Juráňová Jana: Nevybavená záležitosť

Juráňová Jana
Nevybavená záležitosť

recenze beletrie zahraniční

V próze se setkávají příběhy dvou žen, jedné živé a jedné mrtvé, z nichž každá žije v jiné historické epoše a v jiné životní situaci. Z pohledu jejich konfrontace v ní ožívá osud hlavní hrdinky Zity a její reflexe vlastního života. Znovu se tu potvrzuje stará pravda, že aby mohl jednotllivec říct něco o sobě, velmi mu může pomoci projekční plocha – obraz druhého.

Nedokončený príbeh
Jana Juráňová: Nevybavená záležitosť. Aspekt, Bratislava, 2013, 148 s.

Jana Juráňová je slovenská dramatička, autorka kníh pre deti, prozaických a dramatických diel pre dospelých čitateľov. Počas svojej literárnej kariéry sa už štyri razy stala finalistkou literárnej súťaže Anasoft Litera (2007, 2009, 2011, 2013). Je autorkou, ktorá vo svojom literárnom diele pomerne systematicky a cielene narúša tradičné rodové stereotypy a slovenské mýty, demaskuje významných slovenských dejateľov 19. storočia či mnohých súčasných „intelektuálov“, pričom otvorene reaguje na pálčivé otázky nového tisícročia podmienené predovšetkým pohlavnými transgresiami.

V prevažnej väčšine sú jej prozaické diela o (intímnych) medziľudských vzťahoch; primárne o láske – mileneckej, manželskej, materskej, láske čistej, nezištnej, vášnivej či účelovej. Jana Juráňová zostáva verná svojim ženským postavám – matkám, manželkám, dcéram, priateľkám, sokyniam a úhlavným nepriateľkám, ktorých pocity, túžby a životné situácie veľmi rada konfrontuje so svetom mužov – protikladným a vzdialeným. Právom je možné označiť ju za jednu z najvýznamnejších predstaviteliek súčasného slovenského feministického literárneho diskurzu a za dôstojnú pokračovateľku literárnej línie nastolenej Ľudmilou Podjavorinskou, Boženou Slančíkovou Timravou či Hanou Gregorovou.

Príbehy žien, najmä ich vnútorné pocity a intímny priestor, autorka otvára a rozvíja pred čitateľom takmer v každom zo svojich diel. Ženy a ich vzťahy, v ktorých sa nachádzajú, ktoré dobrovoľňe a neplánovane ukončujú či v ktorých chcú silou-mocou zotrvať, predstavujú pre spisovateľku nevyčerpateľný zdroj inšpirácie. V jednom zo svojich rozhovorov Jana Juráňová priznáva, že ženy v jej príbehoch žijú, nezanikajú – ba naopak, menia sa s každým novým vzťahom, v ktorom sa ocitajú: „Niekedy si až spätne uvedomujem, že v tom, o čom píšem, vždy ide o nejaké vzťahy. Aj keď vzťah neexistuje, je tam nulový variant vzťahu, čiže vzťah chýbajúci, ale je tam.“

Novelou Nevybavená záležitosť Jana Juráňová vytvára komunikačnú väzbu s predchádzajúcou spomienkovou knihou Mojich 7 životov, v ktorej formou rozhovorov s Agnešou Kalinovou, legendárnym hlasom Slobodnej Európy, popisuje významné historické okamihy slovenskej histórie počnúc druhou svetovou vojnou až po koniec dvadsiateho storočia. Prostredníctvom vlastných autenických spomienok dievčaťa, mladej ženy a následne významnej slovenskej kultúrnej osobnosti Agneša Kalinová reflektuje jednotlivé etapy svojho pohnutého a dramatického života a otvára tak množstvo príbehov podmienených vojnovými udalosťami, ktorých rozuzlenie sa častokrát stratí v chaose a komplikovanosti povojnových rokov. Príbeh mladej ženy na tajomnom starom obraze možno považovať za jeden z takýchto otvorených, či neukončených príbehov, ktorý sa stal inšpiráciou pre Juráňovej knihu Nevybavená záležitosť.

V próze Nevybavená záležitosť autorka predstavuje navzájom prepojené príbehy dvoch žien – živej Zity z prítomnosti a pravdepodobne mŕtvej Edity, ženy z tajomného obrazu, ktorý Zita náhodou objaví na povale svojho nového domu. Paralelne sa pred čitateľom rozvíjajú a navzájom prelínajú dva odlišné, a predsa podobné príbehy žien nachádzajúcich sa v dvoch rozdielnych životných etapách a žijúcich v rôznych historických obdobiach, čím sa utvára plynulé rozprávanie plné otáznikov, nezodpovedaných otázok, hľadania a objavovania nového smerovania či životnej cesty, rozprávanie priame aj sprostredkované, plné spomienok, reflexií a ambícií zhodnotit význam a zmysel doterajšieho života.


Zita
Zita si spolu s manželom kúpila malý domček na dedine blízko hlavného mesta, v ktorom chceli pokojne stráviť pomaly prichádzajúcu starobu. Jej manžel však náhle umrel na infarkt a Zita zostala sama – na všetko – na nový dom, nový život a na seba samú. Napriek nepriaznivým okolnostiam sa rozhodne do domu presťahovať, opustiť starý byt – priestor, v ktorom prežila takmer celý svoj dospelý život a začať odznova, ale paradoxne bližšie k zákonitému koncu života.

Na dedine je konfrontovaná nielen s domácimi obyvateľmi a ich spôsobom života, ktorý je pre ňu, mestskú ženu, vzdialený, smiešny a miestami až absurdný, ale aj s vlastným ja, vlastnou minulosťou a neistou budúcnosťou. V tichu a samote nového domu konfrontuje samu seba (častokrát nevedomky) so svojím doterajším životom, bilancuje nad prežitým a zažitým a dúfa v nové a nečakané. Nestojí o aktívny kontakt s okolím, nevyhľadáva situácie, v ktorých by prichádzala do kontaktu s ľuďmi, vrátane tých najbližších. Nerobí si cieľavedomé plány do ďalekej budúcnosti. Žije neplánovane a nenútene zo dňa na deň tak, ako dni prichádzajú. Všetko a všetci, resp. všetky ženy – pretože je to predovšetkým príbeh o ženách – ktoré do jej nového života vstúpia, prichádzajú akoby náhodou, na zavolanie, ako akási nenútená ale nevyhnutná reakcia na Zitinu vnútornú potrebu „revoltovať“ proti všetkému formou pasívneho odporu, apatie či ľahostajnosti. V relatívne pokojnom priestore dedinského domu začína neplánovane a nedobrovoľne hľadať a poznávať samu seba i za cenu nelichotivých odpovedí.

Lineárne rozprávanie hlavnej hrdinky Zity je pravidelne prestupované úvahami o jej doterajšom živote, o minulosti; spomína na starú mamu, spolužiačky, Soňu – učiteľku z vysokoškolského zboru, ktorá jej opäť nečakane vstúpi do života, na roky pred vstupom do manželstva a na čas strávený s manželom a deťmi. Rekapituluje jednotlivé úseky a obdobia svojho života, pokúša sa ohodnotiť a oceniť samu seba ako matku, manželku a priateľku.

Z kompozičného hľadiska tvorí Zitino rozprávanie v 1. osobe hlavnú dejovú líniu, ktorá je prerušovaná či doplňovaná reflexivnými časťami. Tým, že sa Zita neustále vracia v spomienkach do minulosti a následne ich konfrontuje so súčasnými pocitmi a novými situáciami z vlastného života, vzniká pomerne komplexný obraz jej charakteru. Hlavnú dejovú líniu z hľadiska kompozičného aj obsahového dopĺňa rozprávač číslo dva – Edita. Ide o druhé „rozprávačské Ja“, resp. „Ja-niekto“ v tomto príbehu.


Edita
Tak náhle a nečakane, ako zomiera Zitin manžel, prichádza do jej života neznáma žena zo starého obrazu na povale domu. Obraz objavuje Zita náhodou s listami a denníkovými zápiskami, ktorých čítanie ju intenzívne pohltí a vtiahne do života a osudu na obraze namaľovanej ženy. Čítanie denníkových zápiskov a listov Dity adresovaných jej sesternici Lu a blízkej rodinnej priateľke Hele sa stáva pre Zitu každodenným rituálom, ktorý prináša emočný a citový adrenalín jej navonok nečinným a ničím výnimočným dňom. Zita tento stav prijíma veľmi vďačne, pretože „žije“ emóciami a starosťami cudzích žien, s ktorými sa môže stotožniť a zároveň aj konfrontovať, pričom nemusí opustiť vlastnú bezpečnú ulitu.
Denníky a listy záhadnej Edity vytvárajú umelú realitu – nový svet, síce nie živý, ale plasticky a živo sprostredkovaný pocitmi a myšlienkami všetkých, na korešpondencii participujúcich, žien. Vzniká svet, ktorý je protikladný ku svetu Zity, ale zároveň blízky a v niečom veľmi podobný, ba až totožný – akýsi spoločný alebo globálny svet žien, matiek, manželiek, partneriek s ich radosťami, strachmi, túžbami a nádejami. Konfrontáciou s pocitmi cudzej ženy Zita zabúda na vlastné záležitosti, a zároveň skrze nich začína lepšie chápať svoj vlastný doterajší život. Prenikanie do cudzej intimity posilňuje ženské sebavedomie či sebauvedomenie sa prvej hlavnej hrdinky – Zity a súbežne vedie k rozuzleniu a definitívnemu uzravretiu príbehu druhej hlavnej postavy – Dity.

V próze Nevybavená záležitosť tak vznikajú a paralelne vedľa seba koexistujú dve dejové línie, ktoré reprezentujú dve protikladné, rozdielne, ale zároveň blízke a vzájomne prepojené postavy rozprávačov. Vzniká tak obsahovo a dejovo pomerne vyvážený obraz života dvoch rozdielnych žien – mladej, záhadnej a dnes už (pravdepodobne) mŕtvej Edity Zöllnerovej z bohatej židovskej rodiny, ktorej osud tragicky ukončila vojna a zrelej Zity, rozprávačky vlastného príbehu, ktorá je živá, prítomná, odkrývajúca svoje vnútro a pocity skrze množstvo sebareflexií a skrytých emócií. Zdrojom týchto úvah a podnetov nie je iba vonkajší, živý svet, ale predovšetkým svet dávno minulý – svet ženy z tajomného obrazu zachytený v jej listoch a denníkových zápiskoch.

Tento pre čitateľa efektívny a zaujímavý kontrast je umocnený použitím 1. osoby rozprávača v prípade oboch hlavných postáv, z ktorých jedna je priamo prítomná v deji, na ktorom aktívne participuje a tá druhá vstupuje do deja paralelne, ale zo vzdialeného a predovšetkým minulého a fyzicky definitívne uzavretého sveta.
Obsahovo silné a štruktúrne podstatné miesto celého príbehu tvorí obsiahla a emočne intenzívna reflexívna časť, ktorá reflektuje vnútorné pocity živej hrdinky – rozprávačky príbehu, spojené s jej vlastným životom, ako aj predstavy, ktoré v nej vyvolávajú denníkové zápisky, listy a magické vyžarovanie ženy z obrazu: „Zakazujem si celkom podľahnúť tomuto cudziemu osudu. A tak nechávám väčšinu vecí hore, aj obraz je stále tam, opretý o drevenú stenu povaly na mieste, kde vyzerá úplne magicky. Nemám vôbec nijaký plán, lebo neviem, kam ma tento cudzí príbeh, ktorý ani neviem rozlúštit, povedie.“


Idyla dedinskej chalupy
Život oboch hlavných hrdiniek autorka striktne a konkrétne lokalizuje na určité miesta, na ktoré je viazaný každý podstatný dejový zvrat alebo posun – mesto, dedina, dom, záhrada, cintorín. Zita začína novú etapu v idylickom prostredí zrekonštruovaného rodinného domu. Vo svojich myšlienkach rekapituluje predchádzajúci život s manželom a deťmi odohrávajúci sa v starom byte v hlavnom meste, kde sa ich spoločný život jednej rodiny začal aj skončil. Záhadný obraz Edity a jej listy a denník, ktoré ju absolútne pohĺtia, objavila Zita na povale – v tmavom a uzavretom priestore domu. Povala na rozdiel od ostatných častí domu neprešla kompletnou rekonštrukciou, čím Juráňová umocnila jej magický význam nedotknutého priestoru, ukrytého pred svetlom, životom a ľuďmi. Akoby tento uzavretý a oddelený priestor čakal na náhodného objaviteľa svojho tajomstva. Pátranie po Editinom osude prebieha jednak v dome, kde Zita číta a na cintoríne, kde sa snaží nájsť jej hrob. Stretnutia Sone, Zitinej učiteľky zo školského zboru, ktorá náhle vstúpi do jej života a Zity prebiehajú výlučne u Zity v dome a v dedinskom kostole, v ktorom energická Soňa zorganizuje miestny zbor. Všetky tieto priestorové body Juráňová zakomponovala do textu tak, aby Zitino rozprávanie pôsobilo časovo aj priestorovo logicky a harmonicky. Predovšetkým členenie interiéru Zitinho domu korešponduje s jej aktuálnym vnútorným stavom a svetom – je jednoducho členené, priestorné, otvorené dennému svetlu, eliminujúce akékoľvek priestorové nesúmernosti, ktoré by bránili toku svetla a energie. Zitino vnútro či duša sa takisto postupne otvára akémusi novému svetlu sebapoznania, hľadá harmóniu a stráni sa akýchkoľvek prekážok a konfliktov.


Zjednocujúci moment príbehu – pamäť
Napriek tomu, že novela zachytáva krátky časový úsek zo života Zity (opísané udalosti by sa dali pokojne zhrnúť do jedného týždňa), Juráňovej sa darí pomerne do hĺbky preniknúť do charakterov hlavných postáv. Krok za krokom odhaľuje ich vnútorný a podvedomý svet, pričom veľký dôraz kladie na ich pocity, túžby, ale aj strach a obavy z vlastného zlyhania a budúcnosti. Túto reflexívnu časť zaujímavo „narúša“ či obohacuje relatívne dynamický obraz života Dity – ženy z obrazu – prostredníctvom jej listov a denníkov, ktorý zachytáva rozsiahlejší časový horizont na pozadí historických udalostí (pravdepodobne celé obdobie druhej svetovej vojny). Dochádza tak k pomerne intenzívnemu prepojeniu dvoch časovo a priestorovo nezlučiteľných svetov, dvoch protikladných horizontov, ktoré sú však z hľadiska emócií a vnútorných pocitov prežívania dvoch žien veľmi úzko späté a navzájom veľmi podobné. Svety naplnené túžbou žiť podľa vlastných predstáv, ktoré sa nie vždy zlučujú so všeobecnou predstavou o láske, rodine, materstve či manželstve. Juráňová tak dokazuje, že vnútorný svet postáv – primárne žien, stojí v jej dielach nad samotným príbehom a dejom.
Intenzitu tohto poznania umocňuje zvolená forma rozprávania príbebu – a síce forma spomienok. Autorka odhaľuje Zitinu identitu skrze jej spomienok na predchádzajúci život, na život pred smrťou manžela. Ditine denníkové zápisky nepredstavujú pamäť či spomienky v jej pravom zmysle – avšak v konfrontácii so súčasným svetom, do ktorého patrí Zita, tvoria zaujímavý protipól, tzv. fragmentárnu pamäť, ktorá dotvára komplexný obraz zobrazeného príbehu. Fragmentárna, prenesená pamäť či spomienky a živé, aktívne spomínanie tvoria kompozične i obsahovo harmonický celok, obsahové jadro novely. Pamäť je všeobecne veľmi efektívnym a účelovým výrazovým prostriedkom v akomkoľvek texte. Spomienky totiž majú moc nad prežitým; vedome i podvedome rozhodujú o tom, čo je alebo nie je dôležité, a teda živé či zabudnuté, mŕtve v našej pamäti. Sujet novely Nevybavená záležitosť je vo svojej podstate založený na spomienkach, ktoré sú základným kompozičným elementom a zároveň pomyselným katalyzátorom jednotlivých dejových zvratov. Na báze spomienok živej a mŕtvej ženy autorka postavila celý príbeh.


Štipka feministickej rétoriky
Jana Juráňová, samozrejme s ohľadom na jej feministicky obsahovo ladenú tvorbu, býva kritizovaná za používanie stereotypných feministických dejových klišé a šablónovitých schém charakterov jednotlivých postáv, ktoré sú diferencované maximálne na základe svojich rodových rolí v spoločnosti. V tomto príbehu je ale autorkina feministická rétorika zredukovaná na minimum. Juráňová sa cielene a výhradne venuje svetu žien, ktorého hranice sú mužským svetom dokreslené či definitívne zavŕšené – svet mužov v tomto príbehu iba dopĺňa svet žien, kompletizuje ho; Autorka nedáva priestor žiadnej zbytočnej žensko-mužskej polemike či otázke. Tento fakt podporuje aj zobrazenie mužských postáv v novele – Zitin manžel je po smrti a črty jeho charakteru je možné aspoň okrajovo zachytiť v jej spomienkach naňho samotného alebo ich spoločný život. Postava Editinho manžela sa iba sporadicky objavuje v jej zápiskoch ako akási pomyselná kulisa, ktorá dokazuje, že Edita je skutočne vydatou, aj keď bezdetnou, pani. Živé, a teda aktívne mužské postavy sa v deji objavujú minimálne, ich konanie je okrajové a len dopĺňa alebo dokresľuje situácie, v ktorých sa ocitajú ženské hrdinky. Opäť sa k slovu dostávajú spomienky, pretože hlavné mužské postavy, a síce manželia hlavných hrdiniek, sa v texte objavujú iba v spomienkach svojich partneriek, iba v ich pamäti, denníkových zápiskoch a do takej miery, do akej im to ony samy dovolia. Spomienky hrdiniek určujú mieru veľkosti priestoru pre jednotlivé postavy v texte novely; zároveň sú nielen zjednocujúcim či spoločným momentom príbehu, ktorý do istej miery stotožňuje alebo aspoň zbližuje rozprávanie Zity a Edity, ale aj výrazovým prostriedkom, ktorý samotným hlavným hrdinkám, a teda aj autorke, určuje do akej miery sú ochotné a schopné odhaliť vlastnú osobnosť či charakter.

Novela Nevybavená záležitosť neponúka čitateľovi vzrušujúci čitateľský zážitok plný zvratov a dobrodružných chvíľ – na prvý pohľad či prvé čítanie ide o zdanlivo obyčajný príbeh ženy na prahu staroby plný spomienok a nevybavených osobných záležitostí. Pod hrubou vrstvou spomínania sa však ukrýva emotívna spoveď dvoch hlavných hrdiniek – spoveď či priznanie, ktoré si vôbec nekládli za cieľ byť spoveďou alebo priznaním. Autorka vytvorila spomienky oboch hrdiniek akoby náhodou; jednoducho vznikli, pretože Zita sa rozhodla žiť zo dňa na deň a Dita písala denník, ktorý bol o pár desiatok rokov náhodou objavený. Nenútenosť, pomalé plynutie deja, vyvážená kompozícia textu a dve rozdielne, ale navzájom sa prelínajúce, línie rozprávačov predstavujú hlavné klady tejto novely. Skutočné historické udalosti sú len nepatrným článkom, ktorý dotvára pozadie príbehu. Touto novelou Juráňová nadväzuje na spomienky Agnešy Kalinovej – príbeh ale rozvíja v emotívnej a reflexívnej úrovni.  

© Eva Fedurcová

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 35 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

52%čtenáři

zhlédnuto 1372x

katalogy

štítky k článku

Inzerce
Inzerce