Camus, Albert: Cudzinec

Camus, Albert
Cudzinec

recenze beletrie zahraniční

Je bez pochýb, že v temnom a nevinnom Camusovom diele je možné rozoznať základné črty francúzskej literatúry budúcnosti.

Albert Camus: Cudzinec, preklad Ľubica Jollyová, Petit Press, 2005

V máji 1940 si Albert Camus zaznamenáva do svojich Zápiskov (Carnets): „Cudzinec je hotový.“ Má dvadsaťšesť rokov.

„Už dávnejšie som zhodnotil Cudzinca jednou vetou, ktorú som rozoznal ako veľmi paradoxnú : ‘V našej spoločnosti každý človek, ktorý neplače na pohrebe vlastnej matky, riskuje, že bude odsúdený na smrť.’ Chcel som len povedať, že hrdina knihy je odsúdený, pretože nehrá hru. V tomto zmysle je cudzincom a v spoločnosti, kde žije, kde sa túla, na okraji, na periférii súkromného, osamelého, citového života. A preto čitatelia majú tendenciu ho považovať za stroskotanca. Meursault nehrá hru. Odpoveď je jednoduchá : Odmieta klamať.“
„Predsa sa veľmi nezmýlime, keď čítame v Cudzincovi príbeh muža, ktorý, bez akéhokoľvek hrdinského správania, príjme zomrieť pre pravdu. Meursault nie je pre mňa teda nijaký stroskotanec, ale chudobný a obnažený človek, zaľúbený do slnka, ktoré nevrhá tiene. Aby bol zbavený všetkých citov; hlboká vášeň, keďže tvrdohlavosť ho povzbudzuje; je vášeň absolútna a pravdy. Prichádza mi tiež na um, a vždy paradoxne, že som sa pokúsil zobraziť v mojej osobe samotného Krista, ktorého potrebujeme. Rozumie sa, po mojich vysvetleniach, že som to povedal bez akéhokoľvek úmyslu rúhať sa a iba trošku s ironickým afektom, že umelec má právo cítiť s osobami jeho stvorenia.“
Albert Camus

Príbeh úradníka Meursaulta (ktorého krstné meno sa nikdy čitateľ nedozvie) z Alžíru rozdelený do dvoch častí, sa začína v štvrtok ráno, keď dostane telegram, že mu umrela mamička (z fr. „maman“), ako sa o nej milo vyjadruje. Požiada šéfa o dva dni voľna, pričom sa mu ospravedlňuje, že za to nemôže. Požičia si čiernu kravatu a smútočnú pásku od priateľa Emmanula a vydá sa na cestu do osemdesiat kilometrov vzdialeného Marenga, kde pred tromi rokmi umiestnil svoji mamičku, pretože sa už o ňu nedokázal starať a, ako sa vyjadril riaditeľ starobinca, bol mladý, a s ním by sa určite nudila. Stretáva sa tam s riaditeľom ústavu, so správcom a s chovancami, spoznáva pána Péreza, priateľa jeho matky, s ktorým žila, akoby boli spolu zasnúbení. Pohreb sa koná v piatok ráno, a tak prebdie noc pri nebohej spoločne s chovancami. Predtým však odmietne správcov návrh, aby sa pozrel na nebožku matku. Neodmietne však bielu kávu, ktorú má tak rád, a s pôžitkom si spoločne so správcom pri truhle v malej márnici, kde ju previezli, aby neznepokojovali ostatných, pofajčia. V rozhovore s riaditeľom sa zmieňuje, že ani nevie koľko mala jeho mamička rokov. Domnieva sa, že okolo šesťdesiatky.

Na cirkevnom pohrebe (hoci matka nebola neveriaca, nikdy v živote na náboženstvo ani nepomyslela) sa z chovancov zúčastní len blízky priateľ pani Meursaultovej, už spomínaný pán Pérez. Kňaz ho osloví „syn môj“, čo hlavný hrdina nijako nekomentuje. Šťastný sa v horúčave vracia do Alžíra. Ďalší deň si unavený sadne na električku a vydá sa na kúpalisko do prístavu. Tam stretáva bývalú pisárku z ich úradu Mariu Vardonovú, na ktorú si svojho času robil chúťky myslí, že aj ona na neho. Spoločne sa kúpu a večer sa vyberú do kina na film s Fernandelom. Keď sa Marii zdôverí, že mu včera zomrela mamička, opätovne má chuť povedať, že za to nemôže. S Mariou sa dôverne zblížia. V nedeľu, ktoré nemá rád, spí až do desiatej, potom si spraví vajíčka, bez chleba, lebo sa mu nechce ísť na obed k Célestovi, aby sa vyhol otázkam o svojej matke, lebo to nemal rád. Zvyšok dňa strávi v záhaľke. Na druhý deň dosť pracuje, šéf je k nemu milý. Spolu s Emmanuleom sa naobedujú u Célesta. Po obede znova pracuje a pred večerom do deja vstupuje starý Salaman, jeho sused z poschodia, ktorý je typický svojím chrastavým starým kokeršpanielom (nedá mi nepoznamenať, že som si pri čítaní o starkom Salamanovi spomenul na starého pána Smitha a jeho na kosť vychudnutého psa Azorka z Dostojevského Ponížených a potupených). Zároveň spoznávame ďalšieho suseda – istého Raymonda Sintèsa, územčistého chlapíka so širokými plecami a boxerským nosom, ktorý je vždy oblečený veľmi slušne a je údajný pasák – sám hovorí, že je skladník. Spoločne sa u Sintèsa navečerajú a on mu porozpráva svoj príbeh o milenke, ktorá ho podvádza a on sa jej chce pomstiť. Na pomoc si priberá Meursaulta, ktorý by mal zostaviť list, aby jeho priateľku, Maurku, k sebe znova prilákal, keďže sa po hádke rozišli. Meursault privolí a napíše list.

Celý týždeň usilovne pracuje a v sobotu k nemu prichádza Maria, ako boli dohodnutí. Spoločne sa vyberú na pláž zovretú v náručí skál a smerom od suchej zeme vrúbenej lístím. Bláznia sa vo vode a následne skončia u Meursaulta na byte. Ráno sa stanú svedkami potýčky, keď Sintès zbije svoju milenku, ktorá sa na základe Meursaultovho listu k nemu vrátila – prichádza na scénu policajt, ktorý drsne spor vyrieši. Meursault sľúbi Sintèsovi, že pôjde svedčiť v jeho prospech, a slovo dodrží. Po partičke biliardu so Sintèsom v ten istý deň stretávajú starého Salamana, ktorému sa stratil pes. Pokúšajú sa ho chlácholiť. Sintès Meursaulta spoločne s Mariou pozýva na chatu neďaleko Alžíra a Meursault pozvanie prijme. Šéf si ho volá, aby ho oboznámil s jeho plánom dať mu možnosť pracovať v Paríži a cestovať. Na otázku, či nemá záujem zmeniť svoj život, odpovedá, že hej, ale v podstate mu je to jedno a pridáva : „...človek svoj život nikdy nezmení, že tak či tak všetky životy majú rovnakú cenu a že môj tunajší mi nie je proti srsti.“ (s.33) Maria sa ho večer pýta, či sa s ňou nechce oženiť. Povedal jej, že mu je to jedno a že ak chce, môžu sa zobrať. Na otázku o Paríži sa zmieňuje, že je tam špina, sú tam holuby a tmavé dvory a ľudia majú bielu pokožku. Camus ďalej popisuje scénku s Salamanom, ktorý svojho starého psa nenašiel ani v šarhovni, a v noci sa rozplače. Spomína na jeho matku a hovorí mu, že ho vo štvrti odsudzovali, keď ju dal do starobinca. Meursault odpovedá, že o tom, že ho odsudzovali, ani nevie, ale že domov mu pripadal ako čosi prirodzené, pretože mame nemal z čoho zaplatiť ošetrovateľskú službu.

V nedeľu sa spoločne so Sintèsom a Mariou chystajú na chatu k Raymondovmu priateľovi Massonovi; cestou stretávajú skupinku Arabov, medzi ktorými jej aj brat zbitej Maurky, bývalej milenky Sintèsa. Autobusom sa zavezú do blízkosti pláže a zvítajú sa s Massonom a jeho manželkou, drobnou, zaoblenou, prívetivou ženičkou s parížskym prízvukom. Meursault si vážne pomyslí, že sa ožení. Masson, Meursault a Maria sa vyberú kúpať, potom sa spoločne naobedujú na chate u Massona. Chlapi (Masson, Sintès a Meursault) sa vydávajú počas obedňajšej siesty na prechádzku, na ktorej stretnú dvoch Arabov v montérkach, pričom jeden z nich je ten „Raymondov“. Nastane krátka bitka, pri ktorej je nožom ľahko zranený Sintès – Meursault sa bitky priamo nezúčastňuje. Sintès odíde s Massonom k lekárovi a Meursualt zostáva sám so ženami. Po návrate dvojice sa opäť Sintès s Meursaultom vydávajú na pláž, kde znovu stretávajú dvoch spomínaných Arabov. Sintès sa pýta, či má Araba odkrágľovať, a hlavný hrdina odpovedá, že strieľať len tak z ničoho nič by bolo podlé; Sintès podáva Meursaultovi revolver. Arabi sa utiahli za skalu a hrdinovia sa vracajú. Tu sa láme jeho doteraz pomerne pokojný život akousi neznámou silou, ktorá ho ťahá na pláž („...hlava mi trešťala od slnka a ochromovala ma predstava, ako sa budem musieť premáhať, aby som vyšiel hore drevenými schodmi a stretol sa so ženami. Bola však taká horúčava, že bolo pre mňa rovnakým utrpením aj len nepohnuto stáť v oslepujúcom daždi , ktorý padal z neba. Ostať tu, alebo odísť bolo jedno a to isté. Po chvíli som znova vyšiel na pláž a vykročil som po nej.(s.44)“ Na pláži znovu stretáva „Raymondovho“ Araba. „Pomyslel som si, že sa stačí zvrtnúť na päte a bude po všetkom. Odzadu sa však na mňa tlačila celá pláž rozochvená slnkom.“ (s.45) Zločin akoby nevykonal on ale horúce letné slnko, spara, závoj sĺz a soli, hustý horúci závan z mora, ohnivý dážď. Po výstrele autor poznamenáva „Pochopil som, že som porušil rovnováhu dňa, výnimočné ticho pláže, na ktorej som bol šťastný.“ (s.46) Ešte štyri razy strieľa do nehybného tela Araba. „A tým akoby som štyri razy krátko zaklopal na bránu nešťastia.“ .(s.46)

V druhej časti sa ho zatkli a vypočúvajú ho. Pridelia mu obhajcu ex offo. Meursault poznamenáva, že sa mu vidí veľmi výhodné, že súdy si berú na starosť také drobnosti. Doslova, podľa svojho obhajcu, na pohrebe matky „preukázal necitlivosť“. Na otázku, či pociťoval žiaľ pri smrti svojej matky, odpovedá, že si viac-menej odvykol spytovať si vlastné vnútro. „Pritom som mu vysvetlil, akú mám povahu, že moje telesné potreby často pôsobia rušivo na moje city.“ (s.50) „Rád by som bol povedal, že som ako všetci ostatní, navlas ako všetci ostatní. (s.51)“ Viac krát zdôrazňuje, že jeho prípad sa mu zdá veľmi jednoduchý. Meursault konštatuje, že neverí v Boha pred vyšetrovateľom. Vyšetrovateľ sa na ňom vyvršuje, že ešte nevidel človeka s takou zatvrdnutou dušou. Meursault sa zdá, že sudca sa oňho prestal zaujímať a že jeho prípad bol preňho v istom zmysle uzavretý. Ich stretnutia tým získavajú na srdečnosti – zaujímavý moment, o Meursaultovom osude je už zrejme rozhodnuté a jemu za začínalo dýchať lepšie. V skutočnosti sa v prvých dňoch väzenia necíti ako ozajstný väzeň : žije v neurčitom očakávaní nejakej novej udalosti. Maria ho príde navštíviť. Nedokáže jej povedať, že sa mu vidí krásna. Rozmýšľa ako slobodný človek (túži byť na pláži a vstupovať do mora), čo trvá len niekoľko mesiacov. (s.58) „Vidieť taký proces ho v istom zmysle aj zaujíma. Ešte nikdy v živote na to nemal príležitosť. (s.62)

Na súdnom pojednávaní sa cíti tak trochu ako votrelec (všetci sa vítajú, zdravia, volajú na seba a zhovárajú sa ako členovia nejakého klubu, ktorí sú celý nadšení, že sa zišli medzi svojimi). Hlavnému hrdinovi sťažuje situáciu fakt, že v márnici fajčil cigaretu, spal a pil bielu kávu so správcom, po pohrebe nepostál nad hrobom a hneď odišiel. Svedčí proti nemu riaditeľ ústavu, ktorý sa vyjadruje, že mamička mu vyčítala, že ju dal do ústavu, ale zároveň dodáva, že sťažovanie na príbuzných je mániou jeho chovancov. Prokurátor konštatuje : „...cudzí človek mohol kávu ponúknuť, ale syn ju mal pred telom tej, ktorá ho priviedla na svet, odmietnuť.“ Podľa Célesta, človeka u ktorého sa Meursault stravuje a ktorý tiež svedčí pred súdom, bol obvinený uzavretý a nemlátil prázdnu slamu. Céleste sa ho ako prvý zastane – vyjadrí sa, že to je nešťastie. Obviňujú ho, že sa bol deň po mamičkinom pohrebe kúpať, nadviazal milenecký pomer a šiel do kina zabaviť sa veselohrou. Pri súde svedčí aj Maria, ale jej výpoveď Meursaultovi pravdepodobne len zaťaží. Zastane sa ho aj Masson a Sintès, vyhlásia priamo, že je nevinný a že je statočný človek. Generálny prokurátor oznamuje porotcom, že obvinený je kumpánom a priateľom človeka, ktorý sa živí ako pasák.

Obhajca zvoláva na súde základnú myšlienku novely: „ Z čoho je vlastne obvinený? Z toho, že pochoval svoju matku, alebo z toho, že zabil človeka?“.(s.72)

Prokurátor zvolá : „Áno, obžalúvam tohto človeka z toho, že pochoval svoju matku so srdcom zločinca“.(s.72) V istom zmysle to vyzerá tak, akoby sa jeho prípad pojednával mimo neho. Sám prokurátor uznáva, že tento muž je inteligentný a obvinia ho z toho, že neprejavil ľútosť. Sám priznáva, že neľutoval ktovieako svoj zločin. Podľa seba nemá nárok prejavovať sa ako citlivý človek, ktorý má dobrú vôľu. Prokurátor ho vinní aj z toho, že nemá dušu, v srdci má prázdnotu prerastajúcu v priepasť, do ktorej sa môže prepadnúť spoločnosť. Prokurátor hovorí : „Človek, ktorý morálne zabil svoju matku, sa podľa neho vydedil zo spoločnosti takisto ako ten, kto vztiahol vražednú ruku na svojho sploditeľa“.(s76) Obhajca uvádza, že dotyčný, obvinený je statočný človek, spoľahlivý , neúnavný pracovník, verný firme, všeobecne obľúbený a súcitiaci s cudzím nešťastím. Rozsudok znie : na verejnom priestranstve mu v mene francúzskeho ľudu zotnú hlavu. Otca si nepozná (paralela medzi Meursaultom a Camusom?). Vo väzení pred popravou konštatuje : „Ale veď každý vie, že život nestojí za to, aby ho človek žil.“(s.84) Príjme väzenského kňaza, ktorého predtým tri krát odmietne. Kňazovi hovorí, že nevie, čo je to hriech. Len mu oznámili, že je vinný. Niečo sa v ňom zlomí a začne na kňaza ziapať z plného hrdla a medzi urážkami ho vyzve, aby sa za neho nemodlil. Len čo kňaz oddíde, vráti sa mu pokoj. „Aby bolo všetko dokonalé a aby som sa necítil taký osamotený, ostávalo mi len želať si, aby na moju popravu prišlo veľa divákov a aby ma privítali s výkrikmi nenávisti (s.91).“

Aký môže byť pre čitateľa Meursault?
Je to zaiste človek, ktorý nemá rád nedele, bordel, policajtov, zbytočné otázky, neverí v Boha; je odvyknutý spytovať si vlastné vnútro; jeho telesné potreby pôsobia rušivo na jeho city na jednej strane, no na druhej : neúnavný pracovník, verný firme všeobecne obľúbený a súcitiaci s cudzím nešťastím, aj keď uzavretý a nemláti prázdnu slamu. Podľa Marie je čudný, čo mu aj vytýka. Nedokáže prejaviť svoje city k Marii, ku ktorej je zdanlivo necitlivý, keď jej odpovedá na jej otázku, či ho miluje. „Keď sa smiala, znovu som po nej zatúžil. Krátko potom sa ma opýtala, či ju milujem. Povedal som jej, že to nič neznamená, ale že sa mi zdá, že asi nie.“(s.29); ale opäť na druhej strane pomyslí na svadbu, keď ju vidí svorne s pani Massonovou. Tu mi nedá nespomenúť typický Camusov dualizmus, paradoxy. Jeho prípad je pre neho drobnosť a zdá sa mu veľmi jednoduchý. Určite je prostoreký, jednoduchý, čo na srdci to aj na jazyku, a to v momente, keď prehovorí. Vnímavo pozoruje svet okolo seba, komentuje ho, obliepa prívlastkami (hlavne belasé nebo, živú ulicu, čulé predmestie, morskú pláž, západ slnka, hrátky vo vode). Nevie, koľko mala jeho mamička rokov a nechce ju ani vidieť, iba fajčí, spí a pije bielu kávu, čo sa mu neskôr pri procese aj patrične „vypomstí“. Z chovancov z domova, ktorý sedia oproti nemu v malej márnici na začiatku príbehu, má smiešny pocit, že sú to sudcovia. Ani netuší ako blízko sa dostal k pravde, ktorá sa prejaví ku koncu príbehu. Podľa šéfa nie je ctižiadostivý, čo je na škodu obchodných vecí (vyznieva to pri jeho ponuke pôsobiť v Paríži). Ambicióznosť mu teda chýba. No určite má rád život, nebo, more, slnko, piesok, pláž; na ktorej bol šťastný; cigarety, bielu kávu a ženy. Je to človek, ktorý sa bojí telefonovať z úradu, aby ho šéf nenapomenul.

Čo zapríčinilo jeho nelogické konanie? Jeho priateľstvo s pochybným Raymondom Sintèsom, ktorého priateľskú ruku automaticky príjme? Možno mu to vyčítať? On len chce byť spravodlivý – rovnako utešuje uplakaného Salamana, keď sa mu stratí obľúbený pes. Meursault môže byť chápaní rôzne, no určite to je citlivý (aj keď zdanlivo nie voči svojej priateľke) , vnímavý hrdina tejto novely, ktorý má ďaleko od úkladného, bezcharakterného vraha a to nás desí a stavia v podvedomí našich myslí kontrast medzi tou krásou a jednoduchosťou, ktorú Meursault predstavuje, a tým , čo vykonal. Nie je typickým zločincom – je vztýčením prstom samotného Camusa, ktorý poukazuje na ním chápanú absurdnosť bytia. No nebol to on, kto porušil rovnováhu dňa – on iba vystrelil; bola to pláž rozochvená slnkom, samotné vražedné africké slnko, ktoré malo za následok päť výstrelov do tela Araba.

Pri procese sa správa indiferentne, čo pripisuje neustálej horúčave. To však možno preto, že nedostal príležitosť brániť sa tak, ako to len on vie – mlčaním a pozorovaním. Niekomu sa môže zdať ako stroskotanec; to však sám Camus neguje. Je niekým, kto sa nevie začleniť do spoločnosti, nedokáže pochopiť jej pravidlá a prispôsobiť sa im (ak keď tvrdí, že je navlas rovnaký ako ostatní), nedokáže klamať. Je Cudzincom vo svete, v dobe, v ktorej žije.

„...Je bez pochýb, že v temnom a nevinnom Camusovom diele je možné rozoznať základné črty francúzskej literatúry budúcnosti. Ponúka nám uistenie literárnej klasiky bez ilúzii, ale plnej dôvery vo veľkosť humanizmu; drsné, no bez zbytočného násilia, náruživosti, ale zdržanlivé...literatúru, ktorá sa snaží načrtnúť metafyzické podmienky človeka, ktorý sa plne zúčastňuje na dianí v spoločnosti.“ J.-P. Sartre

Autor, ako predznamenáva úvod, sa nechcel rúhať, len akosi súcití s osobami stvoriteľa, nech sú aké sú.

Záverom chcem vzdať hold prekladateľke za dobre odvedenú prácu a poďakovať vydavateľstvu Petit Press, že zaradilo tento výnimočný titul, už klasiku a prelomové dielo európskej literatúry, medzi knihy svetovej knižnice SME pre 20.storočie vydávanej na Slovensku.

© Radoslav Valkovič

 

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 186 čtenářů.

Diskuse

Vložil: zuzulique, 08.04.2011 17:10
Camus, Albert: Cudzinec
no snáď my Slováci zvládneme čítať aj v češtine, ja osobne každú druhú knihu...:-)
Vložil: janluk, 28.12.2010 09:17
Camus, Albert: Cudzinec
Zkuste knihkupectví SLOVENSKÁ KNIHA, Jilská 1 v Praze.
Vložil: vydarena, 25.12.2010 14:39
Camus, Albert: Cudzinec
nevie mi niekto poradit, kde by som tuto knihu mohla kupit? vsade ju maju len v cestine. vopred dakujem
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

55%čtenáři

zhlédnuto 4841x

Inzerce
Inzerce
Inzerce