Nathan, Tobie: Ethnoroman

Nathan, Tobie
Ethnoroman

recenze beletrie zahraniční

Francúzsky ethnopsychiater egyptského pôvodu, Tobie Nathan, rozpráva v knihe Ethnoroman svoju cestu za vyháňaním démonov a liečbou duše na spôsob afrických šamanov.

Tobie Nathan: Ethnoroman. Grasset, Paris, 2012, 380 s.

Psychiatria sa u nás ešte stále nepovažuje za odvetvie medicíny, ktorú by sme stavali na roveň napríklad neurochirurgii. Preto aj liečenie psychiatrických diagnóz u nás zostáva na pomerne nízkej úrovni. Pravidelne na tento problém poukazuje aj novinár týždenníka Respekt Petr Třešňák. V západných krajinách je situácia o niečo lepšia. Vo Francúzsku sa dokonca rozvíja aj pododbor psychiatrie – takzvaná ethnopsychiatria. Znieť to môže trochu exoticky, princíp je však jednoduchý: na psychické problémy sa musí nazerať z pohľadu pôvodu a kultúry človeka a liečiť ich prostriedkami, ktoré sú v jeho kultúre zaužívané. „Afričan, Malajec, Ind a Európan sú chorí iným spôsobom, hoci rovnako. Pri liečbe treba brať do úvahy ich korene, skupinu, s ktorou sa identifikujú, ich bohov a ich spôsob chápania sveta.“ Francúzsky ethnopsychiater egyptského pôvodu, Tobie Nathan, rozpráva svoju cestu za vyháňaním démonov a liečbou duše na spôsob afrických šamanov v knihe Ethnoroman. Názov napovedá, že autorovi nešlo v tomto prípade o vypracovanie odbornej literatúry, ale o románové spracovanie témy, ktorá ho už za mlada pohltila. Vzišla ták veľmi zaujímavá autobiografia.

Tobie Nathan sa narodil krátko po druhej svetovej vojne v Egypte v židovskej rodine. A aj keď bola Káhira dlhú dobu domovom jeho rodiny, kvôli arabsko-židovským nesvárom v tom čase sa musel malý Tobie s rodinou odsťahovať. Rok strávili v Taliansku a nakoniec začali nový život prisťahovalcov zo severnej Afriky vo Francúzsku. Životná cesta Tobieho Nathana akoby predurčila na to, aby spojil v praxi to, čo ho už od mladých čias až vášnivo zaujímalo – psychiatria a etnológia, identita človeka. Veď už od malička nevedel kam patrí a nikdy celkom dobre nerozumel tomu, čo si každý vie identifikovať ako svoj materinský jazyk. Ako malý chlapec počul vo svojej rodine rozprávať každého iným jazykom: otec sa na neho obracal jazykom vzdelávania, francúzštinou, starí rodičia arabsky, strýko občas hebrejčinou, ale veľmi špeciálnou, teda takou akú používali židia v Egypte. Zamýšľa sa teda aj nad komplikovaným problémom identity a to tvorí jednu z hlavných línií knihy.

V roku 1968, kedy Francúzsko zmieta revolta, ktorá vypukla práve v študentských radoch, má Nathan 20 rokov. Až vtedy sa začali vo Francúzsku prekladať Freudove diela a zrýchľoval sa rozkvet psychoanalýzy. Autor spomína, ako ho tieto myšlienky nadchli a že diela viedenského psychiatra nepúšťal z ruky ani v noci (v tom čase ho ako mladíka zaujali hlavne Tri eseje o sexuálnej teórii). Po dlhom a vášnivom štúdiu tejto disciplíny, však na ňu postupne zanevrel a odhalil jej nedostatky. „Neexistuje iná psychoanalýza ako tá aplikovaná. Tejto lekcie som sa odvtedy držal.“ Niekedy v tom spoznal na prednáškach aj Georga Devereux, významného antropológa a priekopníka etnopsychoanalýzy. Devereux mal takisto celý život problémy zaradiť sa niekam svojou identitou. Narodil sa totiž v maďarskej židovskej rodine, vyrastal vo Viedni a najväčšiu časť života prežil vo Francúzsku. Tam si aj zmenil meno z maďarského Dóbó. Život profesora Devereux nám Nathan odkrýva zo zaujímavej prerspektívy žiaka, obdivovateľa a miestami aj priateľa starého pána. „Bol etnológom v Malajzii, v Indočíne, u amerických indiánov. Ale on sa aj učil, čítal, pátral. Poznal naspamäť mená všetkých kmeňov indiánov a bol schopný z hlavy menovať ich kultúrne špecifiká, zvyky a mená ich náčelníkov,“ vychvaľuje svojho učiteľa Nathan, aby ukázal, že majster nejakej disciplíny sa nemôže zaoberať len teóriou, ale rovnako dobrý musí byť aj za múrmi pracovne, pri kontakte s ľuďmi. Píše, že dlho bol v područí myslenia svojho majstra, ako sa to stáva mnohým, ktorí pracovali s veľkými osobnosťami.

Ethnoroman nie je len autobiografia Tobieho Nathana, ale aj román o etnológii, psychológii a vlastne tak trochu o všetkých sociálnovedných disciplínach. V rokoch, o ktorých Nathan rozpráva sa vo Francúzsku diali nielen veľké spoločenské zmeny (už spomínaný rok 68), ale žili a vydávali sa najvýznamnejšie diela spoločenských vied. A práve tieto obrazy intelektuálneho života krajiny veľmi zaujímavo a šikovne Nathan preplieta s plynutím vlastného života. „Máj '68 vlastne porodil spoločenské vedy. Predajnosť kníh explodovala. Slová a veci od Michela Foucaulta, Za Marxa od Louisa Althussera, Spisy Jacquesa Lacana, diela ťažké, niekedy nepochopiteľné, sa stali bestsellermi.“ Nathan jednoducho žil v Paríži v dobe, keď sály univerzít boli plné a Barthesa či Deleuza zažil ako brilantných profesorov.

Názvy kapitol Ethnorománu na prvý pohľad nič nehovoria a ich zmysel pochopíme až vtedy, keď ich dočítame dokonca. Je to vydarená hádanka a má čitateľ pocit, že keď 'pohol' so stranami, odhaliť skrytý význam názvu kapitoly si zaslúžil. Kompozične zaujímavé je v knihe aj zaradenie zážitkov z cestovania za šamanmi, spoznávanie liečiteľov duší z celého sveta, na záver kapitol. Tieto texty s dejom Nathanovho románu života nemajú nič spoločné, plynú mimo neho. Samozrejme súvisia s jeho povolaním a tým k čomu sa dostal v nemocnici na parížskom predmestí, teda k etnopsychiatrii.

Tobie Nathan má výborný rozprávačský talent a text je pútavo napísaný. Ide o autobiografiu napísanú románovým štýlom: aj keď sú postavy aj udalosti skutočné, občas máte pocit, že si autor vymýšľa, takým príjemným magicko-realistickým spôsobom. Pritom je jasné, že si nič nevymýšľa, iba jeho rozprávanie miestami tak pôsobí. Asi je to vecami, o ktorých rozpráva.

Najmä na začiatku knihy, keď Nathan rozpráva pôvod svojej rodiny, korene egyptských židov, zvláštne tehotenstvo svojej matky, a vysvetľuje, prečo dostal také nezvyčajné meno. Tobie Nathan totiž nie je skutočné meno autora. Je trochu zmenené, aby bolo v jeho adoptovanej krajine zrozumiteľnejšie. Pôvodne sa mal totiž podľa tradície volať po starom otcovi svojho starého otca Yon Tov. V čase, keď ho však musel otec zapísať v Káhire do matriky, arabsko-izraelský konflit vrel. Židovským menom by teda synovi život v arabskej krajine neuľahčil. Nathanov otec to teda preložil. Ale aj ten preklad musel autor knihy Ethnoroman nakoniec zmeniť, lebo Francúzsko 60-tych rokov tiež nebolo najliberálnejšou krajinou. Keď mal teda 21 rokov a chcel získať francúzske občianstvo, vybral si meno Tobie. Zapisovateľ však také meno nepoznal, Francúzsko je predsa laická krajina a biblické mená neuznáva. Chudák Tobie sa teda musel vrátiť o týždeň a v kalendári si vybral meno, ktoré sa na biblické podobá najviac – Théophile.

Vďaka zápiskom z ciest do rôznych častí sveta, ale predovšetkým z Afriky, autor čitateľa zoznamuje so šamanskými metódami liečby duše – tancovať až do vysilenia, spievať obradné piesne a recitovať bohom, natierať sa mastičkami, liečiť sa, ale zároveň sa učiť žiť a zabúdať. Každá cesta za tradíciami liečiteľov začína pre Nathana stretnutím so známymi (etnológmi, lekármi), ktorí v ďalekých krajinách pôsobia, alebo prednáškou na univerzite. Tieto zápisky o liečiteľstve sú vždy v kurzíve, zaradené na konci kapitol a autor nás v nich zoznamuje s jedným prípadom psychického problému a jeho liečbou. Jeden starý Réuniončan napríklad prestal rozprávať a odmietal jesť po samovražde svojej dcéry, ktorá skočila z útesu. Žena tohto muža už nemohla spať a tak ho priviedla k Mamme Louise, aby mužovi pomohla. Po krátkom speve Marseillézy liečiteľka spolu s davom, ktorý je posadený okolo na lavičky zaspieva niekoľko tradičných piesní, ktoré všetci poznajú. „Cítil som, bez pochyby podobne ako všetci ostatní, pocit akejsi spolupatričnosti... Louisa vzala starého muža uzamknutého vo svojej vnútornej bolesti, do samého stredu dvora. S pomocou asistentky ho vyzliekla a poprosila ho, aby zostal sedieť na zemi, oblečený iba v trenkách.“ Muža potom liečiteľka točila dokola a recitovala pritom v kreolčine, v ktorej Nathan rozpoznal úryvky z křesťanských modlidieb. Potom sa obráti na zlých duchov, pýta sa kto sú. Spoznala Sitarina. Vyliala na muža vedro vody, rozrezala nad ním sliepku a nakoniec mu telo potrela národným jedlom (ragú) a trochu pridala aj do slipov. Po skončení ceremónie mužovi rozkázala, aby sa išiel umyť záhradnou hadicou. Nathan dáva do kontrastu západné vnímanie psychiky človeka. „Pre mňa išlo v tomto prípade o depresívnu reakciu na smrť dcery, pre Louisu však o niečo úplne iné. Dcéru podľa nej napadla kanibalská duša Sitarana, ktorá ju zožierala zvnútra. Samozrejme, že ju nikto nevidel. Keď dcéra stratila životnú silu, nezostávalo jej už nič iné, len sa zabiť. Smrť u nej nastala skôr ako spáchala samovraždu, v momente, keď ju zožral zlý duch.“ A odlišné vysvetlenie duševného strádania otca pokračuje. Po smrti dcéry sa  duch vrhol na otca. A čo predstavovala Louisina seansa? Najprv ochromila zlého duch, ktorý bažil po krvi krvou sliepky, potom ho chytila na chuti ragú a takto ho zaviedla nalepeného na vôni jedla vodou až na útes, kde sa napojil na ducha mŕtvej a hodil sa do mora. Muž sa skutočne po tejto liečbe prinavátil k životu. Nathan pripomína, že od vysvetlenia podstaty liečby u domorodcov sa veľa čakať nedá, ale v tom je ich podstata. Africkí liečitelia sa sústredia na silu momentu liečby a nie na teóriu. V tom je asi najväčší rozdiel medzi nimi a západnými liečiteľmi.

© Veronika Cosculluela

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 101 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

80%autor článku   57%čtenáři

zhlédnuto 1590x

katalogy

Inzerce