Hvorecký, Michal: Tahiti

Hvorecký, Michal
Tahiti

recenze beletrie zahraniční

Čo by sa stalo, ak by sa Slovensko nestalo súčasťou Československa v roku 1918? Slováci na Tahiti, takéto sú utopicko-dystopické alternatívne dejiny Slovenska v podaní Michala Hvoreckého.

Alternatívne dejiny Slovenska
Michal Hvorecký
: Tahiti. Marenčin PT, Bratislava, 2019, 160 s.

Román sa odohráva vo veľmi blízkej budúcnosti, v roku 2020, kedy už tri generácie Slovákov žijú na Tahiti. Príbeh je alternatívnou históriou a čerpá z historických udalostí po 1. svetovej vojne. Podobný žáner alternatívnej histórie si autor veľmi úspešne vyskúšal už v zbierke Lovci a zberači, v poviedke Najhorší zločin vo Wilsonove. V tejto poviedke znova dominantne vystupuje autorovo rodné mesto, Bratislava, ale pod alternatívnym názvom Wilsonovo (o ktorom sa skutočne historicky uvažovalo). Kým vo Wilsonove má alternatívna história prvky hororu, gotického románu a detektívky, je o nekromantoch, upíroch a tajomných obradoch, v podtitule názvu románu Tahiti je Utópia, a príbeh má utopický rozmer. Bratislava má známejšie historické názvy, Pressburg a Pozsony. Autor reaguje na historicky najvýznamnejšiu vlnu emigrácie do USA a dobový inzerát: „Slováci a Slovenky, bratia a sestry! Nepáči sa Vám život v Uhorsku ani v Amerike? Driete za pár drobných na cudzom? Chcete sa mať lepšie, hovoriť vlastným jazykom a žiť konečne slobodne? Na Tahiti pre vás budujeme Nové Slovensko! Vaše deti pôjdu do škôl a budú hovoriť rodným jazykom. Pridajte sa, získajte výhodne pôdu a poďte sa nami do raja na zemi!“ (s. 29) Slovákov vyháňa do raja na zemi silný maďarský útlak, keďže vo Hvoreckého alternatívnej histórii sa Slovensko nestane súčasťou Československa, ale ostáva v Uhorsku. Avšak utópia a dystópia sú dve strany jednej mince, ako sa ukazuje aj v románe Tahiti. Slováci už pri putovaní do raja na zemi prežívajú obrovské útrapy. Autor tieto ťažkosti a bolesti opisuje s realistickými detailmi: od nevraživosti, s ktorou sa Slováci stretávajú v susedných krajinách, po nedostatočné hygienické podmienky, hlad, zimu a násilie: „Jedna mladá dievčina sa nadránom vrátila s vybitými zubami a s modrinami okolo úst. Jej bledú tvár stemňovali prázdne chladné oči. Odbavilo sa na nej deväť sedliakov za sebou. Sľúbili jej košík jabĺk, ale ani ten jej napokon nedali.“ (s. 97) Zároveň román v spomienkových pasážach obsahuje výstižné opisy vojny, ktoré sú naturalistické a emocionálne pôsobivé: „Chlapi ešte pred rokom ležali poukrývaní v blate s prilbami na hlavách, v zákopoch, kde výbuchy roztrhali toľkých, že sa zem kĺzala a páchla od vlhkých vnútorností a krvi, v morovom zápachu rozkladu a mäsa. Netušili, či sa dožijú zajtrajška.“ (s.33)

Autor vtipne vytvára aktuálne presahy do súčasnosti, najmä vítanie migrujúcich Slovákov v Nemecku a starostlivosť Nemcov o nich v utečeneckom tábore. Ale aj v tejto pasáži zaznieva varovný signál v rečníckom prejave muža so „štvorcom tmavých fúzov pod nosom“: „Slovanské národy nie sú určené k samostatnosti.“ (s. 105) Podobne, časté zmienky o pálení kníh, či už na Tahiti alebo na Uhorskej časti Slovenska, signalizujú dystopické politické nepokoje, totalitný systém vládnutia a presadzovanie sa jednej ideológie. Dokonca sa v závere knihy dočítame, že Tahiti bolo miestom skúšok jadrových zbraní, čiže skutočným peklom, nie rajom na zemi. Kniha je teda nielen alternatívnou históriou, utópiou a dystópiou, ale má aj elementy politickej alegórie, zvýraznené mytologickými prvkami a aj mytologizáciou hlavného protagonistu, generála Milana Rastislava Štefánika. Ten tu vystupuje na jednej strane ako biblický Mojžiš vedúci Slovákov do vysnívanej zeme, Tahiti, ale aj ako chorý, zlomený človek, ktorý na Tahiti túži nájsť stratenú lásku krásnej Tahiťanky. Jej dobová fotka (autorom je pravdepodobne sám Štefánik) rámcuje knihu.

Protipólom Štefánika, rojka, vedca, idealistu, ktorý sa v skutočnosti konferencie po 1. svetovej vojne nezúčastňoval, je pragmatický a manipulatívny Edvard Beneš: „Česi sa štylizovali do úlohy miláčikov veľmocí a obľúbila si ich aj svetová tlač. Štefánik a Beneš bojovali za rovnaký ideál s podobnou vytrvalosťou a sústavne súperili. Intuitívny Štefánik kontra žiarlivý Beneš, stelesnená administrácia. Prvý presadzoval svoju autoritu, druhý sa autoritou nechal poveriť a perfektne plnil príkazy.“ (s. 55) Štefánik v Tahiti zlyháva ako politik, rozprávačka nám ukazuje jeho skrytú polohu návštevníka parížskych bordelov veriaceho v monarchiu a popierajúceho volebné práva žien. Práve perspektíva ženskej rozprávačky, tahitskej historičky slovenského pôvodu, umožňuje vidieť premenlivosť hodnôt a pozícii v reálnych dejinách nielen románových.

Tahiti je špecifický text aj svojou kronikárskou formou, obsahuje viacero metatextových prvkov: fiktívne texty hymny a čítankových básní, ale aj mapy Tahiti so slovakizovanými geografickými názvami. Text je doplnený aj dobovými fotografiami. Na začiatku je fotografia zarasteného Štefánika v sarongu a na konci už spomínaná fotka krásnej nahej Tahiťanky. V celom románe sa nevyskytujú dialógy, napriek tomu nie je text statický. Práve Hvoreckého výstižný slovník a krátke, dynamické vety robia z neho príjemné a pútavé čítanie.

 

© Katarína Labudová

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 21 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

56%čtenáři

zhlédnuto 626x

katalogy

štítky k článku

Inzerce
Inzerce