Keď múzy mlčia
Keď múzy mlčia

Keď múzy mlčia

Kyjevská organizácia Národného zväzu spisovateľov Ukrajiny sa obrátila s výzvou k svojim krajanom. Vyše dvadsiatka ruskojazyčných spisovateľov Charkova žiada Putina, aby nezasahoval do ukrajinských záležitostí. Svoju žiadosť odôvodňujú tým, že na Ukrajine ich nikto neutláča, preto vonkoncom nepotrebujú vojenskú ochranu zo strany Ruska. Predstavitelia ukrajinskej kultúry kolektívne oslovili svojich ruských kolegov, ktorí potvrdili svoju podporu ruskej intervencii na Ukrajinu.

„...Kto za čo, ale my za nezávislosť. Kvôli tomu je nám tak ťažko.“ To sú slová známej ukrajinskej poetky Liny Kostenko. Je to vlastne aj o tom, čo sa dnes deje na Ukrajine, čo sa deje na Kryme.

V tejto súvislosti kyjevská organizácia Národného zväzu spisovateľov Ukrajiny sa obrátila s výzvou k svojim krajanom. Vo výzve sa píše: „Sme presvedčení, že Ukrajina a svet nikdy neuznajú tzv. krymské referendum za právoplatné a Krym skôr či neskôr bude očistený od okupantov... Veríme, že paranoidné zámery Putina – začať bojové akcie proti suverénnej Ukrajine – sa neuskutočnia. Následky takéhoto šialenstva si vieme len ťažko predstaviť. Môžu byť dramatické pre Ukrajinu, pre Rusko, pre celý svet“. Vyše dvadsiatka ruskojazyčných spisovateľov Charkova žiada Putina, aby nezasahoval do ukrajinských záležitostí. Svoju žiadosť odôvodňujú tým, že na Ukrajine ich nikto neutláča, preto vonkoncom nepotrebujú vojenskú ochranu zo strany Ruska.

Predstavitelia ukrajinskej kultúry kolektívne oslovili svojich ruských kolegov, ktorí potvrdili svoju podporu ruskej intervencii na Ukrajinu. Vo výzve ukrajinskej inteligencie sa hovorí, že krymské „referendum“, ktoré sa koná pri namierených samopaloch ruských vojakov, nemá nič spoločného so slobodným prejavom Krymčanov, pretože protirečí ústave AR Krym a ústave Ukrajiny. „Všetko podobné sa vždy skončilo zle. Nepodarilo sa to kedysi ruským cárom s Poľskom a Fínskom. Nepodarilo sa to Hitlerovi. Nepodarilo sa to sovietskym generálnym tajomníkom (Maďarsko, Československo, Afganistan...). Niet pochybností, že sa to nepodarí ani s Ukrajinou,“ píše sa vo výzve. Sú však predstavitelia ruskej kultúry, ktorí podporili Ukrajinu a sú proti okupácii Krymu. Takáto je pozícia Jurija Ševčuka, Michaila Žvaneckého, Sergeja Garmaša, Andreja Končalovského, Daniila Granina, Borisa Akunina a mnohých ďalších.

Len celkom nedávno dostala sa mi do rúk výzva zakarpatských ukrajinských spisovateľov v súvislosti s agresiou Ruskej federácie na územie Ukrajiny. Vo výzve sa hovorí, že práve v čase, keď celý ukrajinský svet si pripomína 200. výročie narodenia Tarasa Hryhorovyča Ševčenka , Ukrajine hrozí veľké nebezpečenstvo. „Putinove Rusko aj napriek medzinárodným záväzkom umiestňuje svoje vojsko na územie Krymu, vytvára separatistickú vládu a ruská Duma sa vyslovuje za pripojenie polostrova k Rusku!, zakarpatskí ukrajinskí literáti sú rozhodne proti takýmto snahám, sú za celistvosť Ukrajiny, za jej demokratické napredovanie.“ Medzi podpísanými sú také mená ako: Vasyľ Husti, Myroslav Dočynec, Petro Miďanka, Dmytro Kešeľa, Oleksandr Havroš, Petro Chodanyč, Serhij Fedaka, Halyna Malyk, Vasyľ Kuzan a ďalší.

V týchto pohnutých dňoch znovu a znovu prečítavam historický román ukrajinského spisovateľa Jurija Mušketyka Brat proti bratovi (Na brata brat, 1996), kde sú aj takéto riadky: „Prinášame nekonečné obete. Keby zo všetkých utrpení, bôľu, beznádeje, ktoré si vytrpeli Ukrajinci, postaviť v stepi pamätník, ľudstvo by sa zdesilo, alebo by si nás začalo vážiť, alebo by sa navždy od nás odvrátilo.“ Je čas, aby sa ľudstvo neodvrátilo od Ukrajiny v tieto krušné chvíle. Aj preto sa ukrajinskí spisovatelia obracajú na svojich kolegov v Európe, na celom svete, aby vplývali na politikov vo svojich krajinách a tí zasa urobili všetko pre to, aby nedošlo k vojenskému konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse

Oto Horák,

Okupace Krymu ruskými jednotkami - s infantilní drzostí Kremlem vydávanými za „síly sebeobrany“ - vyvolala nejen propagandistickou válku nejhrubšího kalibru (za kterou by se z ruské strany nemusel stydět ani Joseph Goebbels neblahé paměti), nýbrž také ještě výraznější štěpení mezi už tak dost rozštěpenou ruskou inteligencí a umělci. Proti okupaci Krymu a nacionální a válečnické hysterii v dnešním Rusku se postavili např. filmoví režiséři Alexandr Sokurov, Andrej Končalovskij, Andrej Proškin, Andrej Smirnov, Boris Chlebnikov, Marina Razbežkinová, Alexej Popogrebskij, scénárista Alexandr Gelman, kameraman Pavel Kostomarov či filmový kritik Viktor Matizen. Mezi těmito umělci, odvažujícími si jít "proti proudu" nejsou jen – řečeno starou ruskou, ale stále platnou terminologií - “zapadniki”, ale i “narodniki" (Sokurov, historik Andrej Zubov aj.) Zvlášť mne dojal postoj doyena ruských spisovatelů 95letého Daniila Granina, který sice nebyl literárním géniem ani disidentem za sovětské éry, avšak svými celoživotními demokratickými, liberálními a tolerantními postoji si zaslouží velkou úctu. Ruská okupace – některými našemi levicovými - ve skutečnosti však spíše jen „i. p. pavlovovsky“ antiamerickými - kruhy de facto omlouvaná – je totiž po roce 1989 bezprecedentním porušením mezinárodního práva a bezpečnostních poměrů v Evropě. (Podobnou anexi cizího území spáchalo snad naposledy Maroko v případě Západní Sahary...) Ukrajinská revoluce (a zásadně ji odmítat mohou snad jen ti, kteří se postavili i proti nenásilným revolucím z roku 1989) zajisté přinesla problémy, chybná rozhodnutí a přiživovali se na ni extremisté. Nicméně to vše se mělo řešit diplomatickými prostředky, a nikoli zneužitím slabosti tohoto státu a krádeží území i majetku... Ze strany ruského vedení (přesněji řečeno: prezidenta Putina) jde o krok nebetyčně hloupý, neboť v důsledcích fatálně poškozující vlastní pověst, diplomatické, ekonomické i obranné zájmy země. Je významným symptomem utužování poměrů v dnešním autoritativním Rusku, což už má a ještě více míti bude nepříznivé důsledky na svobodu umělecké tvorby a vyjadřování kritických názorů umělců. (Autocenzura, cenzura a ostudné zákony namířené proti homosexuálům, "výtržníkům" a “zahraničním agentům” režimu zjevně nestačí, takže nové paragrafy se už připravují...) Ale zdaleka nejen jejich.
Jak na ruskou nacionální rozpínavost, hodící se do 19. a první poloviny 20. století, reagovat? Myslím, že řešení není v symbolických sankcích a jejich okázalém vyhlašování. Je zapotřebí zcela přehodnotit spolupráci s Ruskem. Nikoli přerušit ji v okrajových záležitostech a vyžívat se v planých gestech, nýbrž je smutnou nutností výrazně omezit spolupráci s Ruskem ve všech oblastech: hospodářské, diplomatické, vojenské. Západ to bude bolet a proto musí jít o postupný, kontinuální, promyšlený proces. Rusko by v důsledku těchto opatření určitě nezbankrotovalo (nezapomínejme: může spolupracovat s Čínou apod.), ale výrazně by jej to oslabilo a snad by i přivedlo realističtěji myslící politiky (zřejmě až v "poputinovské" éře) k zásadní změně kursu. A teprve pak musí Západ napřáhnout podanou ruku. K humanitně se projevujícím ruským umělcům, vědcům i obyčejným lidem musí být vztažená už teď...