Ve věku 70 let zemřel v úterý 18. prosince Lajos Grendel, významný představitel maďarské literatury na Slovensku, spoluzakladatel a ředitel slovensko-maďarského nakladatelství Kalligram a autor pozoruhodných próz, v nichž se v postmoderní poetice uhersko-maďarské reálie mísí s významovou otevřeností přesahující až k historickému a hodnotovému relativismu.

Románom U nás, v New Honte spisovateľ Lajos Grendel nadviazal na tematizáciu fiktívneho mestečka na juhu Slovenska vytvoreného v jeho predchádzajúcich prózach (Kráľ Matej v New Honte, Hromadný hrob pri New Honte). Tento príbeh sa posúva čoraz viac pod povrch New Hontu a nadobúda existenciálny rozmer: „Ale čo môže byť idea New Hontu?"

Lajos Grendel patří k nejvýznamnějším představitelům současné maďarské literatury – je jedním z autorů, kterým se podařilo dosáhnout značného uznání a úspěchu i v Maďarsku, přestože odtud nepochází, je příslušníkem maďarské menšiny na Slovensku.

Můj přítel neměl nikdy štěstí na ženy, ale našel si dobrou manželku, ta drobná ženuška ho dnes odpoledne na pohřbu taky jaksepatří oplakala. Během smutečního obřadu se dali do pláče i jiní, ovšem my, kteří jsme nebrečeli, jsme byli stejně v převaze. A to je v pořádku, jak někdo poznamenal, smutek se nedá měřit pláčem. Můj přítel měl samozřejmě i řádné občanské jméno, ale bylo by zbytečné ho tady prozrazovat, z hlediska příběhu, který se chystám vyprávět, je irelevantní.

O päťdesiat rokov neskôr bol ujo Koloman ešte vždy svieži, svižný a zdravý, hoci už mal matuzalemský vek, a ponáhľal sa na rokovanie newhontskej samosprávy, ktoré sľubovalo, že bude búrlivé, lebo na ňom sa konečne malo rozhodnúť, či v New Honte na hlavnom námestí veľkom ako dlaň postavia sochu bývalému starostovi Ďusovi Nehézovi, ktorý zomrel mučeníckou smrťou, alebo niekomu inému.

New York, New Hont, Samota York. Miestne názvy. Prvý je svetoznámy, nechýba na mapách. Pre Európanov sa stal symbolom Nového sveta a v súčasnoti skôr symbolizuje závany amerikanizácie. Ony podnietili vznik ďalších dvoch názvov. Sú fiktívne, chýbajú na mapách. Ale vedeli by sme určiť, odkedy a kde by mali byť zakreslené.

Telo starne, ale nestarnú spomienky, povedal raz môj otec krátko pred smrťou. Vynárajú sa potuteľne a nepozvane z tej temnoty, kde sa uskladnili a po desaťročia driemali tak, ako aj spomienka na dávnu večeru pod orechom. Proti ich vrtochom som bol bezbranný. Nikdy som nevedel rozlúštiť, čo odkazovali, hoci je možné, že neodkazovali vôbec nič.