Jaroslav Rumpli na sklonku roka 2010 predstavil v poradí svoju tretiu knihu – Kruhy v obilí, v ktorej dokázal, že aj na slovenské pomery sa dá napísať temer päťstostranový román. Rovnako dokázal, že nihilizmu, pesimizmu a deathmetalového životnému štýlu by pokojne stačilo vydavateľstvami preferovaných dvesto strán. Kruhy v obilí sú určené pre náročného recipienta. Ich témy sú inšpirované americkou literatúrou.

Jaroslav Rumpli už od svojho debutu Svet je trest v roku 1999 nastúpil na vlnu slovenského literárneho nihilizmu. Po šokujúcej dvojke v Znamení hovna ocenenej v súťaži Anasoft litera, sa odhodlal na tretiu.

Rumpli nie je autorom, ktorý sa zlomil v snahe napísať komerčne úspešný titul. Sám priznáva, že nepatrí k tým, ktorí sú pre vydavateľa zlatou žilou. Zato ponúka príbeh fascinujúci najmä čitateľov hľadajúcich viac ako prvoplánovosť, tých čo čítajú medzi radkami a neodradí ich ani dej miestami statický, stojaci v kruhu. Tentoraz si zobral na paškál Rumpli kamarátov z deathmetalovej skupiny. Rozpráva ich históriu, opilecké historky, život na vrchole hitparád. Z nadhľadu pódia aj zo zeme pokropenej zvratkami po poriadnom fláme, miestami s brutalitou aj brutálnou naturálnosťou. Rumpliho nihilizmus ide do krajnosti a jediným spojovníkom šokujúcich epizód siamských dvojčiat, vrážd, sebaobetovaní, deathmetalu či absurdných zlyhaní (napr. keď operujúci lekár dávi do pacienta) je hľadanie zmyslu, vyššieho poslania.

Rozsiahlou knihou sa môže prekúsať iba čitateľ, ktorému neprekáža vyvracanie právd, i absolútnych. Taktiež plynúť dejom a nechať sa ohurovať postojmi postáv meniacimi sa rýchlejšie ako aprílové počasie. Príbeh je na mnohých miestach bez akéhokoľvek oživenia a jeho dynamikou nepohne ani strategické delenie na krátkych – až 181 kapitol. Preto ho treba chápať viac ako filozofické vyznanie revolty voči konformite, jednote než ako ľahký príbeh so šťastným koncom. Mimochodom, aj ten Rumpliho románu chýba.

Román je vo veľkej miere metafora a vyžaduje si viac umelca ako konzumenta bulvárnych denníkov. „Sudkyňa, akokoľvek suverénne vystupovala, nepochopila jednu vec – že všetko je metafora.“ Presne týmito slovami vytrhnutými zo súdneho pojednávania v knihe sa dá charakterizovať aj jej samotný obsah. Nič viac ako metaforu zahalenú do paródie života podáva autor aj triviálne: „Život bez skákania a pohlavného styku predsa nemá zmysel.“

Ťažko hľadať ťažiskový bod celého románu. Môže ním byť pravda, jej hľadanie, malosť života, jeho absurdita, protest, ale bezpečnejšie je pripustiť, že autor ho charakterizoval jedným tvrdením na prebale knihy: „Rozpustil sa v dyme, rozpustil sa vo vetre.“