Kerangal, Maylis de: Réparer les vivants

Kerangal, Maylis de
Réparer les vivants

recenze beletrie zahraniční

Odchod milovaného človeka je vždy ťažký, zvlášť, keď ide o vaše dieťa. Francúzska spisovateľka Maylis de Kerangal k takémuto osudu postáv svojej knihy navyše pridala ešte dve bremená – rozlúčiť sa s niekým, kto nevyzerá byť mŕtvy, a dať súhlas na rozobranie jeho orgánov.

Pochovať mŕtvych a opraviť živých
Maylis de Kerangal
: Réparer les vivants, Éditions Verticales, Paris, 2014, 288 s.

Odchod milovaného človeka je vždy ťažký, zvlášť, keď ide o vaše dieťa. Francúzska spisovateľka Maylis de Kerangal k takémuto osudu postáv svojej knihy navyše pridala ešte dve bremená – rozlúčiť sa s niekým, kto nevyzerá byť mŕtvy a dať súhlas na rozobranie jeho orgánov.

Keď srdce prestane biť, je to zvyčajne koniec. Ak však srdce bije, je tu ešte šanca na záchranu? Lekársky pokrok symboliku srdca ako najdôležitejšieho životného orgánu nabúral. Hranica medzi životom a smrťou je dnes inde ako kedysi. Zlyhanie srdca už nie je symbolom smrti, je ním zastavenie funkcií mozgu. „Ak už nemyslím, nie som. Zosadenie srdca a nastolenie vlády mozgu. Symbolický štátny prevrat, revolúcia.“ Človek pripojený na prístroje sa v momente, kedy sa funkcie mozgu zastavia, stáva už len skladiskom na orgány. Matka, v románe Maylis de Kerangal sa volá Marianne, pri posteli syna počuje biť jeho srdce, hoci lekár ju presviedča, že jej dieťa je už prakticky mŕtve.

Príbeh knihy Réparer les vivants je o transplantácii orgánov. 48 hodín v 280-ich stranách, od nehody po vyoperovanie orgánov mladého, zdravého 20-ročného Simona Limbres. V prípadoch smrti mozgu treba konať rýchlo a rýchlosť tohto procesu zachytáva aj kniha – na jednej strane rodičia a blízki mŕtveho, pre ktorých sa zdá tých 48 hodín nekonečných a na druhej strane lekári, ktorí rátajú každú minútu. Kým jedni potrebujú čas na to, aby si vôbec uvedomili, čo slová „stav vášho syna je nezvratný“ znamená, že už nie je žiadna nádej na jeho záchranu, druhí sa už od prijatia Simona na urgent pripravujú na to, čo môžu vykonať potom, ako si to rodičia uvedomia. Nemocničný personál chce využiť orgány mŕtveho, aby pomohol živým.

Všetci sme potencionálni darcovia orgánov, ak sme za svojho života neprejavili vôľu nebyť nimi. Taká je najvšeobecnejšia definícia darcov. Právne aj eticky je samozrejme okolo nej diskusia. Tá sa vyvíja aj keď príde reč na to, kedy je možné vyhlásiť človeka za mŕtveho. Niekdajšia kategória klinickej smrti sa vďaka pokroku medicíny nahradila kategóriou biologickej smrti mozgu. Jej následok je postupné zastavenie funkcií a odumretie tkanív a ostatných orgánov. V dôsledku tejto smrti človek prestáva žiť ako biologická entita, i keď niektoré tkanivá a orgány jeho tela ostanú po určitý čas – niektoré pár minút, iné prípadne aj niekoľko hodín – pri živote, alebo sa udržia pri živote umelým zásahom, najmä zariadením udržujúcim dýchanie a krvný obeh. V tomto stave sa nachádza aj Simon Limbres. Dodávka, v ktorej sa skoro ráno viezol s kamarátmi-surfermi, havarovala. Chris a John prežili, Simon však nebol pripútaný a preletel cez predné sklo. Lebku mal tak poškodenú, že krvácanie do mozgu sa nedalo zastaviť a operácia nebola možná.

Technika nemocničného procesu a operácie, nacvičené formule lekárov a opis úkonov tvorí v knihe Maylis de Kerangal kontrast s opisom prežívania týchto (nevyhnutných) úkonov zo strany hlavných aktérov – rodičov Simona Marianne a Seana, jeho priateľky Juliette, lekára Pierra Révola, či toho, kto s rodičmi musí viesť rozhovor o darcovstve – Thomasa Rémige. „Za dvermi operačného stola overuje anesteziológ, či je material potrebný ku kontrole pacientky na svojom mieste. Elektródy budú kontrolovať ozveny srdca, a nakoniec aj ten prístroj, ktorý napichneme na koniec prsta, aby meral hladinu kyslíka v krvi.“ Cez postavy spoznávame Simona. Cez ne sa tiež do situácie dokážeme vcítiť, lebo hlavných postáv, cez ktoré príbeh môžeme prežívať, je niekoľko. De Kerangal sa ponorila aj do životov lekárov a sestier, ktorí sa o Simona starajú. Hoci na oddelení reanimácie a transplantácie orgánov už majú „pohovorov“ s blízkymi za sebou niekoľko, aj pre nich je každý prípad iný – každá bolesť blízkych je totiž iná a zvyknúť si na ňu nedá. Ich úloha nie je jednoduchá – rešpektovať vôľu blízkych, ale zároveň sa pokúsiť získať ich súhlas s odobraním orgánov. Vyberať slová a vety tak, aby bolesť neprehĺbili, a tak, aby nevyvolali zmätok, nádej. Byť jasný a stručný, súčasne však ohľaduplný. Nepovedať primálo, ani priveľa. Vystihnúť moment, kedy mlčať, kedy začať, počkať, pokračovať. Nechať vydýchnuť, premyslieť. Zároveň sa však treba ponáhľať, lebo degradácia orgánov ide svojim tempom.

Simonovi rodičia s transplantáciou súhlasia. Keď si už myslia, že na najťažšie otázky odpovedali, stále nie je koniec, každá ďalšia otázka je pre nich prekvapením. „Ok. Čo môžeme odobrať? Jedná sa o srdce, obličky, pečeň, pľúca, ak budete súhlasiť, budete informovaní o všetkom. Srdce? Áno srdce. Marianne zostala ohromená. Tak teda Simonovo srdce? Srdce teda, dobre. Ale oči nie. Nie Simonove oči.“

Autorka si v knihe zobrala na mušku skutočne veľkú tému a bravúrne ju zvládla. Francúzskym médiám prezradila, že techniku transplantácie mala možnosť vidieť počas takejto operácie v jednej z parížskych nemocníc. Všetky spomenuté postavy má čitateľ možnosť spoznať nielen po profesionálnej stránke, ale aj po ľudskej. Kniha sa zamýšľa nad darcovstvom orgánov ako gestom solidarity a zároveň aj nad jej technickým priebehom. Ako prebieha koordinácia medzi nemocnicami, ako dlho trvá prevoz lekárov, kto je za tú-ktorú časť operácie zodpovedný. Ktorý orgán sa z tela Simona vezme ako prvý, ktorý ako posledný. Ako vyzerá telo Simona Limbres, keď z neho vyberú pľúca, srdce, pečeň, obličky... Na akt transplantácie nazerá autorka z viacerých hľadísk. Každý protagonista tohto medicínskeho aktu si kladie iné otázky. Rodičom záleží na tom, aby ich dieťa nebolo na operačnom stole samé, keď mu srdce prestane biť, aby tam s ním bolo niečo blízke, niečo symbolické, niečo čo miloval. Claire, žena, ktorá bude v sebe nosiť srdce cudzieho človeka, sa zas pýta, kto je ten človek, ktorý musel zomrieť, aby ona mohla žiť. Bol to muž, alebo žena? Aký je jeho vek... Azda najsilnejším opisom emócií okolo smrti Simona je bolesť rodičov. „Objímu sa, je to objatie neuveriteľnej sily, ako keby sa išli navzájom rozpučiť, hlavy tlačili k sebe takou silou, že lebka to ledva vydržala, paže natlačené až k štítnej žľaze...“

Kniha Réparer les vivants odpovedá na otázky, ktoré si raz môže položiť každý z nás. A prináša na ne odpovede, ktoré by sme nečakali. Smrť je jedna vec, ktorú je ťažké prijať, ďalšou je rozobratie tela vášho blízkeho. „Telo vášho dieťaťa bude zrekonštruované.“ Réparer les vivants nie je len príbehom o Simonovi, jeho srdci, jeho živote, jeho blízkych, ale je to aj príbeh o ľudskej solidarite a o tom, čo pred pár desaťročiami bolo ešte nemysliteľné. Mŕtvi sa pochovávali, mŕtvi nemohli pomôcť živým.

© Veronika Cosculluela

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 103 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

80%autor článku   53%čtenáři

zhlédnuto 1672x

katalogy

Inzerce
Inzerce