Velibor Čolić (nar. 1964) bol kedysi migrantom. Dnes je z neho úspešný spisovateľ. Avšak kým sa ním stal, prešiel rôznymi etapami, ktoré čakajú mnohých emigrantov. S humorom, ale aj s pocitom trpkosti sa tento bosniansky spisovateľ vracia do roku 1992.

Čolić z vojny dezertoval. Z Bosny ušiel pomerne skoro, len niekoľko mesiacov po tom, ako sa juhoslovanské národy začali medzi sebou biť o územie. Aj tak si ju však odžil viac než dosť. Ako vyzerali jeho dni v službe, rozpovedal v knihách Chroniques des oubliés a Les Bosniaques. Jeho najnovší román Manuel d’exil už rozpráva iný príbeh. Ten o exile, o tom, ako ho úspešne zvládnuť, ako sa začleniť do spoločnosti, ktorá nie je vaša.

„To, že som utečenec, si uvedomujem postupne. Človek bez papierov, bez tváre, bez súčasnosti aj bez budúcnosti,“ píše Čolić v jednej zo smutnejších pasáží svojho manuálu „ako prežiť exil v 35 lekciách“.

V predvojnovej Juhoslávii bol Velibor Čolić niečo ako intelektuál. Tri romány v tlači, vlastná relácia v rádiu. Prečítané knihy sa u neho doma na polici tlačili s tými, na ktoré si robil zálusk. Keď prišiel do Francúzska len s malým kufríkom a bez papierov, bola to obrovská zmena. Z nádejného balkánskeho Hemingwaya sa stal negramotný bezdomovec. „Vo francúzštine som vedel len tri slová: Jean, Paul a Sartre,“ komentuje Čolić na prvých stránkach svojho manuálu pre emigrantov.

Vtip ani ambícia mu však nechýbali ani vtedy, keď žil len z príspevku pre utečencov v upršanom bretónskom meste Rennes a jazyk adoptívnej krajiny sa mu nedarilo skrotiť. „Prvá lekcia, je nás 15 utečencov: Iračania (iba muži, žiadne ženy), zosadený generál nejakej africkej diktatúry, niekoľko somálskych rodín a ja – najväčšia nádej súčasnej juhoslovanskej literatúry. Vypĺňame papiere. Myslím, že to robím správne, meno, priezvisko, dátum a miesto narodenia. O rubrike váš projekt vo Francúzsku sa ma naša profesorka pýta: Konkurz? Aký konkurz? Odpovedám jej: Nie konkurz, ale Goncourt. Aha, hovorí ona. Tak veľa šťastia, ale nateraz ste vo francúzštine dokonale negramotný.“

Po príchode nastáva blúdenie, hrdina je stratený. V jazyku, v spomienkach, v plánoch do budúcnosti, ktoré si nedovolí budovať. V utečeneckom centre v Rennes nepatrí medzi vzorových obyvateľov, ktorí vyzerajú vďačne za to, že ich Francúzsko prijalo s otvorenou náručou.

„Kamaráti“ sa s Rusmi, Poliakmi, jednoducho so slovanskou východoeurópskou bandou. Pijú, pospevujú Kaťušu, robia malé výtržnosti. Nič vážne, každý sa vyrovnáva so samotou a stratenosťou, ako vie. Rusi hulákajú po chodbách, Bosniak plače na izbe o šiestich metroch štvorcových.

Čolić priznáva, že oproti ľuďom iných národností, ktorí sú tiež v tábore, má akýsi pocit nadradenosti. Hoci si uvedomuje, že by ho nemal mať a je s nimi na jednej lodi. Občas čitateľovi pripomína, že on má predsa vysokú školu. Rusom opakuje do nemoty, že je básnik. „Čítal som Edgara Alana Poea alebo Kafku. Poznám rozdiel medzi realizmom a surrealizmom. V Juhoslávii som získal literárnu cenu, celkom významnú. Počúvam džez, Milesa, Mingusa, Coltrana, okolo mňa sú len chudobní sedliaci, pastieri a žobrač tretieho sveta.“

Frustrácia človeka, ktorý niečo mal a o všetko prišiel. „Pociťujem hlúpu a zbytočnú pýchu, neschopnosť zmieriť sa s vlastným osudom, chladnú zatrpknutosť. Som vystrašený, bojím sa vlastného nového života bez výhľadu na zajtrajšok. […] Musím sa čím skôr naučiť francúzštinu. Tak zostane moja bolesť navždy uzavretá v rodnom jazyku.“

Keď hrdina získa všetky potrebné papiere, z Rennes odchádza. Musí sa však naďalej pretĺkať životom. Snaží sa získať nejaké literárne štipendiá, ak nemá nič, pomôžu mu známi. Prvé roky sú však skôr mizerné. Spomína na otrasné bývanie. V jednom byte, bez okien, na pár metroch štvorcových, bola taká zima, že sa musel sprchovať v ponožkách.

To, ako Čolić stále myslí na písanie, je prítomné v celom románe. Myslí na to, čo napíše, skúša, nejde to, vymýšľa, ako začať opäť. Príhody, ktoré na svojej ceste exilom zažíva, sú trochu smutné, veľmi vtipné, často až absurdné. Je skvelý mystifikátor. V televíznych a rozhlasových reláciách však tento Bosniak sväto-sväte tvrdí, že absurdnosti zo svojej knihy skutočne zažil. Miestami jeho príbehy pripomínajú slovenského poviedkara Dušana Mitanu, hlavne v častiach o ženách a baroch.

Ak čitateľ čaká, že dostane niečo, čo mu sľubuje názov knihy, nedočká sa. Sľúbených 35 lekcií z podtitulku knihy sa akosi vyparí, zdá sa, že išlo skôr o marketingový dovetok vydavateľstva. Nie je to manuál, je to len príbeh jednej etapy života, ktorú musí prežiť každý emigrant. Návod, ako na to, si žiaľ musí hľadať každý sám. Namiesto toho však autor ponúka kus poézie vo vydarenej próze.