Krištúfek, Peter: Ema a Smrtihlav (2)

Krištúfek, Peter
Ema a Smrtihlav (2)

recenze beletrie zahraniční

Nevelká próza Ema a Smrtihlav chápe literárně produktivní téma holokaustu osobitým způsobem – jako sondu do fantazie svého dětského hrdiny.

Ema a Smrtihlav
Peter Krištúfek: Ema a Smrtihlav. Artforum, Bratislava, 2014, 72 s.

Novela Ema a smrtihlav, ktorá vyšla vo vydavateľstve Artforum v roku 2014, je po predošlých dielach Petra Krištúfka v poradí tretím dielom (Dom hluchého, 2012 a Atlas zabúdania, 2013), ktoré má historický kontext, no aj napriek očakávaniam je po autorových vydarenejších textoch toto útle dielo (65 strán) len na hranici braku. V podstate ide o (ďalší) Krištúfkov euroromán ašpirujúci na „vývoz“. Témou novely je emočne silný príbeh malého chlapca Šimona, ktorý má židovské korene, a tak sa v období Slovenského štátu a druhej svetovej vojny skrýva v chlieve. Originálna perspektíva postavy dieťaťa a kontroverzný historický kontext však autorovi nestačili a vytvoril kontrastnú líniu denného sna, ktorá sa začne v istej chvíli prelínať s realitou. No aj napriek týmto osobitostiam by potešil Krištúfek iba menej náročných čitateľov – a to azda sám vedel, keď v úvode nezabudol napísať „metodickú poznámku“ ako knihu čítať, tým, „ktorí na to s obľubou zabúdajú“. Obal sľubuje, že čitatelia prečítajú knihu na jeden nádych, a to je vskutku pravda. No pozornejší si všimnú isté nedostatky, ktoré sú pre dielo pomerne zásadné, a na ktoré sa bližšie pozrieme. Novela Ema a smrtihlav tak ostáva visieť nielen na pomyselnej hranici kvalitnej krásnej literatúry, ale aj vôbec literatúry o šóa, a dokonca by sme mohli uvažovať aj o tom, či nevisí aj na pomedzí literatúry a filmu vôbec – na novelke sa totiž krásne odrazila autorova profesia režiséra (azda to bol zámer? Krištúfek už na základe tejto novely pripravuje film).

Dielo je rozdelené do 4 hlavných častí, ktoré sa ďalej členia na podčasti. Hlavnou postavou diela je Šimon. Vďaka rámcovanej kompozícii diela sa o ňom dozvedáme hneď v začiatočnej scéne (slovo scéna nie je náhodné), keď stojí dospelý na morskej pláži. Krátke vety dokážu rýchlo vtiahnuť do deja, pripomínajú filmové prestrihy. Filmových prvkov je v diele viac – a v úvode nájdeme aj pasáž, ktorá pripomína strih kamery explicitne: „Prúžkované ležadlo rozložené na piesku sa nechcelo priblížiť. Ležala na ňom jeho žena. Vo filmoch sa takto zvyčajne začína snová scéna.“

V druhej časti kapitoly prichádza explicitný rozprávač informovať o tom, že Bratislava sa mení (takýchto komentárov je v diele nanešťastie veľa) a že jeden príbeh začína v roku 1937. S príbehom malého Šimona, ktorý je napísaný dynamicky a občas lakonicky (chýbajú významné dejové zvraty, napr. útek do chlieva), sa striedajú dlhé komentujúce pasáže, opisujúce jeho život či historické reálie, ktoré však nie sú motivicky perspektívne a sú len kulisou. Oproti lapidárnym, úsečným vetám, ktoré dynamicky približujú dej, nájdeme aj vety typu „Minulosť je minulosťou preto, že jedného dňa pominie,“ ktoré vyznievajú nečakane povrchne.

Ak sa Krištúfkovi nepodarilo urobiť historický kontext pre novelku niečím zásadnejším než len kulisou, podarilo sa mu to aspoň na motivickej úrovni. Čitatelia by mali pozornejšie vnímať text už od začiatku, pretože detaily sú pre dielo dôležitejšie, než by sa spočiatku zdalo. Krištúfek s nimi pracuje ozaj funkčne a mnohé sú veľmi zásadné pre dej. Ide napríklad o motív necitlivých končekov prstov na nohe, ku ktorým sa Šimon dostal v chlieve, či motív motýľa smrtihlava so znakom lebky, ktorý Šimon uvidí na vojakoch-gardistoch, ktorí pochodovali ulicami Bratislavy („Orly s roztiahnutými krídlami, sediace na prútoch, Šimonovi pripomínali motýle. Ale také temné, nočné. Lišaje“). Motýľa smrtihlava si začal Šimon spájať s vymysleným generálom Smrtihlavom v jeho dennom sne.

Rámcovanosť kompozície príbehom dospelého Šimona na pláži je perspektívnym činom, ktorým autor naznačil, že nie je dôležitý cieľ, ale cesta, i keď cieľa vlastne niet. Je len dospelý Šimon, navždy poznačený minulosťou, stojaci na pláži zo svojou rodinou v „zákulisí“ (taká pokrivená idylka). Až s odstupom čítania sa zdá, že dospelý Šimon nemá vyhliadky na budúcnosť a žije svojim poznačením, a tak sa vracia dozadu, do predvojnovej Bratislavy, keď bol ešte dieťaťom. Šimon žil so svojou matkou – Židovkou, otcom – českým katolíkom a mladším bratom. Praktická matka ho pred nebezpečenstvom ukryje u známej v chlieve. Ale to nestačilo a Krištúfek dômyselne vytvára ďalšiu zásadnú črtu diela – alternatívny, kontrastný svet úniku z chlieva. Tá je natoľko zásadná, že na ňu poukazuje aj názov novely Ema a smrtihlav. Ide o originálnu dejovú líniu denného sna, ktorým Šimon uniká z reality chlieva na morskú pláž cez otvor v chlieve (rovnako dômyselne je skomponovaný obal knihy). Tento autorský počin hodnotím vcelku pozitívne a z psychologickej perspektívy by sme mohli uvažovať o tzv. „copingovej stratégii“ (psychologický pojem, ktorý súvisí so stresujúcimi stavmi človeka a s jeho snahou zvládnuť tento stav). Hlavnými protagonistami denného sna sú krásna Ema na pláži a generál Smrtihlav. „Vznik“ oboch postáv je motivovaný – Ema pochádza z reklamy na krém z časopisu a Smrtihlava si Šimon pamätá ako jedovatého motýľa so znakom lebky z otcovej zbierky, čím ešte raz podotýkam, že pri čítaní sa oplatí byť pozorný. Situácia sa ešte skomplikuje, keď sa dejové línie reality a sna, navzájom kontrastné, začnú prelínať, ba splývať, čo vidno najmä v scéne, keď je Šimon takmer odhalený nacistickým vyšetrovateľom v kúte chlieva („Ťažké kroky mierili ku chlievu. S rachotom sa rozleteli dvere... Šimon sa ešte väčšmi prikrčil so zavretými očami... Nechcel nič vidieť, ani počuť. Nechcel tu byť...Cez prižmúrené viečka pocítil intenzívne svetlo. Na tvári vnímal teplo. Doliehal k nemu šum. Keď otvoril oči, ocitol sa na pláži“). Do tejto chvíle by sa azda mohlo zdať, že dielo je (nielen kompozične) originálne a nápadité, ale nemali by sme zabúdať na vyššie spomenutú skutočnosť „kulisovitosti“ druhej svetovej vojny a Slovenského štátu. Čo by sa stalo, ak by sme tento kontext vynechali? Dovolím si tvrdiť, že Šimon by sa mohol skrývať pred hocičím a hlavná dejová línia (aj línia sna-úniku) by mohla ostať neporušená ako ľalia, príbeh „skrývajúceho sa chlapca v chlieve pre dobytok“ by mohol mať všakovaké iné príčiny. Vojna „nehrá“ v diele tak zásadnú úlohu, nevstupuje doň tak zásadne, ako by sa zdalo, je len kulisou príbehu skrývajúceho sa chlapca, čo je dosť závažné. Vojna je skôr záležitosťou komentujúceho rozprávača. A vidno to aj na „strihu kamery“ v podobe lapidárnej vety po tom, ako bol Šimon takmer odhalený: „Počas dlhých dní a ešte dlhších nocí ubehli ďalšie dva roky.“

Ako som už spomínala, motív druhej svetovej vojny a holokaustu je len kulisou. Z toho vyvstáva ďalšia otázka, a to či novelu zaradiť do literatúry o šóa – nielen kvôli „kulisovitosti“ vojny, ale aj kvôli tomu, že sa Šimonovi podarí vyviaznuť a prežiť, i keď, o happyende v závere taktiež nemôžeme hovoriť, práve naopak. Po tom, ako bol Šimon vyslobodený z chlieva, sa taktiež diali tragické veci (napr. zmiznutie néni-Mariky), ktoré vševedúci rozprávač rýchlo dorozpráva, aby sa potom vrátil v poslednej scéne k dospelému Šimonovi na morskej pláži, príliš silno poznačenému minulosťou. A nejestvuje perspektíva budúcnosti, čas nevedie nikam, len na začiatok.

Napokon sa ešte dotkneme postavy Šimona, o ktorom môžeme v dejovej línii chlieva smelo uvažovať ako o detskom hrdinovi. Možno nerozumie, čo sa okolo neho deje (ale ani sa nepýta a veľmi neuvažuje), len poslúcha, čo mu povie matka. V tomto zmysle by sme mohli povedať, že sa Šimon správa a myslí ako dieťa; nerozumie nebezpečenstvu a ani tomu, prečo sa musí skrývať (znova sa to ani raz neopýtal), ale rovno si „zosobnil“ nebezpečenstvo vo vymyslenej postave generála Smrtihlava. O spoľahlivosti detského hlavného hrdinu môžeme pomlčať, pretože za ním stojí „silný“ vševediaci rozprávač, ktorý vie všetko za Šimona. Ale predsa len vnímam v postave Šimona istú ruptúru – ak vieme, že detský hrdina ako dieťa myslí, cíti a vníma svet svojským spôsobom, ktorý je odlišný od toho „dospeláckeho“ – ten Šimonov svet sa nám začne javiť akosi vyspelo, „málo detsky“. Malý Šimon celý čas stalkuje Emu bez akejkoľvek dávky detskej fantázie. Je to skôr sen dospelého Šimona než Šimona-dieťaťa. Otázkou teda je, či je Šimon vôbec dieťaťom, ktoré sníva o Eme a či to nie je skôr dospelý snívajúci Šimon. Ak áno, z textu to nie je zjavné. A s tým súvisí ďalšia podstatná črta hlavnej postavy – úplná statickosť vývoja. Malý Šimon je totiž presne taký, aký je ten starší Šimon na pláži. U dospelého Šimona pretrvávajú tie isté pocity, s ktorými sa ako dieťa vyrovnával, pretrvávajú aj jeho túžby (aj vymyslená Ema sa nápadne podobá na jeho budúcu manželku). Ak mal byť mladý Šimon spomienkou, ktorá figuruje len v hlave dospelého Šimona a nie plnohodnotnou postavou, mal to tak autor v texte zobraziť, no neurobil to (ale nepredpokladám, že by to bol zámer). Krištúfek sa však celkovo so svojou hlavnou postavou (okrem psychologickej prepracovanosti) veľmi nevyhral.

Ak by sme mali v závere ešte raz uvažovať v súradniciach tejto Krištúfkovej novely, môžeme zhrnúť, že má viacero nedokonalostí, kvôli ktorým nedokáže prekročiť pomedzie braku a kvalitnej literatúry, a tak balansuje kdesi v strede. Nenáročného čitateľa osloví „tragická ľahkosť“, s akou je napísaná a emočne vypätý dej. Taktiež jej pasáže podobné s filmovými efektmi. O čosi náročnejších čitateľov zas potešia funkčné motívy, či rámcovaná kompozícia. Krištúfek sa spolieha na pozorného čitateľa (diváka). Ale okrem dynamického príbehu Šimona a motivickej úrovne, ktorá je detailne obrazná, pripomínajúca film, sa Krištúfek dopustil viacerých ruptúr, ktoré by sa v kvalitnej literatúre nemali objavovať. Z holokaustu si vytvoril kulisy, čím sa prejavila viac autorova silná stránka režisérska, než jeho spisovateľská kvalita. Ani s hlavnou postavou Šimona sa veľmi nepohral a nechal ju naveky rovnakú stáť na morskom brehu. A taktiež by sa dala novelka ešte „zoškrtať“, aby niektoré rozprávačove komentáre nepôsobili povrchne. Na základe tejto novely by som kacírsky (pred)povedala, že postačí uvidieť film. Na ten sa teším.

 

© Slavomíra Krištofová

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 30 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

50%čtenáři

zhlédnuto 1306x

katalogy

Koupit knihu

štítky k článku

Inzerce
Inzerce
Inzerce