Krištúfek, Peter: Dve knihy (in Listy Slovákov a Čechov)

Krištúfek, Peter
Dve knihy (in Listy Slovákov a Čechov)

recenze beletrie zahraniční

Sú to už asi tri roky od doby, kedy som písal recenziu na prvý román slovenského autora Petra Krištúfka s názvom Šepkár (rec. Tvar 03/2009). Jednalo sa o priamočiary, dejovo lineárny a satirický text plný absurdít. Autor ich tam potreboval, vytvoril si ich a funkčne použil umne tak, že vo finále bola táto jeho práca nominovaná nielen do prvej desiatky najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže Anasoft litera, ale tiež získal nomináciu na Prix du livre européen.

Peter Krištúfek: Dve knihy
Peter Krištúfek: Mimo času, Bratislava, Marenčin PT, 2009, 192 s.
Peter Krištúfek: Blíženci a protinožci, Bratislava, Marenčin PT, 2010, 244 s.

Sú to už asi tri roky od doby, kedy som písal recenziu na prvý román slovenského autora Petra Krištúfka s názvom Šepkár (rec. Tvar 03/2009). Jednalo sa o priamočiary, dejovo lineárny a satirický text plný absurdít. Autor ich tam potreboval, vytvoril si ich a funkčne použil umne tak, že vo finále bola táto jeho práca nominovaná nielen do prvej desiatky najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže Anasoft litera, ale tiež získal nomináciu na Prix du livre européen. I spätne však na mňa niektoré dejové obraty pôsobia nesúbežne a omylom odtrhnuté zo strapca hrozien osudov, no zjavne Krištúfkov zámer vyšiel. Tiež by som mohol nadhodiť otázku plytkosti a primárnej priamočiarosti sujetovej kontúry, no doba je rýchla rovnako, ako Peter Krištúfek, nie je potreba sa literárne dlhodobo viazať k jednej myšlienke a presne to zrejme na čitateľa tiež platí. Takže vlastne klobúk dole, efekt tu stále je. Od mojich spomínaných "dní Šepkára" vydalo vydavateľstvo Marenčin PT Krištúfkovi ďalšie dve knihy a okrem toho sa tento prozaik výdatne venuje i filmu (najnovšie je k dispozícii jeho film Viditeľný svet s Ivanom Trojanom v hlavnej úlohe). Spomínané knihy – zbierka poviedok Mimo času (2009) a román Blíženci a protinožci (2010) – nám o Krištúfkovi vyjadrujú a možno aj potvrdzujú Šepkárom nadobudnutý predpoklad, tušenie smerovania tohto pisateľa. 

Ako scenárista a prózy píšuci autor je Peter Krištúfek fabulátor zdatný a aj z toho dôvodu si mohol dovoliť odklon od formy románového Šepkára. Odklon vlastne v tomto prípade ani nie je pravdivé konštatovanie. U Krištúfka sa totiž jedná o návrat sa k svojim pôvodným prozaickým koreňom, ktorými mu sú práve kratšie útvary, resp. poviedky. Nesmieme predsa zabúdať na fakt, že je niekoľkonásobným finalistom literárneho súbehu Poviedka. Šepkára predsa predchádzali zbierky poviedok Nepresné miesto (2002) a Voľným okom (2004).

Aj na základe týchto dvoch predošlých kníh a prozaickou formou nadväzujúcej zbierke Mimo času, sa už ponúka konštatovanie rukopisu. Tematicky zostáva, i v tomto prípade, Krištúfek celkom temný autor. Jeho krátke prózy nie sú nijako zvlášť pozitívne, naopak sa môžu odohrávať na nepríjemných miestach a v o to nepríjemnejších situáciách. Pasuje sa za kritika tejto doby tak, ako by sa to od spisovateľa aj obvykle očakávalo. V rámci príbehu pocítite, no nie prvoplánovo, že poukazuje na povrchnosť a banalitu. Toto naznačil už v Šepkárovi, v zbierke Mimo času myšlienku doťahuje. Výnimočný je predovšetkým vlastne tým, že skutočne zastáva svoju funkciu súčasného spisovateľa reagujúceho na neduhy začiatku 21. storočia, čo veľa slovenských populárnych autorov nerobí, naopak, ich umelecký svet akoby sa reality dotýkal iba okrajovo či vôbec.

Konflikt nastáva predovšetkým v strete čitateľovej reality a Krištúfkovho prozaického systému. Nekonvenčnosť a moment prekvapenia, mnohokrát naťahovaný na dĺžku poviedky sa môže tvrdo konfrontovať s "obyčajným" čitateľom a jeho svetom. Avšak práve ten od Krištúfka už toto všetko možno očakáva, pretože autora pozná, takže jeho čitateľ už nie je "obyčajný", ale pripravený na všetko. Sedemnásť poviedok tu takto čaká na charakter otužilejší, s chápaním (aspoň) mierne sarkastického humoru. A "otrlosť" bude Krištúfek vyžadovať aj naďalej...

Totiž nasledujúca publikácia má ambíciu nenechať percipienta vydýchnuť a to nie iba formou, ale snáď aj príbehom. Peter Krištúfek tak, ako je to už u neho zvykom, však "nehrá" na košatosť príbehu, jeho pôvodným plánom je skôr tematicky zaujať a následne si diváka udržať.

Vyzerá to ako jednoduché riešenie, no nie je tomu celkom tak, pretože forma románu Blíženci a protinožci je nesúvislá, je to román fragmentárny. Na náročnosti mu dodáva tiež vrstvenie niekoľkých realít a ich subjektívneho konštatovania. Autor tohto zaujímavého momentu dosiahol kombináciou denníka, verným prepisom nahrávok z diktafónu, úryvkov pripravovaného románu; vo finále k jedným denníkovým zápisom pribudne ďalšia osoba s vlastným diárom a pripletie sa naviac samostatná poviedka. Toto dohromady dáva jeden román, ktorý si – napriek tomu, že to tak v tejto chvíli nevyzerá – svoj zmysel zachováva. Mikrosvety literárnych postáv z Blížencov a protinožcov ponúkajú natoľko pozoruhodné zvraty, úchylky a príhody, že si v rámci tejto knihy absolútne vystačia.

Ďalším oživujúcim prvkom prózy je využitie slangu. Ak sa povie žargón, predstavím si predovšetkým knihu Mag od amerického spisovateľa Jacka Kerouaca, Mechanický pomaranč od Anthonyho Burgessa, či v našich zemepisných šírkach Umělohmotný třípokoj od Petry Hůlové, ktorý sa tiež, svojou formou, relatívne vydaril. Drsnejší jazyk k (opäť) drsnejšiemu Krištúfkovmu príbehu sedí dostatočne priliehavo a zároveň naznačí, že sa stále nachádzame v Strednej Európe, čo môže byť zaujímavým záchytným bodom pre niekoho, koho by inak nevyvíjajúce sa privátne svety jednotlivých literárnych aktérov mohli zmiasť svojou uzavretosťou a vlastne statickosťou. Rovnako taktiež tieto charaktery nemajú tendenciu sa vyvíjať a neinak sa to má i s dejom. Je negradujúci a zlom vo finále pôsobí skôr ako nutnosť, než ako logické vyústenie. "Nejako" sa to jednoducho skončiť muselo. Vymenované mínusy sú škodou pre inak ambiciózny text s príbehom, ktorý by mohol zaujať predovšetkým mladých čitateľov.

A to je práve problém Petra Krištúfka ako autora. Objavuje sa to znova a znova ako v jeho diele, tak i u recenzentov. Na naše pomery je to relatívne originálny a nanajvýš aktívny autor, no pôsobí, akoby nemal čas, ponáhľal sa a preto viac-menej vždy vsadí na prvý dojem. Jeho miesto v súčasnej slovenskej literatúre už je vymedzené, jeho autorský rukopis už je rozoznateľný, nič z toho ale nemusí byť pozitívnym konštatovaním na veky vekov. Rád by som si od Petra Krištúfka prečítal román, ktorý bude rovnako originálny, ako sú jeho predchádzajúce texty, no hĺbavejší, premyslenejší, ale to možno od neho chcem to, čo on napísať nechce.

© Ján Chovanec
článek vyšel v časopisu Listy Slovákov a Čechov 1/2011
na iLiteratura.cz se souhlasem autora

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 33 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

40%čtenáři

zhlédnuto 2212x

katalogy

štítky k článku

Inzerce
Inzerce
Inzerce