenska. Pokiaľ do jeho príbehov vstupuje história, tak nikdy nie ako víťazná, ale rezonuje tam história prehrávajúcich, ktorí sú kdesi na periférií a ktorí si musia sami vyvodiť určitým spôsobom pocit, že existuje nejaký stred sveta. Nehovoríme však o zmene pocitu niekoho, kto bol významným historickým subjektom a prestal ním byť, ale teritoriálne a znakovo, je to situácia veľmi podobná histórii slovenského národa. I keď si to častokrát neuvedomujeme, tieto dve histórie idú paralelne vedľa seba. Autor rozpráva o tom, že najprv musíme zistiť všetky minimá, ktoré máme, či už sú to minimá historického vedomia alebo vedomia individuálneho a až potom môžeme dospieť k očiste a k formulovaniu otázky, kto vlastne sme.

Stáva sa len zriedka, že sa stretneme s dielom, v ktorom sa autor tak pohrá a zažartuje si s dejinami modernej prózy, s modernými mýtmi a so všetkým tým, čo dnes už patrí k normálnemu repertoáru modernej literatúry. Nedá nám však nespomenúť vplyv štúdia anglo-americkej literatúry na tohto autora. V diele Odtienené oblomky jestvuje ešte jeden fakt, na ktorý podotkol prekladateľ Karol Wlachovský. Tieto tri romány sa zo širšej historickej koncepcie čoraz viac zužujú k jednému hrdinovi, jednej postave. Tento fakt vplýva na postavenie rozprávača, ktorý sa tým pádom rozpráva sám so sebou, alebo sa snaží konfrontovať pocity úzkosti s univerzálnymi pocitmi. Tým máme na mysli: „že rozprávačova výpoveď o sebe sa stáva výpoveďou o celej generácií, čiže ide o vyjadrenie generačného pocitu v rámci národnosti“ (Tamtiež, s. 32). V tomto diele vidíme aj príklad spolupráce autora s prekladateľom, kde podľa slov prekladateľa naviedol autora na istý štylistický posun. V druhej polovici tretieho románu sa už používa druhá osoba množného čísla v minulom čase, čo v maďarskom origináli až tak celkom nie je.

© Magdaléna Barányiová

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 1807x

Inzerce