Ťuťunnyk, Hryhir

Ťuťunnyk, Hryhir

portrét dětská

Tvorba ukrajinského spisovatele Hryhira Ťuťunnyka (1931–1980) je svérázným odrazem doby. Jeho charakteristickým rysem byla otevřenost, která přitahuje čtenáře dodnes. Ťuťunnykovu tvorbu totiž považují za jednu velkou nepodplatitelnou zpověď. Potvrdilo se to i teď, když si ukrajinská kulturní veřejnost připomínala 40. výročí jeho úmrtí.

Prozaik par excellence Hryhir Ťuťunnyk

Počas jednej z návštev ukrajinského mesta Boryspiľ zavítal som aj do neďalekej dediny Ljubarci, kde má rodičovský dom ukrajinský básnik Petro Zasenko. Keď sa Petro rozhovoril o svojich známych, nemohol nespomenúť svojho priateľa, ukrajinského spisovateľa Hryhira Ťuťunnyka (1931–1980). „Hryhir Ťuťunnyk prichádzal k ľuďom bez akejkoľvek pretvárky,“ začal svoje rozprávanie Petro Zasenko. Keď sa v Ukrajine na začiatku 60. rokov 20. st. v poézii objavila generácia, ktorá sa v literárnom povedomí zafixovala ako „šesťdesiatnici“, nezaháľala ani umelecká próza, ktorú reprezentovali také mená ako Jevhen Hucalo, Valerij Ševčuk, Volodymyr Drozd, Jurij Ščerbak. V žiadnom prípade by sme však nemali opomenúť tvorbu Hryhira Ťuťunnyka. Neoplýva experimentom, ani radikálnym popieraním tradičných foriem ukrajinskej prózy, ale zato jeho dielo sa predsa len líši od jeho rovesníkov. Český ukrajinista Václav Židlický svojho času napísal, že Ťuťunnyk najdôslednejšie vyjadril jednotu slova a činu, mravnú celistvosť človeka. Spisovateľ Oles Hončar (1918–1995) Ťuťunnyka dokonca nazval „rytierom pravdy a dobra“.

V tvorbe Ťuťunnyka výraznú pečať zanechalo ťažké vojnové detstvo, ale aj rozčarovanie, ktoré prišlo po vojnovom nešťastí. Do ukrajinskej literatúry vstúpil prozaik, ktorý sa usiloval otvorene hovoriť o veciach, ktoré boli zahalené nepochopiteľným tajomstvom, až to prerástlo v tabu. Zdalo by sa, že je to rozprávanie o všedných každodenných udalostiach, lenže Ťuťunnyk dokázal vyťažiť z nich maximum a zrazu zdanlivá všednosť príbehu sa zračí v celkom inom svetle. Keď sa k tomu pridala vynikajúca práca s detailom, situácia dostáva celkom iný rozmer.

Od roku 1962 sa v ukrajinských periodických vydaniach objavujú jeho poviedky. V roku 1966 vychádza jeho prvá zbierka poviedok Semenník (Zavjaz), o tri roky neskôr zbierka Rebríček (Derevij), v roku 1972 Otcovský prah (Baťkivski porohy), o ďalšie tri roky Obzor (Krajnebo, 1975). V roku 1978 vychádza výber Korene (Korinnja). Nemôžeme nespomenúť jeho novelu pre deti Klymek (Klymko, 1977).

Škatuľkovanie vždy škodilo literatúre. Literárna kritika ho neraz nazývala „ukrajinským Šukšinom“ alebo „žiakom Vasyľa Stefanyka“. Pri pozornom pohľade na jeho tvorbu zbadáme, že je to pritiahnuté za vlasy. Už samotné zaradenie Ťuťunnyka k predstaviteľom tzv. dedinskej prózy vyvoláva dojem, akoby téma bola u autora tým najrozhodujúcejším. U Ťuťunnyka ide predovšetkým o hlboké poznanie skutočnosti, o hlbokú intuíciu a konflikty v jeho dielach sú podopreté genetickou pamäťou. Práve preto sa spisovateľ neusiluje ohúriť čitateľa vymysleným príbehom, lebo vie, že život aj bez toho prináša množstvo najneočakávanejších kolízií. Prirovnávanie Ťuťunnyka s V. Šukšinom vonkoncom nevystihuje podstatu jeho tvorby. Literatúre stačí jeden Dostojevskij, jeden Stefanyk, jeden Šukšin, ale aj jeden Hryhir Ťuťunnyk. Je pravdou, že Ťuťunnyk si vážil a cenil tvorbu Vasilija Šukšina, ba dokonca do ukrajinčiny preložil jeho Červenú kalinu. Ako poznamenáva už zmienený V. Židlický oproti strohému až drsnému Sibírčanovi Šukšinovi bol Ukrajinec Ťuťunnyk oveľa mäkší. Môžeme si to vysvetliť až akousi programovou dobrotou. V tejto súvislosti jeden z jeho priateľov ho charakterizoval slovami: „Bol natoľko dobrý, že sa za svoju dobrotu až hanbil a snažil sa byť aspoň navonok strohý.“ Česká prekladateľka diela Ťuťunnyka Alena Morávková, porovnávajúc ukrajinského spisovateľa s Šukšinom, píše: „Na rozdíl od Šukšina i ty největší rozpory a tragédie vyúsťují v smíření, vědomí harmoničnosti člověka a přírody, jak to odpovídá filozofii vesnického člověka i domácí tradici, ovlivněné zejména učením H. Skovorody.“ (Nové knihy, č. 5/1987)

Na Slovensku výber z tvorby Ťuťunnyka vyšiel v roku 1979 v košickom Východoslovenskom vydavateľstve pod názvom V podvečer v preklade Ruženy Dvořákovej-Žiaranovej a Juraja Andričíka. Prekladateľ Andričík si v súvislosti s vydaním výberu poviedok Ťuťunnyka povzdychol: „Taký pozoruhodný spisovateľ, a na Slovensku zostal nepovšimnutý.“ A nielen on! Česká prekladová literatúra si tvorbu Ťuťunnyka všimla dvakrát. V roku 1985 vo vydavateľstve Albatros vychádza jeho novela pre deti a mládež Klymek v preklade Jaroslavy Bitzanovej a o rok neskôr v pražskom Odeone vychádza výber pod názvom Červený prach v preklade Aleny Morávkovej.

Tvorivého génia spisovateľa Hryhira Ťuťunnyka sa nepodarilo ešte celkom objaviť. Nesporne k tomu prispeje plné (necenzurované) vydanie diel Ťuťunnyka Studená mäta (Cholodna m’jata, 2009), ktoré vyšlo v kyjevskom vydavateľstve Ukrajinskyj pysmennyk.

 

© Ivan Jackanin

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 1237x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce