Pomerne zaujímavú publikáciu v tomto roku uviedol na bosniansky knižný trh novinár, publicista, cestopisec, dokumentarista a neúnavný zapisovateľ sevdaliniek Vehid Gunić. Kniha Moji savremenici (Moji súčasníci, Tešanj 2005) prináša ojedinelú „antológiu osobností“ nielen bosnianskeho kultúrneho priestoru.

Ako už v predslove píše sám autor, termínom „moji súčasníci“ nazval ľudí, ktorí sa svojou prácou v rôznych (nielen) umeleckých oblastiach preslávili či stali sa významnými, ale ktorí zároveň spĺňali aj iné dôležité kritérium- spadajú časovo do generácie autorovi blízkej, do tej, z ktorej on sám pochádza. To bolo hlavným kritériom pre selekciu týchto persón- lebo ako autor Gunić hovorí „... o nich som rozmýšľal ako o svojich súčasníkoch, pretože moji súčasníci sú len moji, ale už nie aj mojich detí, ich detí a ani generácií pred nami či generácií, ktoré prídu po nás“. Pre autora bola tak faktorom pre výber aj skutočnosť, že ľudia, ktorých do knihy zahrnul, zanechali v jeho mysli a spomienkach hlboké stopy, že priniesli či spôsobili niečo, čo ovplyvnilo minimálne tú jednu konkrétnu generáciu. V skutočnosti mnohí z nich však určite ostanú v mysliach či povedomí ako starších, tak i stále mladších a mladších ročníkov nášho ľudstva.

Už i pri pohľade na vybrané a v diele spomínané mená je však jasné, že pojem generácia tu dostáva pomerne široký priestor a v skutočnosti zahŕňa v sebe generácie minimálne dve. To je vidieť už napríklad aj pri čo i len zbežnom pohľade na široké, takmer päťdesiatročné rozpätie v dátumoch narodení domácich, ale i svetových velikánov. Je preto otázne, odkiaľ až kam taká jedna generácia vlastne siaha a aké má ohraničenie.

V diele „Moji savremenici“ sa ocitla široká plejáda mien z rôznych oblastí kultúrno- spoločenského života a to ako domáceho, bosnianskeho, tak i svetového. Dôraz autor zrejme kládol na teritórium Bosny a Hercegoviny, z ktorej väčšina z nich pochádza. Medzi najznámejšie domáce osobnosti zastúpené v publikácii patria: Izet „Kiko“ Sarajlić (1930-2003), básnik pár exceláns, esejista, prekladateľ a literárny bard, člen Akadémie vied a umení v Sarajeve, ocenený prestížnou talianskou cenou Alberto Moravia za rok 2001 (tú prevzal necelé dva roky pred svojou smrťou); Marko Vešović, básnik, poviedkár a prekladateľ, narodený síce v Čiernej Hore, ale už od mladého veku žijúci a pôsobiaci v Sarajeve; Affan Ramić, akademický maliar (nar. 1932), „svedok času“, rodený Mostarčan, ktorého obrazy sa dostali do mnohých známych galérií nielen doma, ale i vo svete; Ajla Merdanović, neúnavná aktivistka v oblasti ľudských práv a tiež práci s telesne postihnutými deťmi, laureátka Britskej ceny mieru za rok 1994 udeľovanej kráľovskou rodinou v Londýne; Amor Mašović, kontroverzný predseda Federálnej komisie pre hľadanie nezvestných osôb v Bosne a Hercegovine, jeden z najväčších a najneúnavnejších bojovníkov za odkrývanie masových hrobov a sekundárnych jám a pohrebíšť na území Bosny a Hercegoviny (a to tak v moslimsko- chorvátskej, ako i srbskej časti územia), Nura Bazdulj Hubijar, populárna domáca lekárka- spisovateľka, patriaca medzi minimum emancipovaných a uznávaných žien, ktoré sa na teritóriu orientálnej Bosny dokázali presadiť medzi mužmi a vydobiť si ich uznanie a rešpekt.

Z domácej hudobnej scény tu možno nájsť napríklad mená ako: Goran Bregović, jeden z najznámejších bosnianskych hudobníkov, rodený Sarajevčan, pochádzajúci zo zmiešanej bosnianskej rodiny (chorvátsko- srbskej), člen populárnej, znovu obnovenej bosnianskej skupiny Bijelo dugme, svojho času až do rozkolu dvorný tvorca hudby k mnohým filmom búrliváka Emira Kusturicu; Safet Isović, veľká hudobná hviezda Juhoslávie za éry politika J. B. Tita (Titov kamarát), hviezda estrády, šanzoniér a spevák bosnianskych sevdaliniek; Zekija Zeco, ďalší známy spevák sevdaliniek.

Z ďalších domácich zaujímavých mien je treba ešte vypichnúť snáď tri pojmy bosnianskej kultúrnej scény: Sulejman Kupusović, divadelný a filmový režisér a úspešný promotér kultúry, považovaný za matuzaléma a barda divadelnej scény BaH; Elvir Svrakić, prezident Asociácie elektronických médií BaH, vlastník a riaditeľ komerčnej bosnianskej televízie Hayat, stál pri zrode a formovaní trhu elektronických médií a vzniku komerčnej audiovizuálnej scény deväťdesiatych rokov; no a v neposlednom rade i Elvir Baljić, jeden z najznámejších bosnianskych futbalistov, reprezentant národného týmu po mnoho rokov, na klubovej úrovni hrajúci napríklad za španielske kluby Real Madrid, Rayo Vallecano či turecké Galatasaray a Fenerbahce Istanbul.

V diele Moji savremenici však čitateľ či záujemca môže objaviť i niektoré známe perzóny pochádzajúce spoza hraníc Bosny a Hercegoviny, ktoré mali taktiež značný generačný vplyv, presahujúci hranice jednej krajiny. Za všetky spomeňme dve mená: Muhamed Ali, bývalý profesionálny boxer ťažkej váhy, svetoznámy pojem v tomto športovom odvetví; a napokon i Đorđe Balašević, prominentný srbský pesničkár, herec a spevák, srbský Karel Kryl, aktívne bojujúci svojimi piesňami proti komunistickému režimu, ale i proti srbskému a chorvátskemu nacionalizmu a režimu Slobodana Miloševića a zverstvám jeho armády, za čo si vyslúžil niekoľkoročné domáce väzenie a ďalšiu ostrú perzekúciu.

Publikácia prináša aj mnohé ďalšie známe mená, avšak už aj na tých vyššie spomenutých je jasne vidieť, že autor Vehid Gunić sa snažil širokospektrálne, a nie iba úzkoprofilovo zachytiť a priblížiť verejnosti jednu generáciu ľudí, ktorí podľa neho svetu i svojmu národu niečo dôležité priniesli, a to či už vo forme posolstiev, skutkov či iných aktivít hodných zreteľa. Pretože, je podstatné napríklad literárne podchytiť tieto osobnosti, napríklad aj spísaním ich do jednej knihy. Autor Gunić k tomu totiž dodáva jednu známu citáciu: „všetko, čo sa pamätá- vyprchá, všetko, čo sa zapíše- zostane“.

Vehid Gunić: Moji savremenici. Planjax, Tešanj, 2005, 269 s.