Tridsaťpäť rokov života, tridsaťosem básní, jedna poviedka, šestnásť publicistických diel a recenzií, šesťdesiatpäť listov. Za tým treba hľadať, ako sa prekrývali slová s činmi. Narodila sa 21. júla 1907 v Petrohrade, v ruskom prostredí, hoci jej otec pochádzal zo Slovjanska na Doneččyne (Donecká oblasť Ukrajiny) a matka z Poddillja. Po februári 1917 sa rodina presťahovala do Kyjeva, kde jej otec Ivan Šovheniv sa najprv stáva profesorom Kyjevskej polytechniky, neskôr ministrom vo vláde Ukrajinskej ľudovej republiky. Otec však musel emigrovať a v roku 1920 sa ocitol v Československu. Na jar 1922 odchádza z Ukrajiny aj jeho manželka s dcérou a synom. Najprv do Poľska, ale v júli 1922 sa usadili v Poděbradoch, kde bol jej manžel rektorom Ukrajinskej hospodárskej akadémie. V Prahe Olena Teliha zmaturovala a stáva sa študentkou Ukrajinského pedagogického inštitútu M. Drahomanova. Nezmazateľnú stopu v jej literárnej činnosti zanechalo Československo. V Prahe dochádza k jej ukrajinskému sebauvedomeniu a to predovšetkým pod vplyvom národne orientovaného ukrajinského prostredia, ale najmä vďaka kontaktu s predstaviteľmi ukrajinskej kultúry, literatúry. Tu sa zoznamuje s Mychajlom Telihom, budúcim manželom, s ktorým odchádza do Poľska, kde sa okamžite zapája do politického a kultúrneho života tunajšieho ukrajinského spoločenstva. Stretáva sa s významným ukrajinským básnikom a politickým dejateľom Olehom Oľžyčom (1907–1944), ktorého vplyv sa výrazne prejavil v jej básnickej tvorbe, a v ďalšej jej politickej činnosti.

Po napadnutí ZSSR hitlerovským Nemeckom spolu so spisovateľom Ulasom Samčukom (1905–1987) vracia sa na Ukrajinu, do Kyjeva, kde zakladá Spolok ukrajinských spisovateľov, rediguje časopis Litavry, spolupracuje s redakciou Ukrajinského slova. Odmietla spoluprácu s nemeckým gestapom, ktoré ju uväznilo a 22. februára zastrelilo v Babynom Jaru spolu s jej manželom a ďalšími spolubojovníkmi.

Charakteristickou črtou jej poézie je lyrickosť, vysoká básnická kultúra, sviežosť a bezprostrednosť básnických obrazov. „Vo všetkých dielach Oleny Telihy je odraz jej osobnosti – charakteru, temperamentu, intelektu, čo sa odrazilo v jej štýle. Jej básne sú autobiografické, ale nie v zmysle podania udalostí vlastného života, lež v hlbšom, psychologickom aspekte“, píše ukrajinský literárny vedec Mykola Iľnyckyj v antológii Básnici pražskej školy (Poety Prazkoji školy, Smoloskyp, Kyjiv 2009, s. 513). V tejto súvislosti sa musíme zastaviť pri pojme Pražská básnická škola. Pojem je dosť relatívny a patrí literárnemu vedcovi Volodymyrovi Deržavynovi. Aj stanovisko k tomuto pojmu nie je jednoznačné. Hoci nemala štatút, program, a predsa len existovala a prejavovala sa v spoločných tvorivých črtách jej predstaviteľov. Ide o ukrajinských básnikov medzivojnového obdobia, ktorých tvorba je spätá s Poděbradmi a Prahou – Jevhen Malanjuk, Jurij Darahan, Leonid Mosendz, Oleksa Stefanovyč, Jurij Klen, Natalja Livycka-Cholodna, Oksana Ljaturynska, Jurij Lypa, Oleh Oľžyč, Olena Teliha, Halja Mazurenko a iní.

Poézia O. Telihy ponúka okrem iného širokú škálu emotívnych zážitkov ženskej bezprostrednosti. Je to neustála zmena nálady a pocitov a tým sa vlastne líši od ostatných básnických rovesníkov. Česká literárna historička a prekladateľka Alena Morávková o poézii O. Telihy napísala: „Ve své emocionálně vypjaté poezii autorka spojovala motivy občanské a intimní lyriky. Linie občanské lyriky v její tvorbě postupně sílila.“ (Alena Morávková, Pražská ukrajinská poetika, Ukrajinská iniciativa v České republice, Praha 2001, s. 17).

Za života knižne nevyšli básnické diela O. Telihy. V roku 1946 bola vydaná zbierka Duša na stráži (Duša na storoži), o rok neskôr vychádza doplnený variant pod názvom Zástavy ducha (Prapory ducha). Báseň Súčasníkom (Sučasnykam) Olena Teliha začína slovami: „Netreba slov! Nech bude len čin!“ To nie je niečo naučené alebo prečítané – to je prežité.