Ivačković, Ivan: Kako smo propevali – Jugoslavija i njena muzika

Ivačković, Ivan
Kako smo propevali – Jugoslavija i njena muzika

recenze kultura

Začiatkom roka 2014 vyšla obsiahla kniha dlhoročného novinára Ivana Ivačkoviča Kako smo propevali-Jugoslavija i njena muzika. Je to príbeh o tom, ako sa táto dnes už neexistujúca krajina a jej hudba navzájom ovplyvňovali, prepletali, nenávideli, zápasili, milovali, hádali a nakoniec aj spolu zmizli zo scény.

Ivan Ivačković: Kako smo propevali – Jugoslavija i njena muzika. Laguna, Beograd, 2013, 467 s.

Číslo 442 je v krajinách bývalej Juhoslávie symbolom. Pravdepodobne každý obyvateľ zo siedmich bývalých štátov tejto rozpadnutej krajiny by vám vedel povedať jeho význam – 442 je vzdialenosť v kilometroch z Belehradu do Skopje, Ľubľany, či Sarajeva. Toto číslo dostal do podvedomia ľudí populárny spevák Bajaga, ktorý nazval jednu svoju pieseň 442 do Beograda. Iba nedávno v interview prezradil, že číslo sa mu jednoducho rýmovalo do piesne a symboliku vymysleli poslucháči. Podobných hádaniek a tajomstiev však skrýva hudba bývalej Juhoslávie mnoho. A veľa z nich existuje vďaka jej fanúšikom.

Začiatkom roka 2014 vyšla obsiahla kniha dlhoročného novinára Ivana Ivačkoviča Kako smo propevali-Jugoslavija i njena muzika. Je to príbeh o tom, ako sa táto dnes už neexistujúca krajina a jej hudba navzájom ovplyvňovali, prepletali, nenávideli, zápasili, milovali, hádali a nakoniec aj spolu zmizli zo scény. Juhoslávia mala vzhľadom na jej výnimočnú pozíciu v komunistickom bloku, niekde medzi východom a západom, osobitý a samostatný tak politický, ako aj kultúrny život. Niet sa čomu čudovať, veď jej publikum tvorilo skoro 24 miliónov ľudí! „V časoch Juhoslávie bola hudba dôležitá. Nielen u nás, ale aj vo svete. To, čo sa stalo u nás – že hudba prestala byť dôležitá, sa stalo aj všade inde. V starej Juhoslávii hudba ovplyvňovala životy ľudí, menila ich. Aj preto sme mali takú významnú, bohatú a vynikajúcu hudobnú scénu,“ vysvetlil autor. Podľa Ivačkoviča bola juhoslovanská hudba treťou najlepšou na svete, po anglickej a americkej. Spomína dokonca, že v niektorých veciach mali Juhoslovania dokonca prvenstvo. „Spomeňte si na Dordja Marjanovića, ktorý vzal mikrofón zo stojana ako prvý z našich spevákov a sako z javiska letelo o štyri roky skôr ako Jaggerovo a až deväť rokov pred Morrisonom,“ informuje čitateľov hrdý autor.

Hoci má „kronika“ juhoslovanskej muziky takmer 500 strán, výborne sa číta. Autor svoje znalosti aktívneho novinára využil dokonale a ponúka svojim čitateľom výborný náučný materiál, pretkaný pikoškami zo života celebrít a celebritiek. Tak nás napríklad zasvätí do vzťahu plavovlasých južnoslovanských bohýň Lepe Lukić a Silvany Armenulić, ktoré boli v súkromí veľkými priateľkami, ale na scéne a v zákulisí splietali proti sebe menšie intrigy a na margo tej druhej mali pohŕdavé vyjadrenia. Viaceré hudobné hviezdičky nemali ľahké a šťastné detstvo a ani ich koniec nebol závideniahodný. Napríklad Silvana zahynula pri autonehode, spolu so svojou tehotnou sestrou. Gestá niektorých legiend hudby sa boli symbolmi. Stal sa ním napríklad aj slávny účes Zorana Miščevića z kapely Silueta. Dlhé plavé vlasy à la Karel Plíhal, boli jasný symbol rock´n rollu v štýle Beatles a znak náklonnosti k západu. Spevák si dokonca dal svoju frizúru poistiť. S politikou súvisí aj epizóda z roku 1982. Srbské vydavateľstvo vtedy odmietlo publikovať album skupiny Idoli Odbrana i posledniji dani z toho dôvodu, že chceli na obale použiť náboženskú cyriliku. Chorvátskemu vydavateľstvu Jugoton to však neprekážalo a album nakoniec vyšiel u nich. Keď to v 80-tych rokoch po smrti Tita začínalo pomaličky vrieť vo všetkých republikách, vplyvné kapely akoby tušili blížiacu sa katastrofu a začali sa viac politicky angažovať. Prvá kapela Gorana Bregovića Bilejo Dugme, ktorá sa preslávila aj vďaka filmom Emira Kusturicu, vydala skladbu Pljuni i zapjevaj moja Jugoslavijo. Jej slová akoby predpovedali budúcnosť: Ko ne sluša pjesmu, slučaće oluju (Tí, ktorí nebudú načúvať piesni, budú počúvať búrku).

Možno by sme ťažko hľadali krajinu, v ktorej je hudba a politika prepojenejšia ako tomu bolo v Juhoslávii. Ivačković mal pred sebou veľkú výzvu. Päťdesiat rokov Juhoslávie bolo bohatých na oboch frontoch a autor musel dobre zvážiť, ktoré udalosti a interpreti boli pre jeho koncept knihy dôležité a ktoré menej. Kapely a spevákov musel zasadiť tak do dejinno-politického prostredia domácej krajiny, ako aj do vývoja hudby, z ktorej nápady do „Juhošky“ prúdili. Čo sa mu do textu nezmestilo, dal do poznámky. Kniha tak obsahuje mnohé referencie a odkazy na ďalšiu literatúru, ktorá rozpráva o období, kedy boli ľudia hrdí na to, že sú Juhoslovanmi. Tieto pomôcky Ivačković umiestnil tak rozumne, že nenarúšajú celistvosť textu. Ivačković zlatú éru juhoslovanskej muziky žil naplno, mnohých hudobníkov pozná aj osobne a detaily z ich života si dobre pamätá. Osobným spomienkam a názorom sa pri čítaní potešia tí, ktorí s autorom súhlasia a tí, ktorí videli sporné otázky histórie juhoslovanskej muziky inak, mu ich zas radi odpustia. Na jednom sa však zhodnú tak umelci najslávnejších skupín (Električni Orgazm, Partibrejkers, či Ekatarina Velika) tak hudobní kritici, novinári a historici: hudba sa tešila v Juhoslávii veľkej slobode. Červenou líniou, ktorú určila politika, nebola náklonnosť k západu, či kritika režimu, ale podnecovanie nacionalizmu. Skupina Azra si mohla dokonca dovoliť vydal ironickú pieseň s názvom Radnička klasa odlazi u raj (Robotnícka trieda ide do neba). Zakázaná nebola, hoci komunisti našli nástroj ako si s neželanými diskami poradiť – zdanili ich vyšším percentom, inak nezasiahli. Počas 60, 70 a 80-tych rokov sa počúvala v Juhoslávii skôr domáca ako zahraničná muzika, ale rozhodne nie nasilu.

Do svojej práce obsiahol autor všetky žánre, od rocku, popu, turbofolku až po remixy a transformácie národnej hudby, rovnako tak do knihy zahrnul všetky národy Juhoslávie. Kniha vzbudila veľa ruchu a v čitateľoch nostalgiu za zlatou érou ich bohatého štátu. V aprílu muselo vydavateľstvo Laguna prichystať už jej tretie vydanie.

Ako teda Juhoslovania prespievali obdobie komunizmu vo svojom spoločnom štáte? Búrlivo, rôznorodo a chaoticky. Po balkánsky. Pri knihe Ivana Ivačkoviča si môžu ľudia, ktorí túto hudbu poznajú, zaspomínať na hity z rádia, či z pláží. No a tí, ktorým bude známa len kapela Bilejo Dugme, či Riblja Čorba, budú môcť objaviť túto krajinu cez túto oblasť a prežiť vďaka piesňam a ich interpretom nostalgiu za Juhosláviou.

 Ivačkovič
Ivackovic

© Veronika Cosculluela

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 73 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

49%čtenáři

zhlédnuto 2026x

katalogy

štítky k článku

Inzerce
Inzerce