Samčuk, Ulas

Samčuk, Ulas

portrét beletrie zahraniční

Uplynulo 30 rokov od smrti jedinečného majstra ukrajinskej prózy 20. storočia – Ulasa Samčuka (1905–1987), ktorý výrazne ovplyvnil ukrajinskú literatúru a kultúrne vedomie Ukrajincov v medzivojnovom období. Spomienka na tohto spisovateľa je zaujímavá pre českého čitateľa aj preto, že časť jeho tvorivého života je spätá s Prahou.

Ulas Samčuk: letopisec svojej doby a svojho národa

Uplynulo 30 rokov od smrti jedinečného majstra ukrajinskej prózy 20. storočia – Ulasa Samčuka (1905–1987), ktorý výrazne ovplyvnil ukrajinskú literatúru a kultúrne vedomie Ukrajincov v medzivojnovom období. Spomienka na tohto spisovateľa je zaujímavá pre českého čitateľa aj preto, že časť jeho tvorivého života je spätá s Prahou.

Literárny kritik Ivan Košelivec (1907–1999) o ňom povedal, že mal schopnosť zreteľne vidieť javy a dokonale definovať dojem z toho, čo videl. Samčuk zanechal Ukrajincom bohaté literárne dedičstvo: ro¬mány, novely, poviedky, memoáre, boha¬tú publicistiku a množstvo literárno-vedných prác. Cez prizmu jeho diel sa môžeme ocitnúť vo víre svetových vojen, hladomoru, kolektivizácie, represií stalinským režimom. Pred čitateľom sa otvára národná dráma Ukrajincov a zároveň sa určuje aj ich miesto medzi národmi sveta. Literárna kritika celkom oprávnene tvrdí, že jeho dielo môžeme smelo prirovnať k tvorbe najvýznamnejších predstaviteľov európskej umeleckej prózy minulého storočia.

V roku 1980 redakcia ruského časopisu Sovremennik (Toronto) navrhla Ulasa Samčuka za kandidáta na Nobelovú cenu. Prvý pre¬klad prvej časti jeho románu-epopeje Volyň – Kam tečie rieka vyšiel v roku 1938 v poľštine (2000 výtlačkov). Preložil ho poľský spisova¬teľ Tadeusz Hollender (1910–1943), básnik, satirik a prekladateľ, predslov napísal Ksawery Pruszyński (1907–1950), novinár, spisovateľ, publicista a diplomat (nar. na ukrajinskej Volyni). V roku 1941 zá¬hrebské vydavateľstvo Súčasná knižnica taktiež vydáva prvú časť Volyne. Do chorvátčiny dielo preložil Ivan Vančič a Stanko Gašparovič. V roku 1943 vychádza v nemčine jeho román Mária. V 50. ro¬koch 20. storočia bol tento román preložený do angličtiny a fran¬cúzštiny.

Päťdesiatsedem z 82 prežitých rokov Samčuk strávil v emigrácii – v Nemecku, Československu, Kanade. V lete 1929 sa ocitol v Prahe. V 20.–30. rokoch minulého storočia žila Praha búrlivým ukrajinským kultúrno-umeleckým a vedeckým životom. Okrem Ukrajinskej slobodnej univerzity, v ktorej študoval aj Samčuk, bol tu aj Ukrajinský pedagogický inštitút M. Drahomanova, Ukrajinské štúdio plastického umenia, Ukrajinská historicko-filozofická spoločnosť. Nesmieme zabudnúť na to, že v Poděbradoch bola Ukrajinská hospodárska akadémia. O tom podrobne píše histo¬rik Bohdan Zilynskyj v publikácii Ukrajinci v Čechách a na Moravě (1894) 1917 – 1945 (1994), ktorú vydalo vydavateľstvo X-EGEM v Prahe v roku 1995.

Pražské obdobie Ulasa Samčuka bolo čo sa týka literárnej tvorby najplodnejšie. Tu napíše román-epopeju Volyň, ktorý mnohí literárni vedci prirovnávajú k Sedliakom Władysława Reymonta. Tu vzniká jeho ro¬mán Mária. V ukrajinskej literatúre to bolo prvé literárne dielo, ktoré sa zaoberalo tragickými udalosťami na Ukrajine – nútenou kolektivi¬záciou a hladomorom v rokoch 1932–1933. Počas pražského obdo¬bia napíše romány Hory rozprávajú! (Hory hovorjať!), Kulak, zbierku poviedok Pomstitelia (Mesnyky) a Nájdený raj (Vidnajdenyj raj). Táto tvorba mu priniesla uznanie a popularitu. „Tu ešte bolo cítiť bezprostredný dych ševčenkovskej éry v jej drahomanovskej interpretácii so všetkými dobrácko-národnými doplnkami, podrobnosťami a intenciami Ukrajiny, ktorej sa ešte nedotkli plamene zdegenerovaných pocitov a vášní útočiaceho po¬kolenia upadajúcej Európy,“ takto všeobecne charakterizoval vte¬dajšiu ukrajinskú emigráciu v Prahe.

Praha zanechala značnú stopu v životných osudoch Ulasa Samčuka. V knihe spomienok Na bielom koni (Na bilomu koni) píše: „V živote každého človeka je čas a miesto, ktoré tvoria os jeho bytia. V mojom živote takýmto miestom bola Praha a čas, ktorý som tam prežil. Nemôžem povedať, že to bolo moje šťastné obdobie. Najhoršie je na tom to, že to bol čas mojej mladosti, ktorú som fakticky ani nepostrehol. Žil som akoby v prázdnom priestore, v hlbokej túžbe po stratenom domove a v permanentnom zápase s materiálnou biedou. A predsa ako spiso¬vateľ som dozrel práve tu, tu sa zjavili moje základné diela, tu sa formovali moje ilúzie, moja fatamorgána, moje protirečenia.“ Praha teda priviedla Samčuka nielen do veľkej literatúry, ale aj do veľkej politiky.

Súčasný ukrajinský literárny vedec Hryhorij Kloček na stránkach literárneho časopisu Kuriér Kryvbasu (č. 75–76/1997) v tejto súvis¬losti poznamenal, že treba aspoň v mysli poďakovať Čechom a Slovákom a ich vtedajšiemu prezidentovi za akt neuveriteľnej šľa¬chetnosti, majúc na zreteli všetko to, čo vykonala jeho vláda pre ukra¬jinských emigrantov.

V týchto hektických časoch nebolo a nemohlo byť všetko také ideálne, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Výrečne o tom píše jeden zo súčasných ukrajinských literárnych vedcov Andrij Živjuk, ktorý sa veľmi podrobne zaoberá životom a tvorbou spisovateľa. Vo svojej monografii píše: „V spomienkach Ulasa Samčuka nie sú žiad¬ne údaje o jeho vzťahoch s vyložene českým prostredím… Je naozaj ťažké domnievať sa, že za dvanásť rokov, ktoré strávil v Prahe, nemal žiadne takéto kontakty. O to viac, že jeho manželka počas i po skon¬čení farmácie na Karlovej univerzite pracovala v pražských lekárňach a úzko spolupracovala s miestnymi odborníkmi Je celkom možné, že si Ulas Samčuk vedome vybral iba ukrajinské pražské prostredie alebo vedome nechcel spomínať, nechcel mať nič spoločné s týmto českým prostredím. Dá sa to vysvetliť aj negatívnym postojom U. Samčuka k českej vláde, ktorá prišla k moci v čase vyhlásenia sa¬mostatnosti Karpatskej Ukrajiny v roku 1939. Svedčia o tom jeho re¬portáže z Chusta v decembri 1938 – marec 1939.“

Je tu však aj istá spätosť Samčuka so Slovenskom. Keď v rokoch 1938–1939 sa rozohrávala tragédia Karpatskej Ukrajiny, Samčuk bol aktívnym účastníkom týchto pohnutých časov. Svoje re¬portáže z pobytov na Zakarpatskej Ukrajine zväčša publikuje v novinách Ukrajinské slovo, ktoré vychádzali v Paríži. Napríklad v roku 1938 spomínané periodikum (č. 285, 11. december 1938) prináša jeho reportáž Prešov – Chust (Prjašiv – Chust). Poslednou reportážou Samčuka v parížskom Ukrajinskom slove, ktorá bola chronologicky a tematicky spätá s udalosťami rokov 1938–1939 na Zakarpatskej Ukrajine, bola reportáž Cez Slovensko (Čerez Slovaččynu, č. 315, 9. júl 1939). Udalosti Karpatskej Ukrajiny (koniec r. 1938 a začiatkom r. 1939) okrem publicistiky našli neskôr svoje miesto aj v románe Slnko zo Západu (Sonce z zachodu).

Pre Ulasa Samčuka bola dôležitou integrácia Ukrajiny do európskeho kultúrneho priestoru, spolupatričnosť s tým duchovným dedičstvom, ktorej chcel Ukrajincov pozbaviť Sovietsky zväz. Výsledkom nezávideniahodných podmienok neštátnosti, v ktorých dlhý čas žil ukrajinský národ, bola svojrázna mnohofunkčnosť ná¬rodnej elity. Najčastejšie ju reprezentovali profesionálni umelci (vedci, literáti, novinári). Túto zákonitosť svojho času podčiarkol aj spisova¬teľ Ivan Franko (1856–1916), keď povedal, že tragédia ukrajinského spisovateľa spočíva v tom, že nemôže byť jednoducho spisovate¬ľom.

Nedávno som prezeral katalógy internetových antikvariátov a podaril sa mi neobvyklý „úlovok“ – druhý diel Samčukovho románu Volyň, ktorý vyšiel vo Ľvove v roku 1935. Otváram knihu a tam: podpis Ulasa Samčuka, Praha, 13. január 1936. Ľudia majú svoj životný údel, knihy takisto svoj…

 

© Ivan Jackanin

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

zhlédnuto 906x

Inzerce