Sejranović, Bekim: Lepší konec

Sejranović, Bekim
Lepší konec

recenze beletrie zahraniční

Život autora knihy Lepší konec, podobne ako jej hlavného hrdinu, sa pohybuje niekde medzi Bosnou a Nórskom. A inými destináciami, ak sú na to peniaze.

Bekim Sejranović: Lepší konec. Přel. Jakub Novosad, dybbuk, Praha, 2013, 224 s. 

Život autora knihy Lepší konec, podobne ako jej hlavného hrdinu, sa pohybuje niekde medzi Bosnou a Nórskom. A inými destináciami, ak sú na to peniaze. Meno hlavného hrdinu románu nepoznáme. Autor je podobne ako jeho postava vysokoškolský pedagóg, prirodzene teda čitateľ hľadá paralelu medzi nimi a pýta sa do akej miery je román Serjanovića autobiografický. Aj sám spisovateľ vníma svoje texty možno podobným spôsobom. V jednom interview vyjadril, že „všetko, čo vo vás je, o čom rozmýšľate je automaticky biografické.“

Bekim Sejranović je v priestore bývalej Juhoslávie známy autor mladej generácie a jeho predchádzajúca kniha Nigdje, niotkuda získala prestížnu cenu Mesy Selimovića. Sejranović sa narodil v roku 1972 a v čase vojen na Balkáne mal už okolo 20 rokov a začiatky konfliktu zažil. Od roku 1993 však už pendluje medzi dvoma horskými priestormi – bosnianskými kopcami a nórskymi planinami. Autor sa stal, podobne ako jeho hrdina, exulantom. Román Lepší konec sa však nedá čítať ako autobiografia, lebo je zrejmé, že Sejranović používa vlastné zážitky iba ako odrazový mostík pre svoje rozprávanie.

Sejranovićov hrdina nie je nikde doma, všade sa cíti zle. Keď odíde z dedovej chatky, niekde na lazoch medzi bosnianskymi kopcami, do Osla, kde ani nemá stály byt, iba izby, ktoré si prenajíma kým ho nevyhodia, už mu jeho nové miesto pobytu lezie na nervy. Nevie si zvyknúť na otravnú nórsku usporiadanosť života, odporný všadeprítomný poriadok a pravidlá, namyslené, prehnane upravené ženské... Akonáhle však Oslo opustí a vyberie sa do ktorejkoľvek balkánskej krajiny (hrdina akoby zostal večný Juhoslovencom, Balkán je pre neho Balkán, rozdiely minimálne) irituje ho presne to, čo mu v Nórsku chýba. Keď je tam, číta balkánsku literatúru, počúva bosniansku hudbu a naopak, keď je v Bosne chýba mú nórska hudba, nórsky jazyk a všetky jeho dialekty, ich hory a tma. Rozpoltenosť sa teda prejavuje v typických pocitoch človeka, ktorý už nemá domov a nevie kam patrí, z každej krajiny sa do neho niečo dostalo. On je však svojim konaním, nenávisťou k povinnostiam, odvahou a nepredvídateľnosťou skôr Balkánec ako Nór.

Hlavná postava Lepšieho konca hľadá spôsob, ako si poradiť so svojim životom a citmi. Aj keď navonok si robí čo chce, stáva sa mu, že ľudia, ktorí ho obklopujú robia rozhodnutia za neho. Tie sú však možno lepšie, aké by urobil sám. Je pripravený odísť zo dňa na deň a nikomu nedať vedieť, povedať drzú pravdu o hašiši do tváre drogovej kontroly... Napriek tejto svojej odvahe vidíme v knihe kontrast s tým, že ho predsa len občas vedie osud a za to najlepšie, čo ho v živote stretlo, sa nezaslúžil sám. So Sejranovićovým hrdinom prežíva čitateľ vnútorné monológy, počúva jeho démonov. Kniha je totiž napísaná formou zápiskov. Nejde však o denník. Všetky úvahy o svojom živote a pocitoch vznikli naraz, počas niekoľkých týždňov na kolibe starého otca niekde v horách Bosny. Hrdina Sejranovićovho románu sa tam prišiel vyrovnať so smrťou priateľky, s ktorou žil v Osle. V týchto zápiskoch sa striedajú obrázky jeho života v Osle, ktoré prechádzajú do obrazov zo súčasnosti, z Bosny. Spojenie medzi oboma krajinami tvorí okrem života hlavného hrdinu aj príroda a beh na lyžiach. Tragédiu, s ktorou sa prišiel zmieriť do Bosny neprezrádza hneď na začiatku, úryvky z toho, čo sa stalo, odkrýva postupne. Postupne sa tiež zoznamujeme s postavami knihy.

Sejranovićov hrdina má veľa spoločného s náladami beatnikov a jeho život má tak ďaleko od „usporiadanosti“, ako sa len dá. Idú mu na nervy ambiciózni mladí ľudia, ktorí sú zatvorení vo svojich kanceláriách aj mladé bezchybné nórske rodiny. On tiež pracoval v kancelácii ako profesor na univerzite. „Viděl jsem svou budoucnost. Viděl jsem, jak úspěšne obhajuji dizertaci, jak dostávam místo docenta a potom mimořádnou profesuru, jak se mé odborné práce knižně vydávají a záhy se stávají povinní četbou, jak trávim hodiny, dny, roky a desetiletí zkoumáním pestrosti metaforických tvarů a jejich funkcií v raném romantismu. Viděl jsem jak plešatím, jak mi narůstají dioptrie, jak jako přízrak bloudím po chodbách fakulty. Všechno jsem to viděl a pochopil jsem, že takhle žít nemůžu.“ Po svojich úletoch si vždy nájde prácu, keď chce, a vôbec mu neprekáža byť napríklad poštárom. Radšej ako nalinkovaný život, ktorý neprináša zadosťučinenie a prekvapenia, si Sejranovićov hrdina vyberá drogy, cestovanie a písanie.

Najkomplikovanejšie vzťahy, ktoré má sú vzťahy so ženami. Rodičov veľmi nespomína, iba ak starého otca. Priateľov má, ale nepripúšťa si ich k telu. Iba so ženami si dokáže vytvoriť hlbší vzťah, do ktorého však aj tak nakoniec začne utekať, aby zostal sám so sebou a so svojimi hlasmi, ktoré nosí v hlave. V rodnej dedine svojho deda si pripadá o nič menej cudzincom, ako v Osle. Tamojší ľudia o jeho živote veľa nevedia a on sa snaží zredukovať stretnutia s nimi na minimum. Do života sa však pripletie vzdialená rodina, jeho bratranec z tretieho kolena mu zo strachu pre vzrastom moci wahhábistov v kraji nanúti svoju sestru Sejranovićovmu hrdinovi, aby ju vzal so sebou do Nórska. Aj kvôli citovému vydieraniu, ktoré na neho vyvíjajú súhlasí, že sa o ňu však postará. Obrazy zo života Sejranovićovho hrdinu sú zvláštne, miestami až neuveriteľné. Na jednej strane tmavé, melancholické a ponuré, na druhej zas vidíme záblesky humoru a optimizmu. Autor našiel spôsob rozprávania, ktorý čitateľa baví až do konca. Dokázal to, že čitateľ sa hrdinovi sa dostane pod kožu a s ním žije 219 strán zhýralý život plný prekvapení a zaujímavých úvah o večných životných témach.

Na konci knihy sa nachádza jej obsah. Sejranović sa rozhodol nepomenovať jednotlivé kapitoly, nakoniec by to bolo asi veľmi komplikované. Svojim zápiskom bez organizácie a zmäteným úvahám dal iba čísla. Aby sa odlišovali od čísiel strán, sú čísla kapitol latinské. Lepší konec, ako ten, čo priniesol život však Sejranović nenašiel. Dokonca ani nevieme, či to nejaký koniec bol. Čo sa však nášmu hrdinovi podarilo nájsť (alebo to skôr osud tak zariadil) je náznak usporiadaného života, ktorý sa mu naskytol – manželka (sesternica Alma, ktorú si vzal, aby získala nórsky pas), dieťa (nie jeho), pes (bosniansky, pouličná zmeska) a zmluva s vydavateľstvom (ak vymyslí lepší koniec).

Sejranovićova kniha Lepší konec dostala viacero pozitívnych kritík na území bývalej Juhoslávie. Jednou z mála vecí, ktorú jej vyčítajú je, že sa veľmi nelíši od svojho úspešného predchodcu Nigdje, niotkuda. „Akoby Nigdje, niotkuda dostalo lepší koniec,“ píše Ilina Cenov. Obal knihy Lepší konec v bosnianskom nakladateľstve zobrazoval na pozadí obalu z denníka malého psíka na kapote ružového chrobáka. Chorvátsky vydavateľ zvolil zimnú scenériu s osamotených bežkárom a psom. Jeden z nich porozumel obsahu knihy lepšie.

Sejranovič Sejranovic

 

 

© Veronika Cosculluela

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 114 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

54%čtenáři

zhlédnuto 1971x

katalogy

Koupit knihu

Inzerce
Inzerce