Louis, Édouard: En finir avec Eddy Belleguele

Louis, Édouard
En finir avec Eddy Belleguele

recenze beletrie zahraniční

Francouz Édouard Louis oslavil své 21. narozeniny úspěšným autobiografickým románem, v němž vypráví příběh o útrapách homosexuála na francouzském venkově. Vlastní zkušenost popisuje sice s humorem, ale velmi upřímně. Kritika ocenila, jak dokázal zejména v jazykové rovině vystihnout propast mezi světem vzdělanců a buranskou omezeností.

Keď voňavé prádlo nestačí
Édouard Louis
: En finir avec Eddy Belleguele. Seuil, Paříž, 2014, 220 s.

Príbeh o strádaní homosexuála na francúzskom vidieku a rozmanitosti jazyka. Takto by sa dal sumarizovať prvý román len 21 ročného Francúza Edouarda Louisa. Špecialista na sociológa Pierra Bourdieua sa po svojej prvej publikácii v doméne literatúry faktu pustil do autobiografického románu, ktorý kritika jednohlasne privítala.

Vo svojom príbehu utláčaného a šikanovaného mladého homosexuála, ktorý netúži po ničom inom, len odísť ďaleko od svojej rodiny a nevyvinutého sociálneho prostredia nižšej vrstvy, sa zreteľne odráža sociologické nazeranie na spoločnosť. Sám autor v rozhovore pre France Culture prezradil, že „nenapísal ani jednu vetu bez toho, aby sa nezamyslel nad tým, ako by na to pozeral Bourdieu“.

Homosexuál a buzoš „pédé“, to nie je to isté. Každý výraz, každé slovo, má svoj význam, odchýlku. A ten, komu je adresované, ho podľa toho aj chápe. Skončiť s Eddym Belleguellom je všetko o čo sa mladý homosexuál snaží. Odísť, či skôr ujsť od rodiny, ktorá je skutočne karikatúrou „tradičnej rodiny“. Otec nadovšetko miluje hranolky a svojho žlťasa, ako nazýva pohárik anízovky značky Ricard, neustále vysedáva pred telkou a keď príde o prácu pre boľavé kríže, ďalšiu si hľadá len naoko. Matka chce pre svoje deti len to najlepšie, ako každá iná, ale v intelektuálnej oblasti tiež nemá veľké ambície, jedinou vizitkou dobrej ženy sú podľa nej čisté hrnce, podlahy a voňavé prádlo detí. Eddyho staršia sestra a brat sú tiež sociálne prípady. Nikdy sa nepresťahovali od rodičov ďalej ako do vedľajšej dediny a ich „kariéra“ je podobná ako ostatných mladých v okolí. Ona sa nechá biť priateľom a ochraňuje ho pred vlastnými rodičmi, on je drobný kriminálnik a mačo, ako sa patrí.

Rodinka ako vystrihnutá z provinčného Francúzska? Taká, o ktorej si ľudia z našich končín so zromantizanou predstavou o tom, ako je to v tejto úžasnej krajine syra a vína, myslia, že existuje len u nás. Rodina Belleguelovcov je živnou pôdou všetkých klišé a povier. Tie sa aj mladému Eddymu vryli do kože. Keď odchádza na skúšky na gymnázium do veľkého mesta, jeho pocity sú toho dôkazom. „Do Amiens som išiel vlakom. Bol som nervózny a na každej zastávke som čakal, že nejaká skupina Arabov sa vynorí a skočí na mňa, aby mi ukradla všetky moje osobné veci.“

Eddy je z rodiny snáď jediný, kto číta, naozajstné knihy, nie iba krížovky, čo by normálne ľudia mali pokladať za dobrú črtu. Eddy je evidentne aj homosexuál, čo si dedinčania všimli už keď bol dieťa. Vykazoval totiž všetky znaky „homoštva“: mal zženštilú postavu, srandovné pohyby, chôdzu a hlas, no a nikdy sa mu veľmi nechcelo kamarátiť s chlapcami.

Na jednej strane je teda prostredie špinavých, chudobných robotníkov, násilníkov a kriminálnikov, a na strane druhej zas svet, ktorý Eddyho priťahuje. Na „druhom brehu“ je mesto a jeho vzdelaná, moderná a pokojná buržoázia. Aj názov prezrádza, že Eddymu sa napokon podarí vniknúť do sveta kultivovaných a vzdelaných ľudí, pre ktorých už nikdy nebude čudný za to, že sa zaujíma o literatúru, bude pre nich homosexuál a nie „špinavý buzerant“.

Pekný koniec odvážneho chlapca, ktorému šťastie prialo. Kniha na živote Eddyho svet polarizuje. Nie všetko na svete je také jednoduché a nie všetci farmári, robotníci a dedinčania sú homofóbni a rasisti, Édouard Louis si to ako vzdelaný človek istotne uvedomuje, v jeho knihe to však až tak jasné nie je. Aj medzi „buržujmi“ sa totiž nájde plné vrece netolerantných ľudí, ktorí nemusia byť vždy nutne vzdelaní, stačí im iba aby tak vyzerali a tvárili sa snobsky.

Louisov román by sa dal z časti chápať aj ako propaganda úspechu republikánskeho vzdelávacieho systému, v ktorom dostal šancu Eddy, zo znevýhodneného prostredia. „Spoločenský výťah“ u jeho postavy fungoval na jednotku. „Mal som rád vyučovanie. Nie školu, lebo tam boli tí dvaja chalani. Ale mal som rád učiteľov. Oni nehovorili o čajkách a babách, ani o špinavých buzerantoch. Vysvetľovali nám, že odlišnosti treba prijať, základy republikánskej školy o tom, že sme si všetci rovní.“ Mladému autorovi však čitatelia trochu prílišného optimizmu a idealizmu môžu odpustiť, veď nakoniec, jeho kniha dáva nádej mladým z predmestí a „dier“. Navyše má úspech u kritiky aj širokého publika, číta sa dobre, rýchlo, opisy situácií sú vtipné a trefné, práca s jazykom obdivuhodná. Aj vďaka tejto práci s jazykom nižšej vrstvy a jazykom literatúry dodáva knihe pravdivosť. Vo svojom ďalšom románe sa autor možno bude venovať téme, od ktorej si dokáže udržať odstup. En finir avec Eddy Belleguele bola jeho prežitá skúsenosť, veľmi osobná, ku ktorej mu – aj napriek štúdiu Bourdieua – chýbal práve sociologický nadhľad.

© Veronika Cosculluela

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 21 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

60%autor článku   55%čtenáři

zhlédnuto 1478x

katalogy

Inzerce
Inzerce
Inzerce