Sabuchová, Alena: Šeptuchy

Sabuchová, Alena
Šeptuchy

recenze beletrie zahraniční

Autorka a scenáristka Alena Sabuchová bola nominovaná medzi tohtoročných finalistov literárnej súťaže Anasoft litera. Jej druhá kniha Šeptuchy beletrizuje cestopisné a etnografické východiská, podobne ako Denisa Fulmeková, Katarína Kucbelová, Dominika Madro a Zuzana Mojžišová, ale aj Kateřina Tučková, ktorú so Sabuchovou spája aj motív liečiteliek, šeptúch, veduniek, žítkovských bohýň.

Šeptuchy
Alena Sabuchová
: Šeptuchy. Artforum, Bratislava, 2019, 200 s.

Autorka, ktorá už za svoj debut Zadné izby (2016) získala Cenu Ivana Kraska a Cenu Nadácie Tatra Banky za umenie 2017, predstavuje v predslove knihy región Podlasia: „Nikdy by som neverila, že svet, ktorý som v Podlasí objavila, naozaj existuje. O to viac sa teším, že som ho mohla spoznať. Moja veľká vďaka patrí fotografovi Robovi Tappertovi, ktorý ma na dlhých podlasských cestách sprevádzal, aj vďaka nemu som sa mohla naplno venovať zberu materiálu v tých končinách. Ďakujem mu nielen za fotky, ale aj za priateľstvo a trpezlivosť. Ďalej ďakujem obyvateľom podlasských kolonií, ktorí sa so mnou podelili o svoje príbehy aj domáce maliny a boli ku mne nesmierne dobrí a láskaví. Hoci nepoznám mená všetkých, ktorých som v Podlasí stretla, budem si ich navždy pamätať, pretože bez ich rozprávania by táto kniha vznikala len veľmi ťažko.“

Kým zbierka poviedok Zadné izby je prepojená metaforickým a psychologickým priestorom zadných izieb, do ktorých si ukladáme aj veci bolestivé, Šeptuchy sú späté s priestorom, regiónom Podlasia na poľsko-bieloruskom pohraničí. Kniha nie je cestopisom, ani dokumentárnou etnografiou, ale najmä fiktívnym príbehom mladej Doroty, s ktorou sme sa zoznámili už v Zadných izbách. Dorota vyrastá spolu s rozprávačkou v Podlasí deväťdesiatych rokoch. Severovýchodné Poľsko je magickým priestorom, miesi sa tu katolícka a pravoslávna viera s ľudovými poverami: „[D]ržala si ruku v jamke na krku, aby z nej nevypadol strach, ktorý tak dlho pestovala a každé ráno zalievala čajom s citrónom. Vypľúvala jadierka z citróna do červenej misky, aby ju ochránili pred zlými myšlienkami“ (s. 34).

Sabuchovej citlivé postrehy o ľuďoch, deťoch, alkoholikoch, domoch, cintorínoch a záhradách sa prelínajú s intímnou históriou dospievajúcich dievčat. Ich priateľstvo a pubertálne zážitky by sa mohli odohrávať na bratislavskom sídlisku alebo v Neapole, čitateľ sa ľahko identifikuje a empatizuje s hádkami a zmiereniami, útekmi, tajným fajčením, chodením poza školu. Autorka viac naznačuje, zamlčuje, necháva postavám svoje tajomstvá, čitateľ má možnosť spoluvytvárať príbeh. Text má spomienkový charakter, reflexie sú očistené od aktuálnej bolesti, čo dáva rozprávaniu aj terapeutický rozmer: „[O]bčas si hovorím, že blížny je od ublíženia, lebo od blízkosti k ublíženiu je veľmi krátka cesta“ (s. 155). A tak sa mýtické, sociálne a psychologické fyziologicky dopĺňa v prepracovanom texte. Aj napriek exotickosti a magickosti priestoru spoznáva čitateľ svoju vlastnú skúsenosť a realitu.

Mladučká rozprávačka nám s ironickým odstupom predstavuje kraj na legendárnom morovom vŕšku: „Morové povetrie máme zakomponované hlboko v horách, v stromoch, v skalách aj vo vzduchu, v rozhovoroch, v podstate. V podstate bol tak trochu našou súčasťou, ale nijako nám neubližoval, skôr sme vďaka nemu mohli mať množstvo ďalších benefitov v podobe zázrakov, a dalo sa im ľahšie uveriť“ (s. 35).

Zázraky, legendy a viera pomáhajú udržiavať povolanie šeptúch s tajomnými menami: pani z Orly alebo pani A. z Grabowca, ktorá sa neumývala. Medzi ženami šeptuchami je výnimočná postava muža, šeptuna, vraj zdedil šeptuchársky talent po pani z Orly, od ktorej sa učil. Šeptuchy sú najvýznamnejšími vedľajšími postavami, ale popri nich a hlavnom príbehu hrobárovej dcéry sa postupne zoznamujeme s príbehmi autentických postavičiek, prostitútkou Kasiou, učiteľkami Agatou a Dariou, aupairkou Emmou. Ich epizódy tvoria nielen kulisu pre hlavný príbeh, pomáhajú vytvárať chronologickú štruktúru románu. Ich premeny v čase nám pomáhajú orientovať sa románe.

Nielen priestor Podlasia je magický, opradený hmlami a poverami, magický je aj čas v románe. Minulosť splýva s prítomnosťou, občas prebleskne budúcnosť. Neustála prítomnosť mŕtvych, leitmotívy smrti a straty melancholicky tieňujú hlavnú dejovú líniu, ale aj rozotierajú ostré časové hranice. Hranice časové, priestorové, hranice medzi živými a mŕtvymi, dedinou a mestom funkčne zasahujú do všetkých plánov prózy. Priepustnosť hraníc medzi živými a mŕtvymi je obzvlášť signifikantná: hrobárova dcéra Dorota počuje mŕtvych, za Pawlou chodí jej zosnulý manžel, rozprávačka komunikuje s mŕtvou kamarátkou. Rovnako priepustné sú aj hranice medzi oficiálnou vierou a pohanskou šeptuchárskou tradíciou. Hranice medzi cintorínom a dedinou sú otvorené, ženy sa stretávajú na cintoríne a rozprávajú so svojimi mŕtvymi a medzi sebou. Pijú kávu a všeličo iné, vytvárajú si nové vzťahy: „Cez dieru v plote, čo skracovala cestu cez cintorín, prechádzala v ten večer Aleksandra a ženy ju prizvali na jablkový koláč a kávu. Niesla si v šatke najmladšiu dcéru, ktorá spala, bolo to jej poznávacie znamenie“ (s. 168) .

Hranice fikcie, mágie a reality tvoria fotografie Roberta Tapperta umiestnené na začiatku knihy. Tvoria tak nielen hranicu medzi vizuálnym a textovým, ale toto umiestnenie zvýrazňuje aj (ne)dokumentárnosť Sabuchovej románu, keďže fotografie by mali iný význam, keby ilustrovali jednotlivé epizódy. Kým fotografie na začiatku textu nás naladia na magickú atmosféru Podlasia, slovníček poľských výrazov na konci má funkciu nielen vysvetliť (najmä) gastronomické pojmy ako „kurak“, „pajda“, „kartače“, ale aj istým spôsobom zosumarizovať príbeh.

Jedlo dotvára príbehy, miestami je etnografickou sondou, niekde autentickým detailom pri magických úkonoch šeptúch: „[K]aždá cibuľa bola rozdelená na polovicu a zviazaná späť dokopy. Vnútro mali vydlabané a v každej boli papieriky s menami. S mužským a ženským. Bol v nich ešte prach, nejaká hlina, pavučiny, v niektorej dokonca zoschnuté larvy húseníc“ (s. 176). Zároveň jedlo a jedenie, hoci aj na cintoríne, pomáha vytvárať a upevňovať sociálne väzby: „Ženy sa spokojne usmievali, vymieňali si recepty na džemy, v to leto bolo veľa jahôd aj čučoriedok. Do džemov ukrývali svoje príbehy vždy po lete a pridávali do nich trochu viac cukru, ako bolo predpísané“ (s. 169).

Sabuchová podobne pracuje aj s jazykovou stránkou románu. Text dopĺňajú poľské výrazy odlíšené graficky. V jemnej, poetickej próze zvlášť vyniknú občasné vulgarizmy, typické pre slovenské aj poľské teenagerky. Tieto vulgarizmy, ale aj irónia a čierny humor pomáhajú jazyku neskĺznuť do prílišnej melanchólie a sentimentu. Vtipné juxtapozície záprahu s koňom a Kauflandu, záchodu na nočnej ceste, venčekov kvetov a Brava poukazujú na kultúrne presahy a reálie v mágii.

Sabuchovej Šeptuchy sú organickým a komplexným románom o mieste, ktoré si nevymyslíš.

 

© Katarína Labudová

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasoval 1 čtenář.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

100%čtenáři

zhlédnuto 376x

katalogy

Koupit knihu

štítky k článku

Inzerce