Chalandon, Sorj: Profession du père

Chalandon, Sorj
Profession du père

recenze beletrie zahraniční

V částečně autobiografickém románu Profession du père (Povolání otce) známý francouzský novinář a spisovatel Sorj Chalandon vypráví z pozice syna o rodině ovládané otcovým násilnictvím a notorickým lhaním. Příběh se odvíjí v prostředí Francie od 60. let až do současnosti: můžeme si tak zopakovat novodobé dějiny i to, jak se vyvíjely názory na různé společenské a rodinné otázky.

Spal vo mne môj otec...
Sorj Chalandon: Profession du père. Grasset, Paris, 2015, 320 s.

So svojim novým románom sa francúzsky spisovateľ Sorj Chalandon vracia do vlasti. Po tom, ako čitateľov previedol severným Írskom v románoch Mon traître alebo Le Retour au Killybegs (Návrat do Killybegs, zatiaľ jediná kniha preložená do češtiny) a Libanonom v Le Quatrième mur, sa vo svojom najnovšom, ktorý vyšiel koncom roka 2015, tento redaktor 100-ročného satiristického týždenníka Le canard enchaîné vracia do provinčného Francúzska.

Viaceré Chalandonove knihy boli ovenčené cenami, jedna z nich neminula ani tú najnovšiu. Románu Profession du père (Povolání otce) bola udelená cena za „strhujúci a výstižný“ štýl. Jeho sila je v dialógoch, metaforách, pútavom príbehu, jednoduchosti písania a veľmi pedantne prepracovanej psychológii postáv.

Émile Choulans má 12 rokov, žije v pochmúrnom malomestskom dome so svojou matkou a otcom. Otec je tyran, svoju rodinu drží ako v klietke, Émile si napríklad domov nikdy nemôže vodiť spolužiakov. Raz matku vymkne, keď si zmyslí ísť na koncert s priateľkou. Ta zostane spať pred dverami a Émile jej nemôže pomôcť, lebo by skončil tiež v mraze na pred domom. Okrem bitiek, psychického týrania a drezúry majú matka so synom nárok aj na šialené komentáre a paranoidné reči.

Román sa odohráva z väčšej časti v 60-tych rokoch, rodinná história však siaha až do roku 2010, kedy sa z chlapca stal už starý muž. Násilie je na dennom poriadku žiaľ v mnohých vzťahoch aj dnes, situácia bola však v minulosti snáď ešte horšia, pomoc od rôznych občianskych združení bola skôr výnimka, linky dôvery takmer neexistovali, psychiatrická liečba bola v plienkach.

Rodina, ktorú zachytil vo svojom románe Chalandon, má však aj inú polohu, okrem tej násilníckej – otcovo mýtomanstvo, šialenstvo, ktoré by sa možno v treťom tisícročí liečilo. „Môj otec bol spevák, futbalista, učiteľ juda, parašutista, špión, reverend americkej cirkvi a osobný radca generála de Gaulla do roku 1958. Jedného dňa mi povedal, že generál ho zradil,“ zhrnul Émile. Keď však od nich v škole žiadali vyplniť kolónku „profession du père“, teda povolanie otca, nemal čo napísať.

Andé Choulans syna zasväcoval do všetkých svojich aktivít. Émile bol vyslaný hodiť do schránky významného politika výhražný list, v lese sa s walkie-talkie pri uchu hrali na špiónov. Otcov syn s hrdosťou splnil poslanie a na stenu školy potajme, špiónsky, písal heslá o tom, že Alžírsko je navždy francúzske.

Otec bez profesie sa pritom väčšinu času váľal na gauči v teplákoch. Jeho mýtomanstvo je očividné už od prvých strán. Tak ako je rozprávané ústami malého chlapca, však máme dojem, že chápeme, ako mohol syn veriť všetkému, čo rodič rozprával. Matka bola svedkom nezmyslov, ktoré si rozprávali, ale mlčala. Až ku koncu knihy sa autor sústredí na matku namiesto otca. Tá je v príbehu prítomná neustále, ale jej úloha popri tyranovi nebola, až na posledné strany, vytiahnutá do popredia.

Do príbehu Choulansovcov sa melie aj história Francúzska 60-tych rokov, boj tajnej organizácie OAS (Organisation de l’Armée Secrète), vláda Charlesa de Gaulla so svojimi kontroverziami, ťažkosti Alžírcov, ktorí museli emigrovať, postavenie žien vtedajšej spoločnosti, fascinácia Kennedyho Amerikou a westernami.

Napriek tomu, že téma románu je ťažká, Chalandon ňou dokáže sprevádzať bez pátosu, ktorý z duše neznáša. Špiónske historky otca a syna sú dokonca miestami zábavné. Ako dieťa aj vás vtiahne do dobrodružstva, ktoré mýtomanský otec napriek zlému zaobchádzaniu svojmu synovi ponúka. Neobmedzený obdiv k rodičovi, ktorý je čudným spôsobom „iný ako ostatný“, túžba po jeho láske mnohé vysvetľuje. Chalandon vykreslil veľmi precízne psychológiu dieťaťa, dospievajúceho chlapca, ktorá sa stala jedným z „headlinov“ románu, možno jeho najcennejšiou časťou. Kniha však rieši aj to, čo sa s stane, keď sa z dieťaťa stane muž. Ako sa dospelý človek dokáže vyrovnať s tým, čo zažil v minulosti?

„Mykol plecami, ako vtedy, keď chceme, aby bolesť odišla. A potom sa na mňa pozrel. Bol nežný, pokojný a zvláštny. Pozoroval ma. Tak ako vtedy, keď sme boli špiónmi, v uličkách môjho detstva. Každý za svojim múrom, boli sme komplicmi, nositeľmi tajomstiev, s walkie-talkie pri uchu. Premeriaval si ma, pery zopnuté. Jeho ticho sa nad nami vznášalo ako čierna záclona. Nik iný, len otec a syn. Šéf a jeho vojak v hodine porážky. Moja matka bola inde, tu sa vznášali len ťažké vône, zima zvonka a atmosféra blížiacich sa Vianoc. Držali sme sa očami. Naše životy, naša koža, naše srdcia. Práve mal 90 rokov. Ja som ich mal 61. Jeho starý syn. Mali sme rovnaké ovisnuté viečka, rovnaké horké ústa. Spal vo mne môj otec.“

Ako môže dieťa prežiť násilie v rodine, ako sa proti nemu obrniť, keď sa to deje, ako sa s ním vyrovnať, keď už je „za ním“, keď už na neho rodina nemá žiadny dosah, keď si už buduje svoju vlastnú? „Dieťa nemá na výber, pozná len cestu do školy, po ktorej ho každý deň vedie matka. Dieťa je majetok svojich rodičov. Otec mu niečo povedal a Émile tomu verí. To, že ho udrie, je pre Émila vyjadrenie toho, že sa o neho otec zaujíma, že ho má dokonca rád. Horšie by pre neho bolo, keby ho ignoroval,“ povedal Chalandon v jednom rozhovore.

Ako to býva pri skoro každom titule Sorja Chalandona, aj teraz je na zamyslenie, do akej miery je príbeh malého Émila autobiografický. Keď sa ho na to francúzske médiá vyslovene opýtajú, spisovateľ nepopiera. „Mám mladšieho brata, Émile je sám. Mám tri dcéry, Émile má jedného syna. Nie som reštaurátor obrazov. To je to, čo tvorí román, volá sa to fikcia. Zvyšok, okrem toho momentu v románe, keď Émile namieri na otca zbraň, bol súčasťou môjho detstva. Tak ako Émile, aj ja som zostal bez štítu, bez lásky, ktorá nás vyzbrojuje do budúcnosti, ktorá nám poskytuje pancier,“ hovorí. Ako Émile, ani Chalandon nepozná, čo bolo povolanie jeho zosnulého otca.

Spisovateľ ukryl paranoidného a mýtomanského otca do viacerých svojich románov a skúmal, čo to urobí s jeho postavami. Otec Tyrona Meehana v románoch s tematikou Írska bol násilník. Milovaný otec Lupuline Beuzaboc v knihe La légende de nos pères si svoj boj v oslobodeneckých zložkách počas druhej svetovej vojny vymyslel.

Napriek rodinnému nešťastiu rodiny Choulansovcov však v nás kniha nenecháva pocity zatrpknutosti, úzkosti, ktoré sa pritom tiahnu celým príbehom. Naopak, jej odkazom je, že ak sa Émile a s ním aj jeho autor, dokázali vyrovnať s ťažkou minulosťou, navyše s nadhľadom a humorom, je tu nádej, že to dokážu aj iní ľudia s podobným osudom.

© Veronika Cosculluela

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 27 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

80%autor článku   42%čtenáři

zhlédnuto 1123x

Inzerce
Inzerce