Vo svojom už štvrtom románe Posledný čitateľ sa súčasný mexický spisovateľ vracia do svojho tradičného prostredia vyprahnutého mexického vidieka a rozohráva tu naoko absurdný príbeh dediny sužovanej suchom, v ktorej žije zanietený knihovník Lucio, hoci jeho knižnica nemá žiadnych čitateľov, a jeho syn Remigio, ktorý jedného dňa nájde vo svojej studni mŕtvolu dievčatka. Dej sa však nesústreďuje na naháňanie čitateľov či vraha, ale skôr na paralely medzi životom skutočným a fiktívnym – zachyteným v knihách. V diele sa so značnou dávkou štipľavého čierneho humoru prelínajú osudy týchto postáv, aby vytvorili istú apológiu literatúry a jej veľkých diel a autorov, ktoré si zaslúžia uznanie alebo docenenie.

Lucio je zapálený čitateľ a svedomitý knihovník – skôr než knihu vystaví v knižnici, sám ju prečíta a posúdi, či je vhodná na to, aby sa ňou ešte niekto zaoberal. Jeho kritériá na zaradenie sú svojské, ale o to zaujímavejšie a trefnejšie. Nezáleží mu na mene či sláve spisovateľa, prípadne oceneniach, ktoré jeho dielo získalo. Kniha buď má literárnu a čitateľskú hodnotu, alebo je len vyumelkovaná, prehnaná, nedostatočná či nepresvedčivá. V takom prípade na ňu odtlačí pečiatku „cenzurované“ a hodí ju do „pekla“ – uzavretej miestnosti so švábmi, ktoré ju potom skonzumujú. Ide teda priamo k esenciálnej podstate každej knihy bez toho, aby bol zaťažený predsudkami zbehlých či povrchných čitateľov.

Autor pristupuje kriticky aj k vlastnej tvorbe – keď Remigio náhodou narazí v knižnici na jeden z jeho románov, Lucio ho označí za nehodný. Taktiež v poslednej kapitole, ktorá sa nesie v duchu melodramatického šťastného konca, sa sám autor odsúdi do „pekla“ so švábmi, pretože skutočný záver románu je v predposlednej kapitole. Ak by sa však Luciovi kniha dostala do rúk a mal by sa rozhodnúť podľa pár prvých a posledných strán, tie posledné by ho určite primäli k cenzúre.

V zdanlivo jednoduchom deji autor vrství mnoho významov a interpretácií a hoci knihy, o ktorých jeho hrdina rozpráva, sú fiktívne, narážky na diela slávnych mexických i svetových autorov aj na literárny brak sú zjavné. Ponúka tak fikciu vo fikcii a to veľmi obratným a pútavým spôsobom. Má vycibrený jazyk – jeho dialógy sú štipľavé, ale prirodzené, jazyk plynulý, opisy výstižné, vierohodné a melodické. Rozprávačský štýl je jednoduchý až strohý, bez akýchkoľvek ozdôb či prehnaných zvratov. Členenie textu obmedzuje na minimum – dialógy nie sú nijak formálne oddelené od opisov, chýbajú úvodzovky, čo však rozprávaniu dodáva ešte väčší spád a svojráznosť.

V tejto knihe autor opäť využíva svoje tradičné témy a miesta – mexický vidiek, ktorý si zachováva svoje špecifiká, ale je opisovaný spôsobom, s ktorým sa môže každý zžiť, a v jeho osobitosti je výrazná sila; a k smrti, ktorú nechápe ako niečo definitívne či hrozné, ale ako súčasť žitia a bytia a večný zdroj inšpirácie.