Ciocan, Iulian: Svet podľa Sašu Kozaka (in Revue svetovej literatúry)

Ciocan, Iulian
Svet podľa Sašu Kozaka (in Revue svetovej literatúry)

recenze beletrie zahraniční

Sviežim kinematografickým spôsobom rozohráva autor príbehy niekoľkých postáv v Moldavsku deväťdesiatych rokov; ako sa píše na obale knihy, „‚prototypov‘ ľudí vo všetkých postkomunistických spoločnostiach“. S jedným zásadným rozdielom, že ide o ľudí „postsovietskych“. Priepasť medzi pôvodným rumunským a ruským obyvateľstvom autor nežne preklenuje v individuálnych príbehoch.

Príbehy postsovietskych ľudí
Iulian Ciocan
: Svet podľa Sašu Kozaka. Přel. Hildegard Bunčáková, Kalligram, Bratislava, 2015, 152s.

Záujem o centrálnu ruskú literatúru dopĺňa v posledných rokoch záujem o okrajové, postsovietske literatúry. Prečo tieto dve rôznorodé skupiny kladiem do jednej vety? Nuž, napríklad moldavská literatúra, o ktorej tu bude reč, bola v časoch Sovietskeho zväzu slovenskému čitateľovi známa zo sprostredkovaných prekladov z ruského jazyka. Samozrejme, že vnímavejší čitateľ postrehol rozdiel kultúrnych, historických, či geografických reálií, ktoré moldavský text poskytoval, propaganda však nedovoľovala ich šírenie v takzvanom národnom jazyku. Príslušníci niekdajšej Moldavskej sovietskej socialistickej republiky mohli písať v svojom, teda rumunskom jazyku, avšak pre potreby „nového človeka“ sa z rumunčiny stala moldavčina, samostatný východorománsky jazyk, prepísaný do azbuky. Mnohí autori, nepopierateľne, využili potenciál mnohonásobne väčšieho ruskojazyčného publika, dokonca si svoje diela do ruštiny i sami prekladali a často sa stalo, že práve cez ruštinu, cez sprostredkovaný preklad ich objavili aj iné literatúry, napríklad i naša.

Po rokoch absencie prichádza na slovenský knižný trh poviedkový román moldavského autora Iuliana Ciocana Svet podľa Sašu Kozaka (jeho prvý román je dostupný v českom preklade Jiřího Našince Než zemřel Brežněv, 2009). Autor v ňom sviežim kinematografickým spôsobom rozohráva príbehy niekoľkých postáv v Moldavsku deväťdesiatych rokov; ako sa píše na obale knihy, „‚prototypov‘ ľudí vo všetkých postkomunistických spoločnostiach“. S jedným zásadným rozdielom, že ide o ľudí „postsovietskych“. Preto v románe stretneme Rusov, či, ak chcete Sovietov, presídlených, kolonizovaných obyvateľov Moldavska, ktorých úlohou bolo nahradiť v štátnom aparáte miesta uvoľnené po perzekvovaných, do gulagov odvedených, či emigrovaných Moldavcoch, alebo jednoducho zaplniť potreby novej sovietskej garnitúry. Stret dvoch kultúr, identitárna a ideová priepasť medzi rumunským, ergo pôvodným a ruským, teda sovietskym, alebo inak, medzi podmaneným a podmaňujúcim, sa v románe neproblematizuje len na úrovni ideí, ale hlavne na úrovni príbehu. Autor túto priepasť nežne preklenuje napríklad v príbehu dvoch ovdovelých dôchodcov, ktorí doslovne na sklonku svojho života objavia čaro toho druhého – človeka, jazyka, obyčají. „Večer, keď sa dosýta vyrozprávali, usadili sa pred televízor, aby si na ruskom kanáli ORT pozreli aktuálne spravodajstvo Vremja. Niekedy Viorica Ionovna sledovala spravodajstvo rumunskej TVR. Oleg Olegovič nerozumel ani zamak, o čom tam tí Rumuni hovoria. Jeho znalosť rumunského jazyka sa obmedzovala na slová ‚Dobrý deň!‘, ‚Dovidenia!‘, ‚mlieko‘, ‚chlieb‘, ale postupne sa s pomocou Vioriky Ionovny naučil aj iné slová, slovné spojenia a výrazy. Nikdy by si nebol pomyslel, že na staré kolená ho začne baviť učiť sa cudzí jazyk. Na oplátku Oleg Olegovič pomáhal Viorike Ionovne, aby konečne pochopila tajomstvo zhody v rode a páde ruských slov.“ (s. 17)

Inak sa s „rumunizmom“ – ideovým smerovaním moldavskej spoločnosti v deväťdesiatych rokoch 20. storočia s príklonom presadiť rumunčinu a rumunskú kultúrnu tradíciu – v moldavskej posttotalitnej spoločnosti konfrontuje hlavná postava románu, Saša Kozak. Alegorický príbeh mladého, sexom posadnutého búrliváka, mešťana, Sovieta a potomka intelektuálov, ktorí síce žijú v meste, no pochádzajú z dediny, začína v období revolúcie. Saša hľadí z výšky a s dešpektom na revolucionárov, na tých „(n)iekoľko literátov, donedávna ospevujúcich ‚Veľký október‘...“ (s. 75), i na dedinčanov, teda Moldavcov, ktorí sa v revolučných rokoch pripojili k demonštráciám a narušili tak Sašove mestské teritórium. Sašova či rumunsky Sandova nerozhodnosť, čo sa týka príklonu ku ktorejkoľvek identite, alegoricky vyjadruje amorfný a humánne vyprázdnený produkt sovietskej socialistickej spoločnosti, človeka, ktorý sa – ako by sa povedalo po rumunsky – hodnotovo „prostituuje“. Východiskom z každodennej biedy a sivoty sa stáva televízor. Sandu pri sledovaní správ, „ktoré sa ostentatívne zameriavali na negatívne dopady spoločenských zmien“, dospel k potešiteľnému záveru, „že na svete sú ešte nešťastnejší, biednejší a zúfalejší ľudia ako on.“ (s. 98)

Tetka Frosia spolu s inými dôchodkyňami zasa prežíva paralelnú, rozprávkovú realitu juhoamerických telenoviel. Telenovely ako snová, či zástupná realita pre nelichotivú skutočnosť bez vyhliadok však nie je len fenoménom istej sociálnej skupiny. V konečnom dôsledku aj spisovateľ Octavian Condurache – podľa niektorých moldavských recenzentov symbol postavenia spisovateľskej obce, ktorého v strede zápletky prejde auto (!) – sníva svoj nerealizovaný životný sen s prvou láskou v obrazoch a farbách vlastných soft opere... Autor, ktorý keby mal čas a kvôli peniazom nemusel robiť novinárčinu, by bol dokončil svoj životný román o realite takej, aká naozaj je, neprifarbenej, naturalistickej a drsnej, ako ju, hoci nerád, vídal napríklad na miestnom trhovisku, snívajúc o vysvietenom supermarkete... Sarkasticky možno dodať, že aspoň to auto, čo ho prešlo, bolo luxusné a tak manželku vraha, ako aj manželku obete postihne tá istá neblahá príhoda.

Ťažko podľa tohto hodnotiť, či v moldavskej spoločnosti božie mlyny melú naozaj, Iulian Ciocan poukazuje skôr na opak. Rád využíva na literárny opis tranzície hyperbolu i paradox. Vedľa seba stavia obyčajných ľudí, ktorých stretáva všetko, len nie dobré, občas i vo forme rýchlokvasných zbohatlíkov. Súčasnosť spoločnosti v prechode je neistá, jej neistotu však nemožno nahradiť návratom naspäť. Metafora ruských hodnôt Olega Olegoviča spočíva v jeho obsedantnom sne s brezovým hájikom. Keď sa cezeň konečne dostane, aby zazrel dom svojho detstva, spokojne umiera. Ani budúcnosť však nie je ružová, veď spisovateľ umrel, macho dostal kvapavku, unesený chlapček v garáži luxusnej vily jedného čudáka sa nenašiel... Ciocanove postavy akoby boli nemohúcimi objektmi v kafkovsky zabehnutej mašinérii. Za jej minulosť nemôžu, so súčasnosťou nesúhlasia, ale ju ani nijako nevedia zmeniť. Ocitá sa v rukách hyberbolizovaných potentátov typu Vasile Bortă – „(k)eď sa (mu), ostrieľanému politikovi, s obdivuhodnou bravúrou podarilo prekonať dlhočiznú a kľukatú cestu medzi unionizmom a komunizmom a postupne si osvojiť všetky jestvujúce doktríny, dostal spásonosný nápad: treba založiť Totálnu stranu, ktorej ideológia by obsahovala všetky možné doktríny. Na čo prestupovať z jednej strany do druhej, keď možno mať jednu, ktorá bude sústreďovať všetko?“ (s. 135)

Úsporný a stručný realizmus v zobrazovaní v Ciocanovom románe možno pripodobniť estetike súčasného rumunského „nového kina“. Jemná hyperbola jednotlivých príbehov, ich postupné vzájomné zakliesňovanie však predstavuje umeleckú manieru stvárnenia tém, ktorá autorovi pomáha prvoplánovo nehodnotiť, iba zobrazovať. Zvolená výstavba textu autorovi umožnila živo popísať komické i vážne príbehy na monštruóznom pozadí sivosti, bezútešnosť a bezvýchodiskovosti postsocialistickej reality.

Za prekladom moldavského románu stojí Hildegard Bunčáková. Vynikajúcim spôsobom pretlmočila univerzálne situácie, ale aj reálie vlastné danej spoločnosti. Kde to text vyžadoval, prípadne odkazoval na kultúrne špecifiká, vložila poznámku pod čiaru. Ponúka tak slovenskému čitateľovi atraktívny preklad z literatúry, ktorá je, zdá sa, vzdialená našim záujmom, hoci geograficky predsa len blízka.

 

© Eva Kenderessy
článek vyšel v Revue svetovej literatúry č. 4/2015
na iLiteratura.cz se souhlasem redakce

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 8 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

56%čtenáři

zhlédnuto 1564x

katalogy

štítky k článku

Inzerce