Plužnyk, Jevhen

Plužnyk, Jevhen

portrét beletrie zahraniční

Keď ste v Kyjeve a spúšťate sa napríklad po Proriznej ulici dole na Chreščatyk, možno si všimnete na dome č. 18/1 pamätnú tabuľu, ktorá oznamuje, že v rokoch 1923–1934 tu žil ukrajinský spisovateľ Jevhen Plužnyk (1898–1936).

Pokojná úprimnosť

Keď ste v Kyjeve a spúšťate sa napríklad po Proriznej ulici dole na Chreščatyk, možno si všimnete na dome č. 18/1 pamätnú tabuľu, ktorá oznamuje, že v rokoch 1923–1934 tu žil ukrajinský spisovateľ Jevhen Plužnyk (1898–1936). Keď hovoríme o Plužnykovi, to tradičné „významný básnik“ naozaj sedí. Vtedajšia odborná kritika ho ešte k tomu nazývala „najvýraznejším majstrom impresionistickej poézie 20. storočia“. Bez zveličovania Plužnyk nesporne patril k básnickým zjavom 20. storočia. V tomto roku si pripomíname 80. výročie od jeho smrti a môžeme sa len stotožniť s tvrdením literárnych vedcov, ktorí ho zaraďujú do celoeurópskeho a svetového literárneho kontextu.

Jeho život nie je až taký bohatý na udalosti. Niet sa čo diviť, veď prežil iba tridsaťosem rokov, a predsa mohol povedať: „Videl som život až na samé dno.“ Prvé svoje básne publikoval v roku 1923 v kyjevských časopisoch a v roku 1926 vychádza jeho prvá básnická zbierka Dni, na ktorú pozitívne zareagoval Maksym Ryľskyj. Prvá zbierka poézie bola ohlasom na udalosti rokov 1917–1920. Lenže básnik neuprednostňuje politické problémy, ale hodnoty ľudského života, protest proti krutosti a nezmyselnému krviprelievaniu. Ide vlastne o dramatické protirečenia, rozpor medzi vysnívaným ideálom a porevolučnou skutočnosťou. O rok neskôr vychádza zbierka poézie Rannja osiň (Skorá jeseň, 1927). Aj táto zbierka potvrdila, že Plužnyk je veľký majster preniku aj do tých najtajomnejších a najjemnejších záhybov ľudskej duše. Meditatívne a elegické básne sú prepletené prírodnou lyrikou, ktorá bezprostredne súvisí (na úrovni podtextu) s ľudským osudom. Posledná zbierka Rivnovaha (Rovnováha, 1933) je akýmsi dokumentom víťazstva „duchovného človeka“, ktorý uprostred kakofónie doby našiel svoj pokoj, duchovnú rovnováhu, tesný zväzok medzi plynúcim dňom a časopriestorom.

Ukrajinský básnik, umenovedec, filmový kritik, scenárista Leonid Čerevatenko (1938–2014) v predslove Vse, čym duša bolila (Všetko, čím duša bolela) k vydaniu Jevhen Plužnyk: Poézie (Radjanskyj pysmennyk, Kyjiv, 1988) píše, že Plužnyk sa nikdy nevyhýbal protichodnostiam, protikladom svojho času, bolestivo sa o nich vyjadroval, a keď ich vnútorne pretrpel, určil ako lekár diagnózu. Totiž po revolučnom opojení, nadšení prichádza vytriezvenie, revolučný pátos sa vyparil a prvoradou otázkou bolo: „Ako prežiť?“

Jevhen Plužnyk napísal iba jeden román – Neduha (Neduh, 1928). S napísaním tohto diela je spätá kuriózna situácia. Predchádzala tomu hádka medzi Jevhenom Plužnykom, Borysom Antonenkom-Davydovyčom a Valerjanom Pidmohyľným. Hádali sa o tom, čo je ľahšie písať, poéziu či prózu. Každý obhajoval to svoje. Nakoniec sa Plužnyk stavil s Pidmohyľným, že napíše román. Napísal ho a v roku 1928 vyšiel vo vydavateľstve Sjajvo. V súčasnosti sa nám román Neduh javí inak, než ho prijímala vtedajšia literárna kritika. Vnímame ho s odstupom času a máme na zreteli udalosti, ktoré sa vtedy udiali. Zo stránok na nás dýcha atmosféra života kyjevskej inteligencie 20. rokov minulého storočia. Človek a láska – o tom je román Neduh. Dielo priťahuje svojím psychologickým obsahom, polemikou, hľadajúc hranice medzi vášňou a milovaním; o možnostiach lásky medzi osobami z celkom protikladných spoločenských vrstiev, tried. „Lebo prakticky všetci žijeme tak, ako sa dá žiť...“ Jedna z postáv románu (inžinier Ivan Skvyrskyj) nežije, iba sa permanentne chystá žiť. „Všetci sme rovnakí. Staviame veľký život pre všetkých, hovoríme o novom spôsobe života, a nie sme schopní postaviť niečo malé pre seba, žijeme ako na prestupovej stanici...“

Oveľa väčší záujem vyvolala jeho dramatická tvorba. Je autorom štyroch divadelných hier – Blato, Profesor Suchorad, U dvori na peredmisti (Vo dvore na predmestí), Zmova v Kyjevi (Sprisahanie v Kyjeve). Venoval sa aj umeleckému prekladu.

4. decembra 1934 ho NKVD uväznilo. Obvinený bol z príslušnosti k nacionalisticko-teroristickej organizácii. V marci 1935 bol spolu s H. Epikom, M. Kulišom, V. Pidmohyľným, O. Koviňkom a ďalšími odsúdený na trest smrti zastrelením. Neskôr bol trest zmiernený na desať rokov v tábore na Solovkách, kde aj zomiera v roku 1936. Rehabilitovaný bol v auguste 1956.

Vráťme sa ešte na Proriznú. Keď Jevhen Plužnyk žil na tejto ulici, prilákal k svojmu oknu dvoch holubov. Prilietali na parapetovú dosku s presnosťou hodiniek. Keď uväznili Plužnyka, holuby aj naďalej prilietali presne o jedenástej, prilietali na parapetu známeho okna. Zvykli si. Ale nikto im už nenasýpal prosa, nenamrvil chleba...

 Na podobné téma:

/Clanek/27513/ukrajinska-kultura-ve-30-letech-20-stoleti-

 

/Clanek/27737/cesky-zajem-o-spisovatele-tzv-rozstrileneho-obrozeni

© Ivan Jackanin

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

zhlédnuto 1853x

Inzerce
Inzerce
Inzerce