Po zbierkach Mikronauti (Drewo a srd, 1998) a Osnova a útok (Drewo a srd, 2000) vydáva mladá slovenská poetka a výtvarníčka Nóra Ružičková (1977) svoju tretiu básnické zbierku, veľmi príznačne nazvanú  Beztvárie. V osobnej histórii autorkinho "písania" je tento názov  kontinuálny a má takmer symbolický charakter: z postupnosti "beztvarie / beztvárie / tvár obojstranne / maska obojstranne / príliš blízko", ktorá magicky vymedzovala významové polohy a posuny Osnovy a útoku, ostala jedna krajnosť, jedna poloha, nielen zdôraznená a vytýčená pomenovacím gestom, ale najmä dôsledne naplnená samotnými veršami. Procesuálnosť intímneho hľadania, ktorá dominovala v predošlých Ružičkovej textoch, akoby ustrnula v dominantnej polohe Beztvária - v nemožnosti zastihnúť sa / v  tvárení sa, že nie som / v popieraní seba / v smutnom odmietnutí svojho obrazu v zrkadle.

Pokus o identifikáciu ja
Zbierku možno čítať ako lyrickú skladbu, rámcovanú básnickým prológom a epilógom, ktoré sú súčasne návodom na jej čítanie a významovo ju stmeľujú. Alebo presnejšie možno hovoriť o identifikovaní východísk a interpretačnom usmernení čitateľa: "(možno) budem sa o seba pokúšať / ale ako a o akú?" (s. 8). A naozaj: zbierka je pokusom o identifikáciu ja/lyrického subjektu, je hľadaním možností, ako to urobiť (metódou pokusu a omylu tak v súvislosti s vlastným procesom identifikovania sa, ako aj konkrétneho básnického uchopenia tohto aktu, o čom svedčí rôznosť (voľno)veršových foriem). "Nemám žiadnu istotu v tejto veci," priznáva ďalej autorka, aby následne explicitne, veľavravne a nadmieru výstižne odhalila svoju stratégiu:  "najprv vykoreniť - potom presadiť / presadiť sa do slov/presadiť sa medzi slovami / zo slova sa prehovoriť/preklíčiť sa ku koreňom". Taktika sebaodhaľovania prostredníctvom slova (textu, básne, tejto zbierky), ktorá prináša nevyhnutne protikladné výsledky: "Odkrívam na vlastných koreňoch/postavím sa na koreňoch slova // odkrytá a na koreni slova / postavím sa proti vlastným pokusom".

O odcudzení
Samotný proces sebaidentifikácie komplikuje "prudko tušiteľná istota: / sadlo na mňa nepomenovateľné" (s. 10).  Dôsledkom tohto poznania je na úrovni pozorovania množstvo dvojznačností a protikladných záverov ("váham / či zima znamená / že rozhranie je blízko / alebo naopak", s. 80; "úzkosť / rovnaký signál pre zotrvať aj utiecť" s. 98), na úrovni stratégie nevyhnutnosť použiť viaceré postupy verifikácie, ktorých výsledkom je v konečnom dôsledku iba "ustupovanie v sebe" (s. 104), ktoré sa zaznamenané  stáva "mierou odcudzenia" (s. 88).

Sebadeskripcia a proces písania
Na sebaidentifikovanie využíva autorka princíp dvojníctva ("od nositeľky obrazu k nositeľke obrazu / od nositeľky mena k nositeľke oslovenia / od hovoriaceho k víťazovi / čokoľvek poviem zdvojím sa / čokoľvek poviem / od do siaham presne ale neprilieham", s. 20), obsedantné (pokusy o) sebadeskripciu "ja" vo vlastnom zmysle aj z pohľadu rozdvojenia ("opisujem sa ako zranenie Zárez v koži Pocit bolesti, skôr monotónny ako osudový", s. 15), spochybňovanie ("lebo len tam, kde strácam svoje pevné obrysy, začínam nadobúdať zmysel", s. 16) a princíp iluzionistu ("na začiatok postavím stenu trhlinu / v ktorej som zmizla", s. 17).  Lyrický subjekt sa teda pokúša zastihnúť samého seba jednak v procese písania a procesom písania ("zaklínam sa do čiary a rozpínam ju pred sebou", s. 45), jednak prostredníctvom zrkadliacich plôch,  ktoré svojím charakterom vytvárajú vhodný priestor pre uplatnenie  štyroch vyššie uvedených "techník". Ide najmä o motívy zrkadla,   hladiny,  masky a čepele/čiary.  Ich výber, charakter a uchopenie sú - podobne ako pri samotnom motíve dvojníctva - veľmi blízke Jánovi Ondrušovi, najmä jeho Posunku s kvetom a Kľaku: "obidve ja v údive strnuli by si do očí // jedno ja - leží bez života / druhé sa nad ním skláňa - nevidieť mu do tváre // už sa dotklo a usmrtilo / dotklo sa a zabudlo / ešte raz - dotkne sa a oživí / dotkne a - zabudne" (s. 14). Tradíciu "ondrušovského písania" pritom Ružičková rozvíja  veľmi citlivo a osobito, resp. práve tam, kde s týmito motívmi pracuje, pôsobí najautentickejšie.

Správa o vlastnej existencii
Celá zbierka je prestúpená tendenciou k rozdvojovaniu, protirečeniu a popieraniu, ktoré od seba nemožno oddeliť: pokus o sebaodhalenie a súčasne "ochranné gesto zakrývania" (s. 37), pokus o pomenovanie a súčasne útek, spoznanie a odcudzenie. Aj napriek počiatočnému entuziazmu samotný lyrický subjekt v konečnom dôsledku o možnosti sebavystihnutia/sebapristihnutia v akte písania opakovane pochybuje: zdá sa, že práve touto formou sa vzďaľuje o povedané, zachádza do nenávratna (s. 51). Zbierka Beztvárie je tak predovšetkým neľútostnou správou o vlastnej existencii: prázdno sme zaplnili tým, čím sme ho zväčšili (s. 80).