Luk, Lukáš: Záhada Považského bula

Luk, Lukáš
Záhada Považského bula

recenze beletrie zahraniční

Záhada Považského bula je druhá kniha Lukáša Luka tematicky nadväzujúca na debut s názvom Príbehy Považského Sokolca (2010). Obidve knihy boli v danom roku nominované do desiatky Anasoft litera. Kto je však Lukáš Luk nevieme.

Záhada dobrého písania
Lukáš Luk
: Záhada Považského bula. Petrus, Bratislava, 2013, 199 s.

Záhada Považského bula je druhá kniha Lukáša Luka tematicky nadväzujúca na debut s názvom Príbehy Považského Sokolca (2010). Obidve knihy boli v danom roku nominované do desiatky Anasoft litera. Kto je však Lukáš Luk nevieme. Napokon, ani nás to nemusí zaujímať, veď ako vyhlásil Roland Barthes, autor je „mŕtvy“. Svojou dobrovoľnou anonymitou aj Luk pritakáva, že text je to, čo by nás malo zaujímať. A zaujíma.

Vyššie zmieňovaná mystifikácia je tak prvotným signálom k hre, textovej či patafyzickej, ktorej pravidlá sa v priebehu menia a vyžadujú si prispôsobivého čitateľa. Hranice únosnosti takejto hry sú preto veľmi tenké. Riziko samoúčelnej potechy pre autora a zasvätených však Luk úspešne prekračuje a čitateľ sa môže zabávať s ním. Ako recenzentku ma preto viac ako záhada príbehu Považského bula zaujíma, v čom spočíva „záhada“ takéhoto dobrého písania.

Cez Považský Sokolec navracia Luk do slovenskej literatúry typické prostredie, mikrosvet dediny, o ktorom nás už realisti, modernisti, naturisti a mnohí ďalší presvedčili, že v ňom platia veľmi špecifické, vlastné zákony. Fiktívny Sokolec nie je výnimka. Na prvý pohľad obyčajná dedina, s krčmou, kostolom a cintorínom, dedina, v ktorej sa každý s každým pozná. Známe skutočnosti autor zobrazuje kriticky, s výsmechom („bulo“ môžeme chápať aj ako hanlivé synonymum pre hlupáka). Má to však „uľahčené“, nepotrebuje dedinu demýtizovať, to spravili jeho predchodcovia, postačí šikovne využiť našu literárnu encyklopédiu. Ak sa pozrieme hlbšie do textu, nájdeme tam napríklad aj Pišťankov drsný odstup (úškrn nad tradíciami, nad ich umelým udržiavaním a pod.), kukučínovskú láskavosť (akési zľutovanie sa nad postavami) či švantnerovskú fantastickosť (najmä v záverečnej scéne, ktorá je ako vystrihnutá – v zmysle koláže – z Piargov). Ponad text tak vystupuje domnienka, že toto všetko tu už predsa bolo, už to poznáme, vieme, čo sa stane, aj ako sa to skončí, ale napriek tomu sledujeme, hráme ďalej, navyše s tými istými chybami.

Okrem paralel na slovenskú literatúru by sme mohli hovoriť aj o istej podobe s magickým realizmom, tak ako ho poznáme napríklad z diel G. G. Márqueza. Teraz nemám na mysli len nezvratnú podobu prvých strán s Márquezovou prózou Oči modrého psa, v ktorej podobne ako v Záhade Považského bula vystupuje postava (Beta Máčalová) uvedomujúca si svoj stav tesne pred a po smrti. V prípade Luka je však hranica magickosti „prerušovaná“ humornou bázou korešpondujúcou s vyššie zmieňovaným pohľadom na dedinu. Umieranie Bety nie je desivé a fatálne ako v Márquezovej poviedke. Vtipná úvodná scéna poskytne možnosť uviesť ostatné postavy na scénu (na pohrebe sa zíde celá dedina), navyše symbolizuje umieranie tradícií, keď dedinčania vyprevádzajú poslednú z obce, ktorá „chodila nastrojená v tradičnom sokolskom kroji“ (s. 32).

Omnoho viac ako nejaké príbehové detaily spája Luka s Márquezom spôsob vyrozprávania príbehu. Do mikrosveta dediny sú zasadené príbehy súčasných obyvateľov, prisťahovalcov či navrátilcov, turistov, náhodných okoloidúcich a iných. Čítame tak príbehy v príbehu, ktoré sa postupne vrstvia. Rozprávač variuje maličkosti a univerzálne „odhalenia“ a ukladá ich vedľa seba s rovnakou dôležitosťou. Je bežné, že sa od dna histórie, z paleolitu či neolitu, dostávame ku konkrétnemu príbehu toho ktorého Sokolčana. Napríklad rozprávaniu o Kristiánovi Mutňanskom, muzikantovi a dedičovi tradícií sokolskej dychovky, predchádza uvažovanie o klasifikácii hudobných nástrojov:

„Aj uznávaní hudobní historici tvrdia, že základné rozdelenie hudobných nástrojov na strunové a dychové má svoju kolísku v staršom paleolite. [...] Nemožno pochybovať, že prvé koncerty na strunových nástrojoch sa organizovali pred lovom veľkých zvierat, keď lovci brnkaním na tetivy lukov skúmali ich napnutie. Vzrušenie z nadchádzajúceho lovu a brnkanie na struny lukov absolvoval náš predok toľko tisíc ráz, že aj my, keď počúvame gitarovú hudbu, zažívame akési vzdialené vzrušenie. Očakávanie niečoho fatálneho. Napríklad ulovenie vypaseného zvera. Ak vás však gitarový ošiaľ necháva chladným a vy pociťujete zimomriavky skôr pri počúvaní zvuku píšťal, či iných dychových nástrojov, vaše povýšenectvo nie je na mieste. Vaše obľúbené zvuky majú tiež pôvod v blízkosti ohniska neotesaných troglodytov: Mäso uloveného zvieraťa už dávno zmizlo v útrobách členov tlupy a zostali len kosti. Presnejšie povedané, zostali plné špiku. A keď už nemožno kuchtiť z kvalitnej svaloviny, postačí aj vycicanie špiku z rozbitých kostí. Okolo ohniska sa vtedy ozývalo mľaskanie a cucanie, občas preťaté ostrým zvukom prvej kostenej píšťaly. A ku koncu posledného chodu pravekej hostiny už vypiskovali všetci členovia rodu. Špik zmizol, ale objavili sa dychové nástroje. Preto nás pri počúvaní Vivaldiho koncertu pre flautu a orchester mrazí v zátylku, akoby mal po skončení koncertu nastať dlhotrvajúci hlad“ (s. 84–86).

Podobné digresie čitateľa buď strhnú alebo okamžite odradia od ďalšieho čítania. V prvom prípade vám prestane prekážať, že príbehy sa nedokončujú, alebo že sa stále vynárajú nové a nové postavy a pod. Rozprávanie nadobúda povahu procesu, neustále sa tvoriaceho, nekončiaceho. Práve oná radosť z tvorby na strane autora a uvedomenie si možnosti aktívnej recepcie na strane čitateľa je to, čo upevňuje spomínaný predel medzi samoúčelným a veľmi účinným písaním pre iných. Po formálnej stránke nám to autor taktiež neuľahčuje, dialógy takmer úplne absentujú a k dispozícii máme väčšinou len subjektívny pohľad rozprávača. Všetko (a každý jeden Sokolčan) stojí za to, aby sa „odbočilo“ a rozprávač pomaly vzdáva aj svoje neúprimné ospravedlnenia („Ale tuším som sa akosi zamotal v snahe podať vám čo najviac správ o Považskom Sokolci som odbočil od vytýčenej línie“ – s. 97). Takéto „zdržovanie“ príbehu povýšené na základný postup narácie si vyžaduje jednak primeranú štylistickú zručnosť a tiež talent v správny čas príbeh „premostiť“, vypointovať. Luk našťastie zvláda oboje. Vypomáha si iróniou a sarkazmom, ale pozor, jeho rozprávač je až príliš informovaný, a tak sa irónia prelína so sebairóniou („Neviem ako u vás, ale v Považskom Sokolci...“ – s. 17, „Chápete to? Vy to nechápete, vy nie ste nadšenci sokolskej dychovky...“ – s. 103). Dokonca aj čitateľ vnárajúci sa do príbehu by sa mal miestami poobzerať, či náhodou nesedí v nejakej chalupe v Považskom Sokolci.

Snaha oslabiť referenčný vzťah s realitou, prerušiť či zrušiť ho, má tak samozrejme celkom opačný efekt, opäť zhodne s Márquezom, hlboko vypovedá o realite, o nás. Napríklad aj tým, že Sokolčania svoj mikrosvet považujú za stredobod vesmíru. Ilustrácie od M. Laluhu vynikajúco dotvárajú túto líniu, videnie toho ktorého prostredia (ale aj hlbšie: problému) v dominantnom, mohutnom a najmä jedinečnom svetle.

Spôsob rozprávania, prostredie, ktoré neexistuje, ale vystihuje až príliš skutočné miesta, netradičný humor, radosť z „vymýšľania si“, to všetko je súčasťou „záhady“ skutočne dobrého písania Lukáša Luka. Paradoxné je, že kniha, ktorá „chce“ byť tak výrazne slovenská (prostredie, reálie, tradície a pod.) je v skutočnosti konečne svetovou prózou.

 

© Eva Urbanová

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 36 čtenářů.

Diskuse

Vložil: jana vasickova, 25.09.2014 22:39
Luk, Lukáš: Záhada Považského bula
Jedna skvela, na nic sa nehrajuca, recenzia.
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.