Kucbelová, Katarína: Čepiec

Kucbelová, Katarína
Čepiec

recenze beletrie zahraniční

Kniha Čepiec je dokumentom autorkiných ciest do folklórneho regiónu Šumiac pod Kráľovou hoľou. Rozprávačka sa tu učí šiť ženský čepiec, azda najkomplikovanejšiu a najzdobnejšiu časť ženského kroja vydatých žien. Hovorí, že na konci bude čepiec a kniha. Čepiec nebude nosiť a knihu nebude čítať. Avšak mnoho čitateliek budú Kucbelovej presvedčivú a autentickú prózu čítať s nadšením.

Čepiec
Katarína Kucbelová
: Čepiec. Vydavateľstvo Slovart, Bratislava, 2019, 180 s.

Katarína Kucbelová (1979) absolvovala filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU v Bratislave. Je autorkou štyroch básnických zbierok: Duály (2003), Šport (2006), Malé veľké mesto (2008) a Vie, čo urobí (2013) a spoluzakladateľkou literárnej ceny Anasoft litera, na ktorú je tento rok nominovaná za svoj prozaický debut Čepiec.

Katarína Kucbelová pod terapeutickým vplyvom vyšívania a rozprávania tvrdí: „[V]erím, že na konci to nebude podstatné. Pod povrchom sa začína všetko meniť. S väčšou hĺbkou väčšia intenzita. Na konci bude len čepiec a kniha.“ (s. 15) Na konci však ostane viac: nové vzťahy a nové začiatky.

Učiteľkou šitia čepca je Iľka, stará pani, ktorá stále hrdo nosí kroj. Rozprávačka sa učí nielen o technikách vyšívania, zošívania, o materiáloch, vzoroch, ale aj náročnom živote žien z Telgártu a o komplikovanom spolužití s Rómami. Paradoxne, v dedinách, kde počas 2. svetovej vojny bojovali s fašizmom, vyhráva vo voľbách extrémistické hnutie, čo autorka nehodnotí, ale uvažuje nad tým spolu s postavami vo svojom texte: „V dvadsiatom ôsmom na začiatku jesene zaútočilo päťdesiat bielych mužov na oblasť, kde žilo asi sto Rómov, miestni ju nazývali cigánsky tábor. Boli ozbrojení tým, čo mali, niekto zbraňami, niekto tyčami, niekto kameňmi, tie hádzali do okien, aby ich vylákali von. Ako prvého zastrelili muža vo dverách domu, na smrť zbili jeho ženu s dieťaťom, ktorá sa skrývala v dome.“ (s. 25)

Žánrovo je kniha ťažšie zaraditeľná. Je to etnograficky ladená reportáž o vyšívaní, ako ju vtipne charakterizuje autorka: „Jano by mohol byť prototyp, Jano z Hronca, jeden z troch Slovákov, ktorí vedia vybíjať valašky, moje reportérske šťastie v reportáži o vyšívaní, o mojej vykorenenosti.“ (s. 89). Text môžeme vnímať ako autobiografickú prózu, dokonca ako docufiction. Má dokonca prvky aj testimoniálnej literatúry, hoci tú spájame skôr s kolektívnymi traumami ako holokaust a 2. svetová vojna. Kolektívne traumy sa v texte vyskytujú, spomína sa vojna, aj Slovenské národné povstanie a povojnová kolektivizácia, tieto sú ale skôr okrajové. V centre rozprávania je odkrývanie individuálnych tráum: obesenie otca, problémové rodinné vzťahy, dohodnuté manželstvo, traumatický pôrod Iľky, ale aj rozprávačka podstupuje terapiu vyšívaním a rozprávaním o svojich rodinných trápeniach: „Iľka si pamätá hlavne druhú polovicu päťdesiatych rokov, nepamätá si už suché leto 1946, žiadnu úrodu, hneď po vojne, všetko sa muselo doviezť, nepamätá si, ako muži odišli dobrovoľne do uránových baní v Jáchymove, niektorí si doviezli dokonca tehly zo sbúraných domov, niektorí rakovinu.“ (s. 83) Paralela s testimoniálnou literatúrou sa priamo ponúka, keď rozprávačka referuje k Svetlane Alexejevič.

Ručné práce môžu mať terapeutický účinok. V románoch Alias Grace od Margaret Atwood, Shame od Salmana Rushdieho, The Red Queen od Margaret Drabble sa proces šitia, vyšívania, prípadne tkania spája s konštruovaním príbehu a osobnej histórie. Podobne sa v rukách rozprávačky v diele Čepiec spája odkrývanie intímneho príbehu s páraním, prešívaním a zošívaním. Metafora zošívania a tkania poukazuje na mnohovrstevnosť textu. Vďaka dialogickému prístupu, text je polyfónny, prepletajú sa aj jazykové štýly, pôvabné dialekty, výrazy spojené s ručnou prácou.

Rozprávačka sa učí o histórii čepca nielen od tety Iľky, mediálne známej majsterky v šití krojov, ale aj z kníh a múzeí: „Takže, sem sme sa dopracovali za stosedemdesiat rokov zdobenia. Od zrušenia nevoľníctva. Svadobné čepce majú na zátylku prišité množstvo stúh, ktoré zakrývajú celý chrbát, aby vydatým ženám neprišlo už na svadbe ľúto, že ich vlasy nikto cudzí neuvidí.“ (s. 15)

Rozprávačka s prekvapením zisťuje, že história dekoratívneho zdobenia čepca nie je až taká dlhá a na čepiec postupne pribúdali väčšie a extravagantnejšie ozdoby ako napríklad brmbolce v päťdesiatych rokoch. To znamená, že podobne ako folklórne tance a ľudové rozprávky, nie je ani čepiec zakonzervovaný v nejakej ustálenej podobe, ale je otvoreným dielom, vítajúcim novú interpretáciu. Veď sama učiteľka Iľka rozprávačku povzbudzuje: „[u]rob, ako chceš alebo ukáž, ja ti to začnem.“ (s. 140)

Čepiec pôvodne zahaľoval vlasy vydatých žien, signalizoval ich status, rodový aj rodinný stav. Podobne, ako sa zošíva, vyšíva a konštruuje čepiec, ktorý je trojdimenzionálnym objektom, z textu nám postupne plasticky vystupujú živé postavy so svojimi rodinnými a individuálnymi históriami. Krásny slovenský kroj zahaľuje to, čo je pod ním, a nie vždy to pekné: alkoholizmus, násilie, rasizmus. Na formálnej úrovni, plastickosti textu pomáha aj grafická úprava, súvislý text pretínajú hrubo vytlačené slová a vety.

Na obálke knihy je náprstok. Ten ochraňuje pri šití prst pred pichnutím. Aj čepiec je viackrát pripodobnený k prilbe, ochráni hlavu pri páde, ale aj pred neželanými pohľadmi mužov, prípadne závistlivých žien: „Tieto Vianoce sú vôbec veľmi nešťastné, kazí sa všetko, čo len môže, a pod všetkým moje neprestávajúce výčitky ako roľničky, Iľkino zdesenie tesne po páde, sukňa zmäkčila dopad, čepiec s lepenkou znovu zapracoval ako čiastočná prilba, iná zlomenina mohla byť osudnejšia.“ (s. 147) Čepiec ochráni Iľkinu hlavu pri páde, a hoci ho nebude nosiť, čepiec zachráni rozprávačku pred smútkom a minulosťou.

Kniha je otvorené dielo, podobne ako čepiec, ktorý je otvorený vyšívačkinej tvorivosti, text sa otvára čitateľovi: nedozvie sa presne, z akej traumy sa rozprávačka terapeuticky „vyšíva“, z náznakov tušíme, čoho a koho sa týka. Ku koncu sa autorka otvára budúcnosti, naznačuje optimistické riešenia aj problematického spolužitia s Rómami.

Čepiec, emblém folklórnej minulosti, nie je taký zakonzervovaný, tuhý a stereotypne zdobený, ako sme si, možno, pôvodne mysleli.

 

© Katarína Labudová

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 15 čtenářů.

Diskuse

Vložil: Beata, 20.07.2020 19:05
Kucbelová, Katarína: Čepiec
Kniha sa velmi dobre cita. Je lahko napisana a "zhltla" som ju za vikend. Miestami vtipna, inokedy dojemna. Krasne opisane zivotne skusky, zarmutok ci prve lasky.
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

58%čtenáři

zhlédnuto 552x

katalogy

štítky k článku

Inzerce