Sú to už asi tri roky od doby, kedy som písal recenziu na prvý román slovenského autora Petra Krištúfka s názvom Šepkár (rec. Tvar 03/2009). Jednalo sa o priamočiary, dejovo lineárny a satirický text plný absurdít. Autor ich tam potreboval, vytvoril si ich a funkčne použil umne tak, že vo finále bola táto jeho práca nominovaná nielen do prvej desiatky najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže Anasoft litera, ale tiež získal nomináciu na Prix du livre européen.
JC
Ján Chovanec
Stanislav Rakús (1940), vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a pre verejnosť predovšetkým spisovateľ – prozaik, už istý čas, tak povediac od osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, s prestávkou polozabudnutia v deväťdesiatych rokoch, patrí medzi najlepších slovenských narátorov. Kúzlom jeho rozprávania je predovšetkým obyčajná každodennosť, z ktorej je veľmi bravúrne schopný dostať maximum pre text a tým i pre čitateľa.
Spoločnosť má Erika Jakuba Grocha (1957) vo vedomí predovšetkým ako básnika, ktorým aj skutočne je, potom ako významného predstaviteľa slovenského disentu (spolu so zosnulým filozofom Marcelom Strýkom organizovali z Košíc jeho východoslovenskú časť, pričom udržiavali úzky kontakt s pražským disentom), občas funguje ako vydavateľ kvalitnej literatúry a nemožno zabudnúť tiež na Grochovu rozhlasovú tvorbu.
Besednice je podtitul knihy s prvým plným názvom Škoda knižke nerozpredanej ležať od Ivana Kadlečíka (1938), prozaika, esejistu, publicistu, hudobného nadšenca a odborníka, jedného z hlavných slovenských disidentov... ...veľa ďalších označení by sme mohli nájsť okolo jeho mena a diela. No dovolím si predovšetkým označiť ho za človeka rozhľadeného a vnímavého, človeka nefalšovanej sofistikovanej reflexie. Takým sa zdá byť aj v poslednej svojej knihe.
Nemecky píšuca slovenská spisovateľka a novinárka Irena Brežná (1950) sa dostala do slovenského povedomia dvomi spôsobmi. Jeden lepší ako druhý. Po prvé ako autorka niekoľkých kníh publikovaných v nemeckom jazyku začala byť v preklade vydávaná bratislavským feministickým vydavateľstvom Aspekt. Po druhé si Irena Brežná na Slovensku získala pozornosť kauzou Rydlo.
Děj románu Esterházyho lokaj je zasazen do jakéhosi postmoderního prostoru zámku Esterháze, kolem kterého je dá se říct divočina – z jedné strany močály, na druhé straně Neusiedlerské jezero.
Kestutis Navakas je litevský básník, esejista, literární kritik a překladatel.
Icchokas Meras je spisovatelem prózy a her. Narodil se v roce 1934 v Kelmė, jenž leží v severozápadní části Litvy. Kelmė je jednou z nejstarších litevských židovských komunit.
Když v roce 1971 vycházel na pokračování v litevském literárním měsíčníku Pergalė text Striptizas litevského spisovatele židovského původu Icchokase Merase, sklízel z oficiálních míst kritiku pro své „neočekávané novátorství".
Gyvas atodūsis / Breathing Free nabízí přehled litevského básnictví. Nedá se říci, že by to byl přehled stručný – čítá přes pět stovek stran bilingvního litevsko-anglického textu.
Vyt Bakaitis (1940) je básník. Narodil se v Litvě a vystudoval na Boston University. Od roku 1968 žije v New Yorku, v Brooklynu.
Prof. Dr. Petras Bražėnas je významným litevským literárním kritikem, esejistou a teoretikem. Od roku 1990 do konce února roku 2007 byl děkanem fakulty lituanistiky na Vilniuské pedagogické univerzitě, kde nadále působí jako profesor litevské literatury. Sedmnáct let byl také sekretářem Litevské unie spisovatelů.
Litevská spisovatelka, básnířka, esejistka, výtvarnice a cestovatelka Jurga Ivanauskaitė (1961-2007) je nejznámější a nejpřekládanější současnou autorkou literatury celého pobaltského bloku.
Román najprekladanejšej litovskej autorky Jurgy Ivanauskaitė s názvom Čarodějnice a déšť (Ragana ir lietus, 1993) je čítaním, nielen pre čitateľa v našich zemepisných šírkach viac ako netypickým, no o to viac zaujímavým.
Neustále sa zväčšujúca čitateľská obec, s uznaním obrátená, najmä v priebehu posledných rokov na dlhšie a dlhé prozaické texty, je zo strany vydavateľov čím ďalej, tým viac rešpektovaná a obdarovávaná hrubými a ešte hrubšími zväzkami, kde je možno vo vnútri nájsť iba jeden text. Dôkazom tohto neutíchajúceho záujmu je i literárny súbeh Román 2006
„...neexistuje nijaká surrealistická estetická šablóna či norma, neexistuje surrealistické maliarstvo ani surrealistická poézia – ako povedal Breton – existujú len surrealisti, ktorí maľujú alebo píšu básne, alebo hoc aj podkúvajú kone či pletú košíky.
Autor Peter Juščák nie je na slovenskom knižnom trhu žiadnym nováčikom. Je autorom niekoľkých kníh – tá ostatná má názov Návod na použitie zvyšnej časti života. Veľmi pekný grafický návrh obálky od Tibora Hrapku vzbudzuje nádeje na rovnako pútavé čítanie, no bohužiaľ nie je tomu tak.
