Bodnárová, Jana: Dita

Bodnárová, Jana
Dita

recenze dětská

Všestranná spisovateľka Jana Bodnárová po úspešnej knihe Trinásť, ktorá získala vďaka ilustráciám Daniely Olejníkovej v minulom roku cenu za jednu z najkrajších publikácií na Bratislavskom bienále ilustrácií, pokračuje aj vo svojej novinke v spolupráci s touto mladou výtvarníčkou.

Dita
Jana Bodnárová: Dita. Perfekt, Bratislava, 2014, 52 s.

Všestranná spisovateľka Jana Bodnárová po úspešnej knihe Trinásť, ktorá získala vďaka ilustráciám Daniely Olejníkovej v minulom roku cenu za jednu z najkrajších publikácií na Bratislavskom bienále ilustrácií, pokračuje aj vo svojej novinke v spolupráci s touto mladou výtvarníčkou. Kým Trinásť nebola kniha určená deťom, ale skôr dospelým a tínedžerom, Dita, 30 mušiek svetlušiek a iné príbehy je už typicky detskou knižkou.

Autorka si za hlavnú postavu svojich príbehov pre deti vybrala ryšavé dievčatko, ktoré nazvala Dita. Daniela Olejníková krátke zážitky Dity obliekla do pestrofarebných originálnych ilustrácií s výrazným rukopisom. Pravdepodobne to bola tiež ona, kto prisúdil malej nezbedníčke šikmé modré oči. V ostatnom období vyšlo na Slovensku viacero detských knižiek, ktoré svojou obrázkovou a grafickou formou vynikali viac ako obsahovou – literárnou. Aj Dita autorky Jany Bodnárovej ide v tejto línii.

Deti, alebo povedané slovami slovenského spisovateľa Ľuba Dobrovodu – „malkáči“ potrebujú pekné príbehy, dobre napísané, s originálnou zápletkou, napínavé a jednoducho rozprávkové. Je veľmi príjemné listovať krásnou ilustrovanou knihou a na každej strane objavovať farebný svet ilustrácií, avšak potrebné je ponúknuť s nimi aj hodnotný text. Postavy musia svojim charakterom dieťa buď zaujať na toľko, že sa nimi stotožní a stanú sa pre neho vzorom, alebo ho v nejakom smere inšpirujú.

Ditu nám však autorka vo svojich jedenástich príbehom predstavila iba náznakom. Texty sú vždy krátke, majú najviac tri strany. Malú ryšavku preto čitatelia nemajú možnosť spoznať. Nevieme z akého mesta pochádza, z akej rodiny, čo má rada, čo nie. Príbehy s motýľom, muškami, harmonikárom a inými rozptýleniami nemajú dejový náboj, dĺžka textov im nedovoľuje rozvinúť sa a tým pádom, že vlastne o ničom nevypovedajú, čitateľa nedokážu zaujať. V Bodnárovej príbehoch vystupujú postavy, ktoré skutočne existujú, fantáziu veľmi nerozvíjajů, zvieratká nerozprávajú, nemajú zvláštne schopnosti. Ešte aj jediný takmer nereálny príbeh s líškou, s ktorou sa v noci Dita rozpráva, má nerozprávkové rozuzlenie – Dita vlastne nevie, či sa jej všetko len nesnívalo.

Hoci sú príbehy o Dite a jej dobrodružstvách krátke a na možnosti rozprávok pre deti až príliš reálne, spisovateľka si takýto každodenný, obyčajný svet dieťaťa vybrala možno zámerne. Na obyčajnosť jej detskej knihy sa dá pozerať aj z iného hľadiska. Dita sa vie pobaviť na všetkom a s každým, hľadá krásu aj v malých veciach. Obyčajný výlet v botanickej záhrade premení na záchranu motýľa, nájde si spôsob ako sa dohovoriť aj s hluchým psom a verí, že je to ich tajná reč. Najlepšie vystihuje jej hľadanie zaujímavého v obyčajnom posledný príbeh: Dita a vrkoč prastarej mamy: Prastará mama zahlási: „Dituška, dnes to bude obyčajný vrkoč! Ale Dita mala nápad: Prastará mama, keď už chceš vrkoč, tak ja ti teda učešem francúzsky!,“ a tak svojej dlhovlasej 90-ročnej prastarej mame ozvláštnila malá Dita deň.

© Veronika Cosculluela

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 29 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

hodnocení knihy

50%autor článku   43%čtenáři

zhlédnuto 1425x

katalogy

štítky k článku

Inzerce