Literárny proces na Zakarpatskej Ukrajine v 20.–30. rokoch 20. storočia bol zaujímavý aj tým, že bolo možné sledovať, aká bola erudovanosť literárneho poznania u jednotlivých autorov, lebo tento moment pri všetkej originalite diel zanechal pečať v ich ďalšom tvorivom období. Týka sa to aj básnickej tvorby Zoreslava (1909–2003), ktorého 15. výročie smrti si pripomíname práve v tomto roku a ktorý svojím vstupom do literatúry v tomto regióne pozdvihol poéziu na vyššiu umeleckú a estetickú úroveň. Nie nadarmo popredný ukrajinský básnik Jevhen Malaniuk (1897–1968) pokladal jeho básnickú zbierku So srdcom v rukách (Zi sercem v rukach) za významný zjav nielen v zakarpatskom, ale aj celoukrajinskom literárnom procese.

Do ukrajinskej literatúry vstúpil básnik pod pseudonymom Zoreslav. A v duchovných kolách ho poznajú pod menom Štefan Sebastián Sabol (rehoľa baziliánov). Narodil sa v Prešove, kde získal základné a stredné vzdelanie. Ako pätnásťročný vstupuje do rehole baziliánov na Černečej hore pri Mukačeve. Neskôr získava humanitné vzdelanie v kláštoroch v Krechove, v Lavrove pri Starom Sombore a v Dobromili. V Užhorode pôsobí ako profesor gymnázia a zároveň učí v bohosloveckom seminári. V roku 1935 bol redaktorom časopisu Blahovistnyk, ktorý vychádzal v ukrajinčine. V časoch boja za národnú svojbytnosť Ukrajincov bol kaplánom Karpatskej Ukrajiny. Po vojne organizuje rehoľnícky život na východnom Slovensku. V auguste roku 1948 ilegálne prekročil hranice. V polovici decembra 1948 sa v Prahe konal proces, v ktorom bol v neprítomnosti odsúdený na doživotné väzenie.

Najprv útočište nachádza v Rakúsku, neskôr v Ríme, kde na Gregoriánskej univerzite pokračuje v štúdiu a obhajuje doktorát z teológie. V roku 1951 emigroval do USA, kde pokračoval v misionárskej, vedeckej a literárnej činnosti.

Aj jeho básnickú tvorbu poznáme pod pseudonymom Zoreslav. V roku 1933 v Užhorode vychádza jeho prvá básnická zbierka So srdcom v rukách (Zi sercem v rukach). O tri roky neskôr vychádza zbierka básní Slnko a blankyt (Sonce i blakyť). Tretia pripravená zbierka poézie Blankytné eskadry (Blakytni eskadry) spolu s korešpondenciou a denníkmi zhorela v roku 1948 v Prešove. V roku 1963 v New Yorku vychádza výber jeho poézie pod názvom Z predjarí (Z rannich vesen). V roku 1955 v USA vychádza jeho vedecká práca Katolíctvo a pravoslávie a v roku 1978 práca pod názvom Golgota grécko-katolíckej cirkvi v Československu. Zomrel v roku 2003 vo Warrene (USA).

Súčasní ukrajinskí literárni vedci neraz poukazujú na odlišnosť poézie Zoreslava od jeho básnických rovesníkov. Môžeme iba súhlasiť s literárnym kritikom Dmytrom Fedakom, ktorý píše, že Zoreslav priniesol do poézie rodného kraja a Ukrajiny svoj neopakovateľný svet – svoje reálie bytia, svoje vzory duchovnej lyriky, svoju životnú a umeleckú filozofiu, svoju obraznosť, ktorá stala na asociatívnosti autorovho myslenia, symbolike, hlboko individuálnej metafore – tohto najvýkonnejšieho motora poetickej formy. Jeho poézia absorbovala výdobytky ukrajinskej klasiky, ale zároveň aj nové trendy európskeho náboženského a moderného slovesného umenia, novú duchovnú a svetskú filozofiu. V tomto ohľade Zoreslav vystupuje ako pokračovateľ tradície, ale zároveň sa od nej dištancuje. Pri pohľade na moderné tendencie v poézii zakarpatských Ukrajincov treba mať na zreteli, že práve v 20.–30. rokoch minulého storočia dochádza k výrazným zmenám. Ide o istú „rozlúčku“ s vychodenými cestičkami v literatúre. Keď veľa vtedajších zakarpatských básnikov sústreďuje svoju pozornosť na prírodnú lyriku, iní tvoria prírodnú lyriku s „prísadou“ sociálnej tematiky, Zoreslav v tom čase veľmi citlivo reaguje na vtedajšie spoločenské procesy, ktoré neskôr poznačili osud celej Európy. Zdá sa, že práve prejavy týchto moderných prúdov v zakarpatskej ukrajinskej literatúre viedli aj k väčšiemu záujmu zo strany českých a slovenských literárnych vedcov o túto literatúru.

Jedným z nich bol český literárny historik, básnik a prekladateľ Antonín Hartl (1885–1944). Práve z iniciatívy toho rodáka zo západných Čiech vychádza v roku 1936 v Podkarpatoruskom nakladateľstve v Bratislave výber zo zakarpatskej literatúry pod názvom Pozdravení Rusínů. Už vo vstupe Hartl píše, že z básnikov, ktorí sa dostali do antológie, rozhodujúca väčšina sa hlási k ukrajinskej orientácii. Patrí k nim aj Zoreslav.

Keď by sme mali hovoriť o tvorbe Zoreslava v slovenskom literárnom prostredí, musíme sa zastaviť na stránkach časopisu Slovenské pohľady z roku 1937. Desiate číslo spomínaného časopisu, ktorý v tom čase redigoval Andrej Mráz, bolo venované zakarpatskej literatúre. Nájdeme tu preklad básne Zoreslava Prístav, autorom prekladu bol Anton Prídavok (1904–1945). Po dlhej odmlke (až po 54 rokoch) sa meno Zoreslava znovu objavuje v slovenskej tlači. Noviny Národná obroda (č. 78/1991, 3. apríl 1991) prinášajú báseň Zoreslava V krvavých šatách... v preklade Juraja Andričíka a krátku poznámku o autorovi.

V roku 1998 v košickom vydavateľstve PECZOLD a bratislavskom SPN vychádza Rukoväť literatúry, kde v kapitole, ktorá je venovaná literatúre Ukrajincov na Slovensku, je reč aj o živote a diele Zoreslava. Dosiaľ najväčší výber slovenských prekladov poézie vyšiel vlani v užhorodskom vydavateľstve Líra v publikácii Medzi Karpatmi a Tatrami v preklade Valérie Juríčkovej (paralelné texty 22 básní).

V roku 2009 v užhorodskom vydavateľstve Zakarpattja vychádza výber z diela Zoreslava pod názvom Blankytné eskadry (Blakytni eskadry), čím aspoň trochu splatili dlh k poznaniu tohto neobyčajného človeka, básnika.