Šikulová, Veronika: Medzerový plod

Šikulová, Veronika
Medzerový plod

recenze beletrie zahraniční

Medzerový plod získal cenu Anasoft Litera 2015. Román je poetickým, ale vecným životným príbehom Hrdinky, ktorá má mnoho spoločného s autorkou, Veronikou Šikulovou.

Medzerový plod
Veronika Šikulová
: Medzerový plod. Vydavateľstvo Slovart, Bratislava, 2014, 200 s.

Porota Anasoft litery 2015 vyberala spomedzi 180 titulov. Veronika Šikulová sa narodila a žije v Modre, je dcérou už zosnulého spisovateľa Vincenta Šikulu. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala knihou Odtiene, za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. V ďalších dielach, Z obloka, Mesačná dúha, To mlieko má horúčku, Domček jedným ťahom, Miesta v sieti, Diera do svetra, Medzerový plod a Freska v dome rozvíja typickú poetiku. V cene Anasoft litera sa už predtým dvakrát dostala do jej finále – s knihami Domček jedným ťahom a Miesta v sieti.

Šikulovej Medzerový plod je vyzretou variáciou na spisovateľkine témy a osobitý štýl. Pulzujúcim stredom Šikulovej knihy je modranský svet jej detstva, dospievania a súčasného života. Príbeh je akoby kreslený jedným ťahom modrého pera. Kontúry príbehov (aj žánru) sú rozostrené, postavy a postavičky načrtnuté (najmä mužské), niektoré (ženské) zas do detailov vytieňované. Próza má autobiografické črty, ale autorka si zároveň necháva priestor na tajomstvá, čím vytvára dynamiku a napätie v príbehu.

Román nám približuje bežný život manželky, matky, ale najmä dcéry, ktorej mama umiera na ťažkú chorobu. „Vždy, keď z nemocnice odchádzala, rozplakala sa. Bála sa, že mama zomrie a nechá ju na svete samu, že jej svet sa scvrkne, zosmutnie, že nebude mať koho poslúchať, komu ukázať, že je dobrá, že vie, že sa pekne stará o deti, vie vynikajúco variť aj piecť, vie sa pekne obliecť, píše knižky a vie rozveseliť alebo inak potešiť okolie. Iný by možno jej poslušnosť a chuť byť dcérou až naveky pokladal za neslobodu …“

Nekonečné čakanie na nemocničných chodbách striedajú spomienky na rodinný život, na sestru, na matku, na starú mamu Jolanu, na otca a strýkov. Popri tom sa odvíja prítomnosť s manželom oddaným vede a zhromažďovaniu krabíc a deťmi, ktorým treba odpovedať na otázky.

Dielo pripomína voľný prúd štruktúrovaný pomocou asociácií: „Je jej smutno už pri treťom predavačovi. Čas tká, a veci si žijú vlastnými životmi, okamžite ako sú vynesené z kufra a postavené do trávy, prehovoria.“ K Hrdinke takto prehovárajú výšivky a svetre, ktoré jej pripomínajú otca, ale aj krátke momenty dňa rozvíria zážitky deja vu. Rozprávanie je kúskované na anekdoty a príhody centrované okolo ľudí, ale aj vecí, ktoré autorke pripomínajú zážitky a vyvolávajú spomienky, ktoré sa rozvetvujú do väčších príbehov. Epizodické momenty sa prelínajú s meditatívnymi pasážami. Šikulová spomína na babičku Jolanu, u ktorej trávili letné prázdniny, príjemné zážitky, ale aj traumatické, keď sa dievčatá museli dať vystrihať: „Ich dva veľké kufre putovali pod postele, popoludní išli k holičovi, šmyk šmyk, držal sa rytmu, mašinka vrngala, dodnes si pamätá teplé slzy, ktoré jej stekali po tvári, keď ich babička dala ostrihať na vojáčikov a stříhali ich takmer dohola, vypadali jako blbci jak i všichni dokolala.“

Vlasových historiek je v knihe niekoľko, napríklad v spomienke na sestrinu svadbu, konkrétne Hrdinkin kratučký účes na ježka, ktorý nebol „chic“, skôr komický.

Napriek nezameniteľnej lyrike a poetike výrazu, je Šikulovej štýl vtipný, citlivý, ale vecný, niekedy tvrdý, neutralizovaný (funkčnými) vulgarizmami a oživený dialektom.

 

© Katarína Labudová

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 0 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.