Jančar, Drago: Cette nuit, je l’ai vue

Jančar, Drago
Cette nuit, je l’ai vue

recenze beletrie zahraniční

Román, který ve Francii získal v loňském roce cenu za nejlepší cizojazyčný román, se odehrává za války a pojednává o tajemné ženě a jejím zmizení. Skrze příběh Veroniky Zidar vnímá čtenář dějiny válečné a těsně poválečné Jugoslávie.

Drago Jančar: Cette nuit, je l’ai vue (Tú noc som ju videl). Přel. Andrée Lück-Gaye, Phébus, Paris, 2014, 224 s.

Kniha slovinského spisovateľa Draga Jančara získala v minulom roku vo Francúzsku cenu za najlepší cudzojazyčný román. O úspech Jančarovej najnovšej knihy, ktorá sa v origináli volá Tú noc som ju videl (ešte nie je preložená do češtiny, ani slovenčiny), sa možno zaslúžil aj preklad Andrée Lück-Gaye. Práve jej totiž slovinský denník Delo venoval pred 10 rokmi prívlastok – prekladateľka slovinskej kultúry do francúzštiny.

Dej románu sa odohráva väčšinou v Ľubľane a jej okolí, ale jeho časť autor situuje aj do Mariboru, odkiaľ pochádza a na ktorý ani vo svojej najnovšej knihe nemohol zabudnúť. Obdobie, ku ktorému sa Jančar vracia, je druhá svetová vojna, niekoľko rokov pred ňou a pár po nej. Ako dáva tušiť názov knihy, hlavnou hrdinkou je žena. Žena celkom špeciálneho druhu – Veronika Zarnik. Krásna blondína, ktorá ťahala so sebou na prechádzky po uliciach Ľubľany krokodíla, vedela pilotovať lietadlo a bola fascinovaná slobodou. V jednu chladnú zimnú noc počas vojny však zmizne bez stopy spolu s manželom z ich horského zámku. Jančar sa cez monologické spomínanie piatich, viac či menej blízkych ľudí páru snaží odhaliť tajomstvo tohto zmiznutia.

Každý z rozprávačov povie svoj príbeh o Veronike, okrem života tejto nevšednej ženy je spojivkom medzi piatimi príhodami aj veta – „Tú noc som ju videl-a.“ Pre dôstojníka z juhu Srbska, Steva, ktorý knihu začína, bola Veronika životnou láskou, ktorá neskončila dobre. Pre matku zmyslom života a plodom vzťahu s milovaným mŕtvym manželom, pre nemeckého doktora, ktorý pár Zarnikovcov často na zámku navštevoval, fantastickou bytosťou, ktorej sa nedalo nič odmietnuť a tiež objektom platonickej túžby. Pre správkyňu zámku zas najlepšou pani, akú si mohla želať, láskavým a spravodlivým človekom, ktorý si nezaslúžil nešťastný koniec. A pre posledného rozprávača, ktorý ju poznal najmenej, ale o jej posledných hodinách vie najviac, bola paničkou, ktorá sa s mužmi okolo seba zahráva.

Dragovi Jančarovi sa podarilo napísať cez pútavý život Veroniky Zarnik aj príbeh jeho rodnej krajiny cez druhú svetovú vojnu, s rôznymi otázkami a úvahami, na ktoré jedna odpoveď neexistuje. Rozprávanie nemeckého doktora, ktorý videl hrôzy na východnom fronte na Ukrajine a nebol tým presvedčeným nacistom, ako by si mohli myslieť partizáni, ukazuje, aké komplikované sú vzťahy, pohľad na ľudí, na ich skutky a tiež na históriu. A samozrejme tiež, aké nebezpečné je zovšeobecňovanie a povojnové delenie na dobrých a zlých. V tomto prípade boli zlí všetci Nemci a tí, ktorí sa s nimi stýkali. Pohľad na svet, aký mala v tej dobe Veronika, opísal takto. „Žijeme v dobe, kde sa rešpektujú len ľudia, mŕtvi alebo živí, ktorí boli pripravení prať sa, ba dokonca sa obetovať pre myšlienky, ktoré zdieľajú. Takto to vnímajú víťazi aj porazení. Nikto nemá rád ľudí, ktorí chceli jednoducho len žiť. Tých, ktorí mali radi prírodu, zvieratá, druhých, celý svet a cítili sa dobre, obkolesení týmto všetkým. Že toto má zmysel, mi odhalila táto žena, ktorú som stretol vo vzdialenej krajine, ktorá mi je blízko. Žena zvedavá, veselá, otvorená všetkému a aj trochu smutná. Veronika. Ona chcela len žiť v súlade so sebou samou, chcela sama sebe rozumieť a aj rozumieť iným.“

Cez záhadnú postavu, akú vo Veronike našiel Drago Jančar, uspel zakomponovať aj dejiny Juhoslávie krátko po vojne. V pamäti zostane napríklad obraz juhu Srbska, „diery“ v ktorej niekoľko mesiacov žije Veronika so svojim milencom, srbským dôstojníkom Stevom. Prevelenie do mestečka, kde bude táto buržoázna panička musieť chovať sliepky a jej sloboda bude značne obmedzená druhým brehom, za ktorý nemôže, lebo s miestnymi cigánmi nevie komunikovať, je trest pre Steva za mileneckú aféru, zneužitie dôvery nadriadeného. Tento svet má veľmi ďaleko od nablískaných ulíc Ľubľany, od Slovinska na hony vzdialený. V kontraste voči slovinskej nemeckosti, industriálnosti a buržoáznosti kladie Jančar srbskú zaostalosť. Tieto dva juhoslovanské národy odlišuje aj vplyv rôznych kultúr. Kým pamäte starej pani, Veronikinej matky sú jasne späté s Trieste a Rijekou, ako referenciami na západ, v srbskom mestečku Vranje je jasný turecký vplyv. Z historických zamyslení je hodnotný aj ponor do spomienok Ivana, mladého sedliaka, ktorý chodí kosiť a pomáhať na zámok Zarnikovcov. Tento mladík sa stane partizánom akoby proti svojej vôli a traumy z tých čias ho mátajú dodnes.

Kniha Draga Jančara si rozhodne zaslúži preklad aj do našich jazykov a keďže takmer všetky jeho predošlé diela boli preložené (a povšimnuté), určite sa toho dočká aj román Tú noc som ju videl.

© Veronika Cosculluela

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 26 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

49%čtenáři

zhlédnuto 2259x

katalogy

Inzerce
Inzerce
Inzerce