Grendel, Lajos: Život dlhý takmer štyri týždne

Grendel, Lajos
Život dlhý takmer štyri týždne

recenze beletrie zahraniční

Hlavnou postavou románu je bývalý gymnaziálny profesor v súčasnosti na dôchodku Šaňo Varga. Osamelý šesťdesiatnik aj napriek skutočnosti, že má rodinu sa v nej cíti cudzí.

Lajos Grendel: Život dlhý takmer štyri týždne. Přel. Karol Wlachovský, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2011, 208 s.

 

„Život je len množina spomienok. Možno najviac tak štyri týždne...
Ostatné hodiny a minúty možno zahodiť do smetí...“

Román Živor dlhý takmer štyri týždne vyšiel v slovenskom preklade v roku 2011.

Román sa člení na tri časti. Prvá kapitola je označená poradovým číslom 19. V tretej, poslednej časti, sa nachádza kapitola s poradovým číslom 0. V nej je uvedené jediné slovo –„prázdno“. Práve tým sa zavŕšil zánik maďarskej strednej vrstvy na Slovensku. Čitateľovi tento zostupný spôsob navodzuje pocit odpočítavania času.

Hlavnou postavou románu je bývalý gymnaziálny profesor v súčasnosti na dôchodku Šaňo Varga. Osamelý šesťdesiatnik aj napriek skutočnosti, že má rodinu sa v nej cíti cudzí. Celý život prežil pokojne až do chvíle, keď sa jeho pocit vnútornej osamelosti vystupňuje do krajnosti a rozhodne sa vyplniť pálčivé ticho života spomínaním. Východisková pozícia hrdinu ocitajúceho sa náhle uprostred vlastnej minulosti nastoľuje základnú myšlienku textu – čas, ktorý človeku pred smrťou zostáva, je síce vonkajškovo ohraničený, ale z perspektívy spomínajúceho subjektu aj nadmieru veľkorysý, lebo svojou pominuteľnosťou už takmer k ničomu nezaväzuje. „Urobiť poriadok? Teraz už načo? Poriadok sa nedá robiť v minulosti, lebo tú nemožno prestavať, to nie je izba alebo kancelária, odkiaľ môže vyhodiť starý nábytok, ak sa prestane páčiť. A v prítomnosti zasa nie je nič, čo by sa dalo usporiadať. Nie je čo robiť“ (s. 18).

Román Život dlhý takmer štyri týždne môžeme pomenovať aj ako „spoveď starého malomešťana“. Pod týmto označením nachádzame takmer všetko, čo vytvára pamäťovú skúsenosť hlavného hrdinu – ospanlivý pokoj južanského mestečka, komplikované rodinné zázemie, prvú (a jedinú) veľkú lásku a napokon trochu prirýchly skok z detstva do dospelosti sprevádzaný nepokojným pocitom, že vstupom do dospelého života človek dosahuje svoj existenčný horizont a čaká ho už len ubíjajúca prázdnota všedných dní. V tomto retrospektívnom rámci Lajos Grendel rozvíja tragický príbeh človeka, ktorý sa nedokáže vyrovnať s traumami rodinného života a hlbokú vnútornú krízu rieši únikom do samoty – odcudzuje sa manželke a deťom, postupne rezignuje aj na vlastné sny a túžby. Motív vyprázdňujúceho sa ľudského vnútra naznačuje, čo je z pohľadu autora románu najdôležitejším článkom ľudskej pamäti: stredobodom Šaňových spomienok je rodina, najmä jej emocionálna hodnota vyjadrená v krehkej intimite manželských a rodičovských vzťahov. Práve dôvernosť rodinného puta sa však pod náporom času a všednosti oslabuje, nebadane sa zo života postáv vytráca a nahrádzajú ju mlčanlivé výčitky a obvinenia, ktoré sú však len odrazom narastajúceho citového deficitu. „Katine sny mohli byť pochované na spodku toho čierneho lievika, a keď prehovorila temne alebo sivo zafarbeným hlasom, predtým sa mohla prechádzať tam, stadiaľ sa vrátiť do bezsennej skutočnosti, ktorá podaromnici poskytovala bezpečnosť, ak nepriniesla uspokojenie. Vtedy sa mu Kata najviac vzdialila, vtedy nežila s ním, ale vedľa neho“ (s. 67).

Rodinné prostredie v Grendelovom texte nereprezentuje len priestor tenzívnej emocionality postáv, je aj hmatateľným symbolom minulého času poznačeným krivdami a ťaživými tajomstvami. Príbeh tragického nešťastia, ktorý si členovia Šaňovej rodiny odovzdávajú naprieč generáciami ako výstražné memento minulosti, dodáva spomienkam hlavného hrdinu tajuplný až mýtický podtext, zároveň však v sebe nesie aj skryté nacionálne posolstvo – je vyjadrením sily a nezlomnosti potomkov osamelého národa vzdorujúceho nepriazni „veľkých i malých dejín“. „,Vieš, chlapče, Maďari sú národ jazdcov.‘ ,Boli národ jazdcov,‘ opravil Šaňov otec Klementínu, ale ona nepripustila, aby ju len tak zahriakli. ,Boli, aj zostali. V duši sú aj dnes národ jazdcov‘“ (s. 52).

Osamelosť je základný pocit, ktorý postavy románu charakterizuje (najmä ak ju vnímame ako súčasť ich „etnického kódu“), ich príbeh je totiž predovšetkým príbehom niekoľkých generácií slovenských Maďarov, vydedencov stratených vo vlastnej krajine, ktorých osudy až príliš často ovplyvňoval súbeh vonkajších okolností. Nacionálny podtext tragických momentov je v príbehu zreteľnejší o to viac, že ho autor uplatňuje konštantne na celej ploche textu, rôznia sa len jeho vyústenia v životoch jednotlivých postáv (znásilnene mladej Klementíny, Kristínin pokus o samovraždu, alkoholizmus a depresie Šaňovej manželky). Autor vníma prítomnosť tragických momentov v živote človeka ako prirodzenú, čo však neznamená, že by jej význam zľahčoval. Na ľudskej pamäti ho fascinuje práve schopnosť spätnej reflexie negatívnych udalostí, ktoré sa pôsobením času v spomienkach nestrácajú, len menia svoju podobu. Je pritom zaujímavé sledovať, ako sa v priestore rozprávania mení modalita tragických motívov a ako sa ich hodnotové posolstvo s odstupom času negativizuje. Lyrický príbeh únosu mladej Klementíny (o ktorom sa hlavný hrdina dozvedá len sprostredkovane) nesie v sebe ešte istý prísľub milosrdenstva (presvedčenie, že nevinní opúšťajú svet s čistou dušou), no vo chvíli, keď sa Šaňo pokúša o vyjadrenie vlastnej emocionality, naráža na neprekonateľnú bariéru deštruktívnych pocitov, v ktorých sa nedokáže orientovať. Takúto podobu má napríklad motív jeho lásky ku krásnej, ale vrtošivej Kate, v ktorom je úprimnosť citu zraňovaná pochybnosťami a žiarlivosťou. Tragický osud, ktorému postavy románu vytrvalo vzdorujú, sa opakovane vracia v ozvenách „veľkých“ dejín, lebo „dejiny, odkedy jestvujú, sú diablovo dielo a (...) jeho vynaliezavosť je nevyčerpateľná. Svoje vajíčka môže nasadiť do kohokoľvek okrem takých svätíc, ako je Klementína“ (s. 51). Na viacerých miestach textu sa dej románu bezprostredne odvoláva na reálne historické udalosti, v prieniku malých a veľkých príbehov rodinné epizódy včleňuje do širokého rámca spoločenských zmien, ktoré poznačili aj charakter slovensko-maďarských vzťahov. Dejiny pritom nechcú byť v životoch hrdinov iba nehybnou kulisou, ich cieľom je predovšetkým demonštrácia oportunistickej morálky čias, ktoré mnohých nalomili viac, než si boli ochotní priznať. V tejto súvislosti však musíme podotknúť, že spomienkovému textu takého typu, ako je Grendelov román, prítomnosť rozsiahleho dejinného kontextu nie vždy pristane. Snaha prepojiť v retrospektíve konkrétneho života dva rozdielne časové horizonty je s ohľadom na koncepciu textu pochopiteľná, no niekedy príliš násilná a nie celkom vydarená. Presvedčivosť autorovho rozprávačstva tkvie predovšetkým v autentickom vyobrazení ľudského vnútra a narušených rodinných vzťahov, keď postavy tento úzky horizont prekročia a nechajú sa strhnúť vírom historických udalostí, ich svet je zrazu plochý a kostrbatý, akoby udalosti, ktoré autor opisuje, priamo nezažívali, iba ustrašene pozorovali. Aj keď minulosť hlavného hrdinu nie je práve optimistická, nezostáva s ňou úplne osamotený, jej ťarchu mu pomáha niesť druhá hlavná postava románu, bezdomovec, bývalý trestanec a „pouličný filozof“ Hugo. Náhodná známosť stavia oboch hrdinov do zvláštnej pozície – ich spomienky náhle získali adresáta, teda aj dostatočný impulz na to, aby boli vypovedané. Rozhovory o živote rozvinuté medzi Šaňom a Hugom však nemajú podobu dialógu, v ktorom by sa ich spomienky preskupili a stali sa súčasťou ich vzájomných svetov. Ide skôr o dva paralelné monológy zobrazujúce odlišné životy, ktoré sa náhodou ocitli vedľa seba. Vzťah oboch hrdinov Grendel vykresľuje ako asymetrický, pričom táto asymetria nevychádza ani tak z ich odlišnej sociálnej a mentálnej charakteristiky, ale skôr z rozdielnej životnej skúsenosti, ktorá sa predsa len výraznejšie zrkadlí v Šaňových spomienkach. Hugo je prototypom „hriešneho tuláka“ žijúceho podľa vlastných pravidiel. Kedysi dávno sa vzdal pôvodnej identity, aby sa z neho stal „slobodný človek“, v kontexte románu však vyznieva skôr ako „človek bez budúcnosti“. Jeho čas je efemérou (rozplýva sa v krátkych ostrých vetách a zahmlených pohľadoch) a rovnako neurčitý a premenlivý je aj jeho vzťah k Šaňovým spomienkam, nemožno ho nazvať priamo záujmom, ide skôr o akýsi druh chápavej spoluúčasti. Aj keď postava Huga zaberá v románe pomerne výrazný priestor a autor sa snaží načrtnúť aj jej psychologické a životné zázemie, nič to nemení na fakte, že v porovnaní so Šaňom vyznieva viac-menej okrajovo. Je predovšetkým poslucháčom „cudzích príbehov“, a keď svoju úlohu splní, z príbehu sa (trochu zvláštnym spôsobom) vytráca.

 V príbehu je zastúpená aj druhá línia rozprávania. Autor v nej spomína osoby uznávané „všeobecnou úctou“:

„Stav všeobecnej úcty pozostáva z mozaiky malých dobrých skutkov. čiže treba toho veľa prejsť, aby sa človek mohol stať všeobecne uznávanou osobou. Keď sa však už raz stane osobou, ktorá sa teší všeobecnej úcte, potom ňou zostane až do konca čias, ak len nespácha nejaký trestný čin, nedopustí sa sprenevery alebo smilstva s nedospelým dievčaťom a podobne“ ( str. 10).

Taktiež poukazuje na zánik maďarskej strednej vrstvy na Slovensku.

Koniec Šaňovej „cesty späť“ sa v niečom podobá na záver prózy Julia Cortázara Miesto menom Kindberg: aj tam zdanlivo nečakané, šokujúce, no hĺbkovou intenciou príbehu motivované rozhodnutie protagonistu nasleduje po iniciačnom zážitku, ktorý mu umožnil pozrieť sa na svoj život inak (nič na tom nemení skutočnosť, že protagonistovi poviedky argentínskeho spisovateľa na to, aby „previdel“, stačila jedna noc, kým Grendelov hrdina sa k záverečnému rozhodnutiu prepracovával niekoľko týždňov). Na Cortázarove postavy charakterizované permanentnou potrebou prejsť kamsi „inam“ (za…, nad…) odkazuje aj Šaňova finálna snaha „preraziť zrkadlovú stenu, aby sa dostal na protiľahlú stranu, do skutočnosti záporných čísel“ (s. 192).

Tu však nejde o povrchnú produkciu „tajomna“, na ktorú odkaz juhoamerického klasika redukujú vo vlastnom písaní nie ktorí slovenskí autori azda už v tretej generácii. Spomenutý záver Grendelovho románu je organickým vyústením predchádzajúceho diania, vyvodením dôsledkov zo situácie, v ktorej sa protagonista ocitol: prekvapením je azda iba radikálna poctivosť vo vzťahu k sebe samému, ktorá mu v predchádzajúcom živote chýbala.

Rozsiahle prozaické dielo najväčším pozitívom pritom zostáva skutočnosť, že napriek citlivým témam neskĺzava k pátosu či nacionalistickému resentimentu. Chce byť najmä sugestívnym rozprávaním o životoch ľudí, ktorým osud ublížil viac, než si zaslúžili.

Román Lajosa Grendela je kompozične atypický, zložito koncipovaný text zložený z viacerých vrstiev, ktoré nie sú hierarchicky usporiadané, ale vzájomne sa dopĺňajú, prestupujú a podmieňujú. Príbeh, ktorý v ňom autor postupne odkrýva, je viacrozmerný a mnohoznačný, aj preto si vyžaduje pomalé, sústredené čítanie – len v ňom možno odhaliť množstvo drobných súvislostí, ktoré ozrejmujú jeho hlavnú dejovú líniu. Dôležitý je pritom už jeho východiskový motív sprítomnenia minulého času, ktorý sa hlavné postavy snažia oživiť prostredníctvom spomienok, v konfrontácii s vlastnou pamäťou. Spoliehať sa pri rekonštrukcii minulosti na výpovednú silu pamäti môže byť síce riskantné, Grendelovi hrdinovia v nej však nepátrajú po pravde, ale po tom, čo z nej pod nánosom času zostalo – po zabudnutých snoch, túžbach a pocitoch. A keďže ide o príbeh tvorený výlučne spomienkami, nie je nič typickejšie pre vyjadrenie ústredného románového motívu, ako konštatovanie hlavného hrdinu: „… človek vlastne zomiera dva razy. Po prvý raz, keď mu prestane biť srdce, a po druhý raz, tentoraz nadobro, keď už vyhasne aj posledná spomienka naňho“ (s. 187).

 

© Magdaléna Barányiová

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 148 čtenářů.

Diskuse

Vložil: ivan, 17.04.2014 15:13
Grendel, Lajos: Život dlhý takmer štyri týždne
Bolo to už dávno, keď sme sa na Štefánikovej ulici v Bratislave stretli s L. Grendelom a rozprávali sme sa o preklade. Vtedy som mu povedal, že, kto ma chce, ten ma nájde. Na to mi odpovedal, že nikto ma hľadať nebude. Mal pravdu, a ja som zostal pri svojom diela. Ivan Jackanin, ukrajinský spisovateľ... na Slovensku
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

57%čtenáři

zhlédnuto 2239x

katalogy

štítky k článku

Inzerce
Inzerce