Dimarov, Anatolij

Dimarov, Anatolij

portrét beletrie zahraniční

Ukrajinská literatúra v týchto dňoch utrpela stratu – zomrel spisovateľ Anatolij Dimarov (17. 5. 1922 – 29. 6. 2014), ktorý sa vo svojich dielach nebál zobraziť časy nútenej kolektivizácie, hladomor rokov 1932–1933, masové represie, čiže obdobia, udalosti v živote ukrajinského národa, o ktorých sa ani len pošepky nesmelo hovoriť.

Odišiel patriarcha ukrajinskej prózy

Ukrajinská literatúra v týchto dňoch utrpela stratu – zomrel spisovateľ Anatolij Dimarov (17. 5. 1922 – 29. 6. 2014).

Anatolij Dimarov sa narodil v Mirhorode (Poltavská oblasť Ukrajiny) v rodine Andronyka Harasjuty. Keď rodinu rozkulačili, rodičia sa rozviedli, aby zachránili deti. Matka povedala, že muž zomrel, vybavila si nové doklady a deťom dala svoje pôvodné priezvisko. Takto Anatolij vyrastal pod priezviskom Dimarov.

Debutoval zbierkou poviedok Hosti z Volyni (Hostia z Volyne, 1948). Aj nasledujúce zbierky poviedok sú s volynskou tematikou: Na volynskij zemli (Na volynskej zemi, 1951), Volynski lehendy (Volynské legendy, 1956). Z ďalších jeho zbierok poviedok a noviel treba spomenúť: Syn kapitana (Kapitánov syn, 1958), Žinka z dytynoju (Žena s dieťaťom, 1959). Bolo to obdobie hľadania tvorivej svojbytnosti, individuality spisovateľa, ktorá neskôr prerastá do sociálno-psychologického zobrazenia a analýzy javov, životných konfliktov. Prínosom pre ukrajinskú literatúru bol román I buduť ljudy (A budú ľudia, 1964), v ktorom odhaľuje zložité osudy ukrajinskej dediny v čase kultu osobnosti. Neskôr sa vo svojich dielach venuje spoločensko-etickým témam, najmä duchovnému úpadku spoločnosti. S touto problematikou sa stretneme v dielach: Na koni i pid koňom (Na koni a pod koňom, 1978), Miski istoriji (Mestské príbehy, 1988).

V roku 1981 sa stáva nositeľom Ševčenkovej ceny za román Biľ i hniv (Bôľ a hnev). 13. mája 2012 vtedajší ukrajinský prezident V. Janukovyč chcel udeliť A. Dimarovi Rád kniežaťa Jaroslava Múdreho IV. stupňa. Spisovateľ odmietol prevziať toto ocenenie z rúk V Janukovyča so slovami: „Spisovateľ musí byť v opozícii k akejkoľvek vláde. Vnímam toto vládne ocenenie ako pokus o podplácanie. Nemôžem prijať ocenenie z rúk ľudí, ktorí tlačia moju Ukrajinu do priepasti.“

Vo svojich dielach sa A. Dimarov nebál zobraziť časy nútenej kolektivizácie, hladomor rokov 1932–1933, masové represie, čiže obdobia, udalosti v živote ukrajinského národa, o ktorých sa ani len pošepky nesmelo hovoriť. V rokoch 2004 a 2006 opäť boli vydané diela A. Dimarova A budú ľudia, Bôľ a hnev, teraz už bez niekdajších tvrdých a nekompromisných cenzúrnych zásahov. Ako poznamenáva literárny kritik Hryhorij Štoň, fenomén štýlu A. Dimarova spočíval v jeho hlbokom psychokolorite. Jeho prínos do súčasnej ukrajinskej prózy je v tom, že takmer adekvátne zobrazil a vyrazil ľudové prežitie dejín, jednotlivých historických udalostí, ktorými prešiel ukrajinský národ.

 

© Ivan Jackanin

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

zhlédnuto 1425x

Inzerce
Inzerce
Inzerce