Jónás, Tamás: Tatitatitati (in Medziknihami.sk)

Jónás, Tamás
Tatitatitati (in Medziknihami.sk)

recenze beletrie zahraniční

Tamás Jónás, maďarský spisovatel s romskými kořeny, popisuje komplikovaný vztah syna a otce. Síla Jónásova vyprávění tkví především ve vnímání sebe samého a v prožití (a přežití) nelehkého osudu uprostřed problematické rodiny. Negativní vlastnosti rodičů se ovšem v Jónásově autentické vzpomínkové próze mohou obrátit k dobrému.

Diamantová planéta jedného srdca
Tamás Jónás
: Tatitatitati. Přel. Adéla Gálová. Fra, Praha, 2019, 112 s.

Do českého knižného sveta sa v týchto dňoch dostáva preklad knihy maďarského spisovateľa s rómskymi koreňmi Tamása Jónása s názvom Tatitatitati. Hoci český čitateľ s Jónásovými textami dosiaľ nemal priamu skúsenosť, v kontexte maďarskej súčasnej literatúry je Jónás autorom osvedčenej kvality. Dnes 46-ročný básnik a prozaik Jónás totiž začal publikovať už na prahu svojej dospelosti. V roku 1994 vyšla Jónásova prvá básnická zbierka, ktorú postupne nasledovali tak ďalšie zväzky poézie, ako aj prozaické texty či práce dramatického, rozhlasového a televízneho charakteru. Jeho literárny talent ocenil okrem iných i jeden z najvýznamnejších maďarských spisovateľov posledného obdobia Péter Esterházy. Zbierku veršov Dobrovoľný slepec (Önkéntes vak, Magvető, 2008) ocenila v roku 2009 maďarská odborná verejnosť udelením prestížnej ceny AEGON. Prozaický text, ktorý vyšiel pod názvom Tatitatitati v pražskom nakladateľstve Fra, s patrične neskrotným jazykom a citom preložila Adéla Gálová. Český preklad spolu s autorom predstavila aj na tohtoročnom pražskom festivale Svět knihy.

Už ako napovedá titul Jónásovej prózy Tatitatitati, máme ako čitatelia do činenia s textom autobiografického charakteru. Z kompozičného hľadiska sa text delikátne člení na množstvo kratších prozaických obrazov, ktoré spolu vytvárajú akýsi herbár spomienok rozprávača a autora zároveň. Jednotlivé texty obsahujú na jednej strane epizódy odohrávajúce sa predovšetkým v autorovom detstve a v období dospievania, na druhej strane sa však citlivo prepletajú s celým radom myšlienok, pocitov a reflexií autora nad prežitým rodinným životom. Jónás pritom svoje spomienky nijakým spôsobom netriedi, neorganizuje, naopak, necháva ich mimovoľne chrliť z útrob vlastnej pamäti, čím sa pred našimi očami vytvára mozaika jeho života. „Některé díly téhle paměťové stopy lze obejít ze všech stran, hovořit s nimi; jejich reakce jim pak umožňují se dotvářet. Jiné části jsou tvrdošíjné, kdybych chtěl nahlédnout za ně, otočí se spolu se mnou tak, aby mi ukazovaly vždycky tutéž tvář, jako Země Měsíci.“ (s. 9) Autor pritom svoje spomienky necenzuruje ani po obsahovej, ani po jazykovej stránke, preto sa v texte stretávame s veľmi šťavnatými expresiami a obrazmi, čím vzniká dojem silnej, autentickej výpovede (či možno až spovede) chlapca vyrastajúceho v sociálne neuspokojivom prostredí jednej rómskej rodiny na maďarskom vidieku. Okrem výraznej živelnosti a dôveryhodnosti v hlase sprostredkovateľa pri zobrazení vlastných spomienok sa u Jónása nezaprie ani jeho básnický naturel, ktorý text dopĺňa o ďalšiu estetickú úroveň celej škály lyrizujúcich motívov. V texte sa tak sprostredkovateľ spomienok ocitá v pozícii medzi epickým narátorom a lyrickým subjektom, ktorý pociťuje silnú naliehavosť pre vyjadrenie vlastnej životnej skúsenosti. Často pritom autor na malom priestore, niekedy dokonca v rámci jednej vety, vytvára napätie medzi drásavou realitou a poetickou obraznosťou. „Stál jsem tam, studený, beze strachu, na rány jsem si zvykl, když mi pěstouni nakládali na záda sekyrou. Dosáhl jsem kosmického nekonečna bolesti, ve hvězdokupách mi zmrzlo srdce, stala se z něj diamantová planeta, a na slovo necitelného Boha, konajícího na okraji všech plánů, jsem dopadl zpátky na zem.“ (s. 33)

Tematické ukotvenie Jónásovej knihy je pritom samozrejmé. Syn popisuje svoj vzťah k otcovi. Samozrejmosť témy sa však ukrýva v hustých vrstvách komplikovanosti, ktorej základ spočíva v pociťovanom nedostatku či až absencii lásky otca k synovi. Takto prežívanú skúsenosť rozprávač bohatým spôsobom obracia a reflektuje z množstva rozličných perspektív. Jónás totiž nepodáva v texte jednoduché vysvetlenia. Hoci isté psychologické vymedzenie, konfrontácia voči postave otca sa zdá byť v základnom nastavení knihy zjavná, autor textu svoj vzťah k otcovi významne problematizuje. Ako nástroj svojej výpovede nevyužíva len číre odmietnutie či morálne odsúdenie, práve naopak. Mnohokrát sa snaží aspekty otcovej osobnosti pochopiť, vie, že otec je jeho nedeliteľnou súčasťou, konfrontuje ho s vlastným obrazom, čím ho usúvzťažňuje so sebou samým: „Já se vždycky považoval za škaredého... Otec byl nádherný mužský.“ (s. 15) Ako čitatelia teda sledujeme obraz otca pretláčaného do obrazu syna. Ak napríklad autor skrz silné motívy telesnosti vyjadruje pudovú sexualitu otca, doplňuje ju vlastným protipólom, rovnako neskrývaným opisom svojej fyzickej túžby. Táto paralelnosť charakteru postáv sa však v jednom rozmere výrazne vytráca. Na rozdiel od syna, rozprávača, sa u postavy otca totiž motívy telesnosti rozrastajú aj o nepochopiteľnú agresivitu zobrazenú v početných scénach násilia otca na žene a deťoch. „Beze slova mě praštil po hlavě, čirou náhodou právě držel v ruce klíč. Kůže na lebce se mi roztrhla, krev z ní pomalu odkapávala. Samou bolestí jsem nevnímal, že krvácím, hlavou se mi rozlilo brnění a hořkost.“ (s. 24–25) Krutá, neospravedlnitelná agresivita sa tak stáva výlučnou črtou postavy otca. Pri spomienkach a pátraní po vinníkovi skazeného detstva však autor nevynecháva ani postavu matky. Literárny archetyp ženy ako starostlivej matky je v tomto prípade obrátený a silne deformovaný. Tá totiž nielen očividne zlyháva pri ochrane detí pred zúrivosťou otca, ale často dokonca sama vlastnou vinou prispieva k ich utrpeniu. Eticky sa tak ocitá pod rovnakým hodnotiacim objektívom ako otec. Preto napriek tomu, že rozprávač avizuje snahu ušetriť obraz matky od morálneho pošpinenia, uvedomuje si, že pre pravdivý výklad udalostí nemôže opomenúť rovnako jej zlyhania. „Přilehli jsme si k tvému mlčení, ale tys začala šeptat, hrozilo, že nás táta zaslechne. Zachraňte mě, je to zvíře. Přitom jsi mu sama řekla, aby byl ještě divočejší, hříšnější, slyšeli jsme to.“ (s. 67)

Ako už bolo naznačené, sila Jónásovho rozprávania je tvorená hlavne skrz vnímanie seba samého, prežívania vlastného osudu uprostred problematickej rodiny. Zmieňované negatívne aspekty pováh rodičov sú však napriek prevažne odsudzujúcemu vyzneniu miestami obrátené do pozitívnej kvality. Táto skutočnosť je obzvlášť výrazná vo chvíli, keď rozprávač spomína na dospievanie, nepochybne spojené s uvedomovaním si vlastnej umeleckej integrity. Tá je napríklad s komickým odstupom odvodzovaná od matkinej schopnosti neustále klamať. „Začal jsem ji sledovat, pátrat po tom, jestli lže i mně. Lhala. Někdy úplně bezdůvodně... Jako dítě jsem sice ještě neuměl zformulovat, že to všechno může být docela klidně i umění, už jsem ale vnímal, že je v tom obsažená potřeba se nikomu nezodpovídat i tajná a osamocená, lopotná práce. Má matka nebyla prolhaná. Byla nepochopenou řečnicí. Básnířkou.“ (s. 61) Knižka, ktorú pred nás Jónás predkladá je preto dôkazom, že podobne ako matka, i syn vníma narastajúcu vnútornú potrebu zo všetkého sa vypísať, a to tak z dobrého, ako aj zlého. Uvedomuje si, že jediný spôsob, akým dokáže uvoľniť zo seba všetky bolestné spomienky na život v rodine, je práve rozpísaním príbehu do slov. Autor tak volí písanie ako spôsob terapie, ako analýzu spomienok a vysporiadanie sa so svojím pôvodom. „Pracovalo ve mně dvojí silné nutkání: zamlčet, nebo sdělit.“ (s. 48) „Příběhy. Nakonec jsem na to přišel. Příběhy patří pouze mně, mým očím, mému srdci, jejich záznam je jen můj, jsem to já.“ (s. 77)

Hoci sa takéto radenie spomienok z detstva a obdobia dospievania môže na prvý pohľad zdať chaotické, vnútorná koncepcia a zámer textu je u autora jasne viditeľná. Výrazne epický začiatok bohatý na realistické obrazy otrasných skúseností je postupne okresávaný a patológia rodinných vzťahov je v druhej polovici knihy nazeraná viac cez súvislé reflexie nad hlbokými témami s filozofickým presahom, akými sú láska, lož, zrada či existencia Boha. Celkom výnimočným spôsobom pristupuje Jónás napríklad k téme slobody. Vníma ju totiž implicitne, cez bezpečie blízkeho rodinného vzťahu rodiča a dieťaťa, ktorého deficit v spovedi venovanej otcovi vyjadruje. V próze sa tak stretávame s intenzívnou túžbou po vrúcnejšom vzťahu s otcom, po jeho láske. „Člověk se osvobozuje v objetích. Nejdřív v tom mámině, později tě osvobodí komplexnější objetí otcovo. Pokud tě však neobjímá on, je vše ztraceno.“ (s. 86) Vyznenie tohto charakteru napokon umocňuje aj fiktívny list venovaný otcovi, ktorý rozprávač včleňuje do prózy na jej konci. Spôsob, akým je napísaná, je logickým vyústením predošlých filozofujúcich úsekov. Prehovárajúci muž upúšťa od predošlého hromadenia výčitiek a nahrádza ho porozumením a snahou o zmierenie s otcom, ktoré vyvoláva katarzný účinok. Muž sa tak môže definitívne vyrovnať s otcovou prítomnosťou v jeho živote.

Nakoniec je potrebné dodať, že hoci próza vychádza z pera autora rómskeho pôvodu a tento rozmer sa v texte nepochybne objavuje, ako sám Jónás uviedol, necíti, že by mal byť práve tento aspekt pre knižku kľúčový. Próza Tatitatitati je totiž hlavne obrazom vzťahu jedného otca a jedného syna, ktorý sa svojím intenzívnym obsahom, ako aj poetickou formou spracovania, integruje v ďaleko širšom umeleckom rámci svetovej prózy. Svojou témou a vysokým umeleckým stvárnením ju preto celkom istotne možno zaradiť medzi dôležité diela súčasnej maďarskej literatúry.

 

© Matúš Guziar
publikováno na Medziknihami.sk
na iLiteratura.cz se souhlasem autora a redakce

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 14 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

59%čtenáři

zhlédnuto 526x

katalogy

Koupit knihu

štítky k článku

Inzerce