Žena a její identita v dílech arabských autorek

Žena a její identita v dílech arabských autorek

studie beletrie zahraniční

Dvadsiate storočie je v arabskom ženskom literárnom diskurze často označované ako „storočie románov“, kedy sa ženské autorky výrazne začali presadzovať na mužsky orientovanej arabskej literárnej scéne.

Literárne zobrazenie utvárania identity arabskej ženy
(Románová tvorba arabských autoriek 20. storočia)

Dvadsiate storočie je v arabskom ženskom literárnom diskurze často označované ako „storočie románov“, kedy sa ženské autorky výrazne začali presadzovať na mužsky orientovanej arabskej literárnej scéne. Ženská románová tvorba s rodovou problematikou reflektuje etapy utvárania identity arabskej ženy. Sleduje rodové témy z odlišného uhlu pohľadu ako muži. Autorky sa zaoberajú otázkami osobných a rodinných vzťahov na pozadí verejných udalostí, situácií a problémov spoločensko-kultúrneho, politického a náboženského charakteru. Postupne prenikajú do oblasti tabuizovaných tém, kde zdôrazňujú ženský princíp pri literárnom stvárnení prostredia, v ktorom žijú ich hrdinky. Dostatočný priestor venujú duchovnej, mentálnej a emocionálnej rovine zobrazovaného sveta a analýzou osobných vzťahov k rodičom a partnerom nadobúdajú vedomie vlastnej identity. Románove postavy spravidla odrážajú životné skúsenosti a osobné dilemy samotnej spisovateľky. Reflektujú postavenie ženy ako snúbenice, manželky, milenky, matky, svokry, sestry či kolegyne. Snažia sa pochopiť a zdôvodniť ich konanie a správanie. Mužská kritika často vyčíta autorkám autobiografické črty ich románovej tvorby a prílišnú spätosť postáv s autentickým zážitkom spisovateľky. Podľa Etely Farkašovej (2008) literatúra sprostredkúva subjektívnu výpoveď o svete, a takto síce ponúka „iba“ subjektívne odpovede na otázky objektívnej reality, ale práve z týchto odpovedí si môžeme poskladať mozaiku ženských tém, čiže problémov, ktoré trápia ženskú populáciu.

Ženské romány predstavujú „diskusné fórum“ ženských autoriek, ktorého témy oslovujú ženy a mužov. Autorky sa pokúšajú zmeniť každodennú arabskú realitu v rodových vzťahoch. Nechcú s mužmi bojovať, ale potrebujú ich vychovať k rovnoprávnemu rodovému vzťahu. Na pôde literatúry diskutujú vzdelané ženy, ktoré poznajú svoje práva a povinnosti, uvedomujú si dôležitú rolu písania a myslenia. Napriek tomu musia čeliť výzvam konzervatívnych spoločenských a intelektuálnych síl, ktoré sa usilujú vrátiť ženu do súkromnej sféry bez možnosti o tomto návrate rozhodnúť.

Literárna reflexia rodovej problematiky, ktorá je obsahom tejto štúdie, sleduje otázky postavenia ženy prostredníctvom literárnej tvorby žien arabského východu. Žena je subjektom aj objektom v ich románoch. Témy, ktoré autorky riešia v 20. storočí, prechádzajú v ich románovej tvorbe rôznymi vzájomne sa prelínajúcimi etapami, kde riešia rodové vzťahy v rodine, partnerstve a spoločnosti v kontexte miery závislosti na tradíciách. Poukazujú na rodové stereotypy a predsudky, ktoré definujú ich postavenie a rolu v súkromnom a verejnom živote (porov. Šarábí 1987). Prierez zobrazovania žien v románoch 20. storočia vychádza z ich emancipačných snažení a obrany proti negativistickým postojom spoločnosti k ženám (porov. Zeidan 1995).

Súčasná románová tvorba arabských spisovateliek tematizuje otázky postavenia ženy v arabskej spoločnosti v kontexte moderného verzus tradičného myslenia. Literárne zobrazenie vývoja ženského povedomia môžeme sledovať na pozadí udalostí dominujúcich na území arabského východu od 50. rokov až do súčasnosti. V románoch arabských autoriek 20. storočia môžeme sledovať vývoj vzťahu hrdinky k tradíciám a výber spôsobu riešenia konfliktov vyplývajúcich z tohto vzťahu.

Tradícia – priepasť medzi ženou a mužom
Tradicionalistický koncept evidujeme v literárnych dielach, ktoré opatrne sledujú ženskú otázku a správanie či konanie hrdiniek, výrazne ovplyvnené patriarchálnymi tradíciami. Autorky zverejňujú ženské témy v rámci mužského diskurzu, zameraného na pevné uchopenie mužských hodnôt, princípov a zákonov, ako napríklad česť, rešpekt, vznešený pôvod, prísna morálka. Na druhej strane tento diskurz ukrýva dôležité poznanie, že ženský intelekt sa dokáže vyrovnať so sociálnymi problémami tradičnej spoločnosti a žena sa môže stať jej tvorivým elementom, pretože disponuje schopnosťou prispieť k rozvoju spoločnosti aj mimo súkromnej sféry. Toto zistenie považujeme za najdôležitejší prínos tejto etapy vývoja ženského románu.

V rámci tradicionalistického diskurzu autorky riešili ženské témy cez hrdinky podliehajúce normám patriarchálnej spoločnosti. Ich požiadavky boli skromné, jednoduché a spočívali v túžbe po spravodlivosti. Tu a tam sa objavovali kritické hlasy umlčanej ženskej populácie požadujúce zlepšenie jej postavenia. Napriek tomu, že ich argumentácia bola slabá, podarilo sa im v spoločnosti ovládanej patriarchálnym systémom obrátiť pozornosť mužov na skutočnosť, že žena môže byť mužovi spoľahlivou partnerkou a zaslúži si, aby s ňou zaobchádzal pokojne a citlivo a aby bol jej životnou oporou. Tieto požiadavky nevybočovali z patriarchálneho rámca a vo svojej podstate potvrdzovali tradičné rodové roly. Rodové vzťahy môžeme v tejto etape charakterizovať ako nerovný vzťah utlačovateľa a utlačovaného, na jednej strane stojí dobyvateľ a na druhej strane porazený/podmanený (Tarábíší 1982: 9). Ženský hlas ešte nie je schopný „vykríknuť“ tak silno, aby sa dočkal ozveny. Tradičné chápanie stavia ženskosť na nižšiu úroveň. Žene boli od narodenia prisúdené tradičné roly, odlišné od tých mužských, a to rodiť, vychovávať deti a slúžiť manželovi. Žena je prísne kontrolovaná, jej pohyb je obmedzený. Je vylúčená z mužského „vyššieho“ sveta, nie je dovolené, aby sa k nemu čo len priblížila. Jej telo je pre ňu prekliatím od narodenia. Preto ju rodina úzkostlivo stráži a zasahuje do jej života, obzvlášť v období dospievania, v mene zachovania dobrého mena/cti rodiny. Jej svet ovládajú prísne tradície, ktoré zakazujú žene rozprávať sa či sedieť s cudzími mužmi, diskutovať o politike alebo o podobných záležitostiach vyhradených len pre mužov. Otvorené debaty o ženských pocitoch, láske a sexualite sú pre ňu tabu. Staropanenstvo je stav, ktorého sa každá rodina najviac obáva. Je to hanba pre celú rodinu, ktorá očakáva príchod ženícha, aby ju zbavil tohto ťažkého bremena (živiť slobodnú/nevydatú dcéru). Etapa tradicionalistického ženského diskurzu sa vyznačuje potvrdením rodovej nerovnosti, kde medzi postavením ženy a muža je hlboká priepasť a vzhľadom na vtedajšiu úroveň ženského vedomia sa javila ako neprekonateľná. Muž a žena žijú každý vo svojom svete. Muž ako hlava rodiny poručuje, žena poslúcha, vykonáva. Tradicionalistická spoločnosť potrebuje pevnú patriarchálnu rodinu. Rodová nerovnosť predstavuje základný nástroj ovládania a zachovania celistvosti rodiny. S týmto sa stotožňujú aj súčasní tradicionalisti a preto odmietajú akékoľvek aktivity smerujúce k rodovej rovnosti.

Libanonská spisovateľka Widád Sakákíní reprezentuje tichú, nenápadnú ženskú populáciu 60. rokov. Jej tvorba sa stala medzníkom v ženskej próze. Podarilo sa jej vstúpiť do literárnej tradície ovládanej patriarchálnymi hodnotami a zreteľným mizogýnnym prístupom. Sakákíní ako prvá „zvýšila hlas“ v románoch Arwa bint al-Chutúb (1950) a al-Hubb al-muharram (Zakázaná láska, 1952). Koncom 90. rokov sýrska novinárka a spisovateľka Maláha al-Chání vydala román Banát háratiná (Dievčatá z našej štvrte, 1998), kde rieši otázky postavenia ženy v tom istom tradicionalistickom duchu, ktorý je charakteristický predovšetkým pre romány 50. rokov. Otázku rodových vzťahov tematizuje ďalšia libanonská spisovateľka Imilí Nasr Alláh v románe z vidieckeho prostredia Šadžarat ad-duflá (Oleandrový strom, 1968). Ako prvá v arabskej románovej tvorbe detailne vykresľuje život obyvateľov arabského vidieka. Dej románu sleduje osudy žien žijúcich v tradičnej dedine a bez mužskej opory – bez ochrany manžela, brata či syna.

Žena mimo rodinnej pevnosti hovorí aj o láske
Krajiny arabského východu prešli v 50. rokoch minulého storočia výraznými politickými, spoločenskými a kultúrnymi zmenami ovplyvnenými hlavne tzv. palestínskou otázkou a vojenskými prevratmi. Vznikali rôzne politické strany a skupiny, ktoré sa usilovali získať čo najväčší počet občanov – mužov aj žien. Tlač a literatúra hrali dôležitú spoločenskú rolu. Založenie Zväzu arabských spisovateľov (1954) so sídlom v Damasku predstavovalo v literárnom živote výnimočnú udalosť. V štruktúre spoločnosti nastali rýchle zmeny a významnú rolu zohrala vtedajšia buržoázna vrstva. Žena z vyšších spoločenských kruhov mala zabezpečený prístup k vzdelaniu vzhľadom na finančné možnosti rodiny. Mohla opustiť uzavretý priestor rodinného súkromia fyzicky, ale aj psychicky a mentálne. Štúdium jej poskytovalo nové podnety a obohacovalo jej intelektuálny svet. Ako vzdelaná bytosť dostáva prvú príležitosť vstúpiť do verejnej sféry života a realizovať sa mimo rodinného prostredia, i keď zatiaľ iba skromne a nevýrazne. Začína si uvedomovať svoju identitu, práva a povinnosti a svet, čo ju obklopuje. Je to žena, ktorá študuje a skúša prežiť aj mimo rodinnej „pevnosti“. Spočiatku vzdoruje iba príkazom rodiny a odmieta podriadiť sa osudu podobnému tomu, ktorý uväznil jej babičku či matku medzi štyri steny. Nehľadí na tradície ako na večné a nemenné pravidlá. Koná a správa sa, akoby sa jej netýkali. Počet žien, ktoré sa odvážili vzdorovať voči konzervatívnym tradíciám, nebol v tých časoch veľký. Napriek tomu ich vzdor začal pomaly nahlodávať prostredie ovládané prísnymi príkazmi a zákazmi. Rebelujúca žena svojím správaním a konaním demonštruje túžbu po slobode, potláčanú stáročia platnými spoločenskými normami. Upozorňuje okolie, že ona je tá, ktorá si vyberie partnera pre život vo dvojici, nesúhlasí byť jednou z „nemých bytostí“. Otvorene hovorí o láske, hoci táto téma je pre ženu tabu, ba dokonca je hanbou pre celú rodinu a spoločnosť, keď sa žena verejne vyjadruje k tabuizovaným otázkam. Vzdorujúce hrdinky v emocionálnom živote začínajú prekračovať existujúce hranice a objavujú možné obzory, čím vedome spochybňujú platnosť tradičných kultúrnych vzorov. Ale spoločnosť ich neakceptuje, lebo ich protest je individuálny, obmedzený na úzku spoločenskú vrstvu či osobu, ktorá sleduje individuálne oslobodenie. Mužská literárna kritika je znepokojená provokujúcou odvahou niektorých autoriek, ktoré odkrývajú tabuizované témy.

Vzdorujúcu ženu predstavuje postava Rím, hlavná hrdinka románu Ajjám maahu (Dni s ním, 1959) sýrskej spisovateľky Kúlít Chúrí. Sýrska spisovateľka Inám al-Masálama si vybrala do románu Al-hubb wa al-wahl (Láska a blato, 1961) za hlavnú hrdinku Ínás, dievča z vidieckeho prostredia. Obidve hrdinky - Rím aj Ínás - vyjadrujú svoj odpor a vzdor voči tomu, čo považujú za nesprávne a nespravodlivé. Dokonca získajú vzdelanie a vykročia smerom dopredu s úmyslom dostať sa von z tzv. ženského priestoru. To sa im aj podarí. Ale ich protest je individuálny, nedokáže spôsobiť „väčší otras“. Preto ho spoločnosť neakceptuje.

Úloha nových informačno-komunikačných technológií
Koncom 80. rokov nastupujú nové informačno-komunikačné technológie, pomocou ktorých ľahšie prenikajú do tradičného arabského prostredia cudzie kultúrne prvky. Životné podmienky sa stávajú zložitejšími. Rodinné a partnerské vzťahy sa postupne oslobodzujú od zdedených tradícií, ktoré nevyhovujú novým spoločenským a ekonomickým podmienkam. Pod vplyvom cudzích/západných kultúr sa začína presadzovať individualizmus ako nová životná orientácia, kedy sa jedinec musí spoliehať sám na seba. Tieto zmeny oslabujú pôsobenie patriarchálneho myslenia. Ženské hnutia bojujú za úplné zrovnoprávnenie medzi mužom a ženou v právach a povinnostiach vo všetkých sférach spoločenskej praxe. Liberálnejšie orientované arabské štáty (napríklad Libanon a Sýria) oficiálne podporujú ženské emancipačné aktivity. Preto sa ženský diskurz vyznačuje otvorenejším a serióznejším prístupom k rodovým problémom. To sa vzťahuje aj na ženskú románovú tvorbu, ktorá prechádza od konfrontácie tradičných patriarchálnych noriem ku konfrontácii falošnej mužskej dokonalosti a otvorenosti v otázkach ženských telesných potrieb. Ženy aj štátna moc si uvedomujú nevyhnutnosť rodovej rovnoprávnosti pre budúci rozvoj spoločnosti, ktorú štátne orgány navonok reprezentujú. Ale ich oficiálna podpora iniciatíve za rodové zrovnoprávnenie ešte neznamená, že verejnosť zastúpená širokým spektrom názorov a postojov sa stotožňuje s myšlienkou podporovať akékoľvek zmeny v rodových vzťahoch. Arabské ženy si uvedomujú túto prekážku a zároveň si uvedomujú svoje práva. Ústavy mnohých arabských krajín im tieto práva síce priznali, ale spoločenská prax to neakceptuje. Preto ženy svoje úsilie za spoločenské a ekonomické oslobodenie sústreďujú vo všetkých sférach ich potenciálneho vplyvu, a teda aj v oblasti literatúry.

Prenikli do zakázaného sveta
V nasledujúcich románoch autorky riešia tabuizované ženské témy. Hlavná hrdinka prežíva situácie vystavané na autentických skúsenostiach spisovateľky, ktorá otvorene hovorí o nelegitímnom partnerskom vzťahu a odvážne preniká do najhlbšieho emocionálneho prežívania a erotického zážitku. Uteká do verejnej sféry od preceňovanej materskej roly, pričom jej dôležitosť nespochybňuje. Svoje postoje a činy zdôvodňuje, ale nečaká na povolenie ich vykonať. V prípade negatívneho postoja okolia, nerezignuje. Zaútočí, ide vpred. Má jasnú predstavu o svojom živote a je presvedčená, že cesta späť neexistuje. V rodovom kontexte pojmom „moderná“ označujeme arabskú ženu, ktorá je konfrontovaná so starými spoločenskými konvenciami, zdedenými tradíciami, nevyhovujúcimi novým/súčasným životným podmienkam. Nielen vzdoruje, bojuje, ale aj  rieši na základe vlastného rozhodnutia, hoci aj v rozpore s platnými spoločenskými pravidlami. Moderná hrdinka je náročná a požaduje rodovú rovnoprávnosť vo všetkých oblastiach spoločenského života. Reprezentuje ženy, ktoré otvorene hovoria o svojich duchovných, emocionálnych aj sexuálnych potrebách. Prenikli do zakázaného sveta. Jeho hranice boli vytvorené na základe mužských rozhodnutí. Moderná žena oslabuje nadvládu mužského intelektu a kultúry. V románoch dominujú hrdinky, ktoré nadobudli ženskú identitu a plne si uvedomujú všetky práva, čo im boli dlho odopierané. Tento literárny diskurz reflektuje etapu konfrontácie a útoku na rodové predsudky a stereotypy.

Román Lajla wáhida (Jedna noc, 1961) od sýrskej spisovateľky Kúlit Chúrí rozpráva príbeh ženy, ktorá túži prežiť svoj život podľa vlastných predstáv, aj keby to malo trvať len chvíľu – len jednu noc. V roku 1958 šokovala verejnosť románom Aná ahjá (Ja žijem) libanonská spisovateľka Lajla Baalbakí. Hlavnou hrdinkou je mladé dievča pochádzajúce z bohatej rodiny. Nikto od nej neočakáva, že bude pracovať. Napriek tomu si hľadá prácu. Otcom pohŕda a k matke cíti súcit.

Osobitnú kategóriu románových hrdiniek tvoria ženy zobrazované v netradičnej role vzhľadom na patriarchálny charakter arabskej spoločnosti. Sem môžeme zaradiť román Al-mar´a wa al-kitta (Žena a mačka, 1985) kuvajtskej spisovateľky Laily al-Usmán. Dielo sleduje otázky rodinných vzťahov v arabskej spoločnosti, pričom sa zameriava hlavne na vzťahové pomery v krajinách Zálivu. Dej sa odohráva v prostredí trpkých a mučivých vzťahov medzi členmi rodiny, ktorú absolutisticky ovláda panovačná a zákerná žena. Ostatné hrdinky románu patria do tradicionalistického konceptu, ale predsa sa v niečom odlišujú od predchádzajúcich ženských postáv zobrazovaných ako obete mužskej dominancie v patriarchálnej spoločnosti. Ony sú obeťami ženskej dominancie v prostredí, kde muž nie je schopný vykonávať tradičnú rodovú rolu „hlavy rodiny“. Tu za neho preberá žena. Na druhej strane, ona je tiež obeťou – obeťou nespravodlivých spoločenských konvencií a vytvoreného kultu matky. Údel starej dievky ju posunul na okraj spoločnosti. Toto ponižujúce postavenie si kompenzuje absolutistickým ovládaním bratovej rodiny.

Arabské spisovateľky často zdôrazňujú, že rodový diskurz v literatúre nerieši zápas medzi mužmi a ženami, ale medzi mocnými a ich obeťami. Rovnako muž aj žena môžu patriť medzi tých, čo rozhodujú, alebo tých, čo trpia.

Podobnú tému spracovala aj iracká spisovateľka Álija Mamdúh v románe Habbát an-naftálín (Tabletky naftalínu, 1986), kde rolu „hlavy rodiny“ preberá žena/svokra potom, ako syn opustil prvú manželku a deti, aby sa oženil s inou. Na rozdiel od hlavnej protagonistky predchádzajúceho románu postava svokry predstavuje pozitívnu hrdinku, ktorá sa snaží udržať rodinu aj bez mužskej opory. Preto pomáha opustenej a chorej neveste vychovávať synove deti. Svokra predstavuje silnú, rozhodnú a spravodlivú ženu – „hlavu rodiny“, ktorá svojím konaním a správaním dokazuje, že je schopná vykonávať tradičnú mužskú rolu. Nevesta zobrazuje nešťastnú, poníženú ženu, čo ju manžel opustil, keď zistil, že je chorá. Vnučka zastupuje tretiu generáciu. Je odvážna, uvedomelá a ambiciózna. Všetky tri ženy sa dopĺňajú a preto dokážu prežiť aj bez mužskej autority. Álja Mamdúh týmto spochybňuje kult „mužského ochrancu“, bez ktorého podľa tradície žena nemôže v arabskej spoločnosti existovať. Podľa inej tradície sa matka teší najvyššej úcte a sú jej priznané mnohé právomoci. To znamená, že má predpoklady na to, aby riadila rodinu, keď to okolnosti vyžadujú.

Arabské spisovateľky museli dlho bojovať o uznanie zo strany mužských kolegov. Aj to je jeden z dôvodov, prečo do románovej tvorby vstúpili až v 20. storočí. Rodové otázky tematizujú z troch vzťahových rovín – vzťah k rodine, k partnerovi a spoločnosti. Ich hrdinky sú spočiatku uzavreté v mužskom svete, ktorý vnímajú z mužského pohľadu. Pokorne prijímajú svoju tradičnú rodovú rolu. Postupne prekračujú tabu, až nakoniec si začnú vytvárať svoj vlastný svet, a na základe vlastných rozhodnutí. Súčasne arabské spoločensko-kultúrne prostredie reaguje rôzne na ženskú rodovo orientovanú románovú tvorbu. V liberálnejších krajinách môžu ženy slobodnejšie rozvíjať svoj talent. Iné podmienky majú spisovateľky v krajinách s  konzervatívnym spoločenským myslením.

Pramene (romány)
al-CHÁNÍ, Maláha. Banát háratiná (Dievčatá z našej štvrte). Damask 1998.
al-MUSÁLAMA, Inám. Al-hubb wa al-wahl (Láska a blato). Damask 1963.
al-USMÁN, Laila. Al-mará wa al-qitta (Žena a mačka). Bejrút 1985.
BAALBAKÍ, Lajla. Aná ahjá (Ja žijem). Bejrút 1958.
CHÚRÍ, Kolet. Ajjám maahu (Dni s ním). Bejrút 1967.
CHÚRÍ, Kúlít. Lajla wáhida (Jedna noc). Bajrút 1961.
MAMDÚH, Álija. Habbát an-naftálín (Tabletky naftalínu). Káhira 1986.
NASR ALLÁH, Imílí. Šadžarat ad-duflá (Oleandrový strom). Bejrút 1986.
SAKÁKÍNÍ, Widád. Arwa bint al-chutúb. Káhira 1950.
SAKÁKÍNÍ, Widád. Al-hubb al-muharram (Zakázaná láska). Káhira 1952.

Literatúra
FARKAŠOVÁ, E. Poznávacie a etické funkcie literatúry. Knižnica [online]. 2007, roč.8, č.11/12, [cit. 28.10.2010] Dostupné na internete: http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2007/november-december/23.pdf
ŠAABÁN, B. Miat ám min ar-riwája an-nisáíja al-arabíja (Sto rokov arabského ženského románu). Bajrút 1999.
ŠARÁBÍ, H. At-tarkíb az-zakarí lil-mudžtamaa al-arabí al-muásir (Patriarchálna štruktúra súčasnej arabskej spoločnosti). Bejrút 1987.
TARÁBÍŠÍ, Džúrdž. Šarq wa gharb – rudžúla wa unúsa (Východ a Západ – mužskosť a ženskosť). Bajrút 1982.
ZEIDAN, J. T. Arab Women Novelists: the Formative Years and Beyond. Albany: State University of New York Press, 1995.

© Eva Al-Absiová; Marwan Al-Absi

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 2077x

štítky k článku

Inzerce