Schéma masové kultury
Adorno, Theodor W.: Schéma masové kultury

Schéma masové kultury

Skúmanie masovej kultúry zaznamenalo obrovský rozmach pod vplyvom frankfurtskej školy, medzi ktorých hlavných predstaviteľov patril aj Theodor Adorno, „posvätná krava“ študentských hnutí, nonkonformistov v sociálnych vedách a vyznávačov protestov.

Skúmanie masovej kultúry zaznamenalo obrovský rozmach pod vplyvom frankfurtskej školy, medzi ktorých hlavných predstaviteľov patril aj Theodor Adorno, „posvätná krava“ študentských hnutí, nonkonformistov v sociálnych vedách a vyznávačov protestov. Kniha Schéma masové kultury pochádza z pozostalosti, za Adornovho života zverejnená nebola. V skratke poskytuje exkurz do myslenia kritického teoretika s mnohými spornými tvrdeniami, ale zároveň britkými pozorovaniami. Priam vyzýva na prehodnotenie vzťahu ku kultúre, pričom sa netreba báť ostrých výpadov proti konformite.

Bipolárne delenie sveta po druhej svetovej vojne vyvolávalo dojem, že totalita ostala v Európe zamknutá vo východnom bloku. Významný príspevok mnohých autorov kritickej teórie spočíval v tom, že demaskovali existenciu prvkov totality aj v spoločnostiach západného typu. Práve v Schéme masovej kultúry vidíme, že pre Adorna je totalitná spoločnosť spoločnosťou masovou, presýtenou racionalitou, odkúzleným svetom. Celý život v takejto spoločnosti je podmienený „realite“, vrátane hrdinov a idolov. Fantázia by mala byť potláčaná a obraznosť pretrhla spojenie s estetikou. Môžeme to vidieť na formálne špičkových dielach, ktorých význam ale prakticky neexistuje. Okrem povrchu neexistuje nič. Umenie získava „parazitný charakter“. Priživuje sa nielen na minulosti ale aj na sebe samom, čo dosvedčuje obrovské množstvo intertextuálnych a autoreferenčných odkazov v kinematografii alebo literatúre.

Adorno je silný skeptik presvedčený o kultúrnom podľahnutí utilitarizmu. Kultúra má podľa neho až strojový charakter bez hodnôt. Za charakteristický príklad pritom považuje Orsona Wellsa a jeho Vojnu svetov: „Stíraní hraníc mezi obrazem a realitou již pokročilo ku kolektivnímu onemocnění“. Masová kultúra glorifikuje samu seba a je ochotná predávať nešťastie tak, aby vyzeralo atraktívne. Kultúrne produkty sú ľahko stráviteľné, „předžvýkané“, vyvolávajú neustále nutkanie uspokojovať potreby napchávania sa týmto „baby food“.

Významné spoločenské konflikty sú v masovej kultúre nahradzované senzáciami. Kľúčovým sa stáva dobrodružstvo, prchavosť, rýchlosť zážitkov, slabá pamäť konzumentov. „Divák tak má být neschopen pohlédnout utrpení do očí stejně jako myslet.“ Kultúra získava rysy športových výkonov. Špičkový herec, hudobník, spisovateľ musí podávať ľahko kvantifikovateľné výkony. Čím vyššie čísla, tým lepší výkon. V pozadí samozrejme nie je nič iné ako moc a snaha o ovládanie, manipuláciu. Pre moc je výhodné, keď dokáže podsunúť ovládaným napríklad predstavu o „predĺženom detstve“. Moc sa presadzuje prostredníctvom rôznych poetických názvov, zaujímavých slovných zvratov, mediálnych produktov, vrátane reklamy.

Adorno občas preháňa, zveličuje, pôsobí až smiešne nahnevane. „Neexistuje už žádný kýč a žádná nesmiřitelná moderna. Reklama spolkla surrealismus a jeho šampióni ve jménu radikálního kulturního nepřátelství požehnali komercializaci svých vlastních atentátů.” Podľa nášho názoru však populárna kultúra nie je až taká povrchná, ako sa to prezentuje. Konzumný spôsob života sa netýka iba manžérov (obraz nenásytného manažéra mimochodom pôsobí už gýčovito) ale aj akademikov a intelektuálov, rozdiel je v podstate hlavne vo výške príjmu. Kritika masovej spoločnosti je zbytočná ak iba démonizuje. Preto Adornove úvahy pôsobia na niektorých miestach anachronicky.

Adorno býva niekedy obviňovaný aj z elitárstva. Nie je to až také zvláštne, lebo ako prejavy masovej kultúry odsudzuje jazz aj film, pričom práve jazz je v súčasnosti často pozérskym prejavom intelektuálov, respektíve ľudí, ktorí sa za intelektuálov považujú. Zaujímavé je, že jazz odsudzoval aj velikán sociológie Pitirim Sorokin. Prisudzoval mu pokleslosť, v umení typickú pre modernosť.

Kniha je plná sarkazmov: kino, romány, fotografie, hudba – všetky médiá slúžia masovej kultúre a ideológii. Je to zároveň kniha, ktorá mobilizuje myslenie. Čitateľ bude cítiť potrebu neustáleho overovania si Adornových, niekedy tak trochu zlomyseľných, postrehov.

Recenze

Spisovatel:

Kniha:

Přel. M. Hauser, M. Váňa, Oikoymenh, Praha, 2009, 62 s.

Zařazení článku:

kultura

Jazyk:

Témata článku:

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse

Jakub Vaníček,

Když už jsme u apoteózy populární kultury, neměli bychom zapomínat ani na to, že právě ona (spolu s celým tím ušmajdaným krámem postmoderní hravosti) velmi účinně odvádí pozornost od skutečných problémů. Ačkoliv se nám to dnešní analytici populární kultury a kulturních polí a kdoví čeho ještě snaží vymluvit, sledovanost TV Nova a pramalá politická uvědomělost společnosti spolu nejspíš trochu souvisí. (Jak nicotný je však tento fakt před tvrzením, že populární kultura přispívá k diferenciaci žánrů! :-D To nás tváří v tvář extremizace politické scény a comebacku fašistoidní rétoriky velmi těší u srdce...)
Ještě k otázce intelektuálů a systému: poněkud se mi příčí užívat slovo intelektuál pro někoho, kdo podporuje status quo dnešního světa - a teď nemám na mysli pouze politické problémy, ale konzumní étos doby, slabé ekologické uvědomění atd. Ještě pořád stojí za to rozlišovat. Intelektuál kontra oportunista?

editace,

překlepy opraveny...

Ján Blažovský,

Za pravopisné chyby sa ospravedlňujem.
Populárna kultúra môže obohacovať niekoľkými spôsobmi:
- rozvíja existujúce estetické kategórie
- je zdrojom niektorých umeleckých žánrov
- vypovedá o sociálnej diferenciácii spotrebiteľov
- prostredníctvom nej sa dajú skúmať sociálne kontexty recipientov
- vypovedá o vytváraní a udržiavaní identity
- prostredníctvom nej sa dajú skúmať napr. vzorce správania

Toto sú niektoré z dôvodov, prečo by populárna kultúra nemala byť považovaná za automaticky povrchnú. Je ich určite viac. Žiadny z nich neplatí absolútne a populárna kultúra je tiež veľmi diferncovaná.

Peter Nemec,

Predpokladám, že Sorokin jazz odsudzoval, nie odcudzoval, ale o to nejde... Skôr by ma zaujímal hlbšie nerozvedený postreh o tom, že masová kultúra nie je až taká povrchná, ako sa prezentuje. V čom teda spočíva hĺbka populárnej kultúry?

Ján Blažovský,

Povrchnosť populárnej kultúry je jednou z jej vlastností. Niekedy je výraznejšia, inokedy menej.
Samozrejme, že odvodzovať jej povrchnosť zo životných štýlov akademikov alebo manažérov je značné zjednodušenie.
Na čo však chcem poukázať, je práve stereotypná predstava o manažérovi a intelektuálovi (akademikovi) ako protipólu. Táto predstava sa generačne prenáša už desaťročia. Čo je, myslím si, na škodu.
V tej vete o výške príjmu som nemal na mysli socioekonomický status intelektuála versus manažéra, ale to, že výška príjmu je kľúčová pre zapájanie sa do spotreby populárnej kultúry. Chuť na to majú jedni aj druhí.
Tiež si myslím, že intelektuáli nie vždy narúšajú hegemonické tendencie spoločenského systému. Častokrát sú to práve oni, kto podporuje status quo, pretože im vyhovuje.

Jakub Vaníček,

Myslím, že není dobré, pokud budeme do jedné roviny klást manažera a intelektuála (příp. akademika). Zatímco u první profese se očekává, že hodnoty jí žité víceméně odpovídají všeobecně známému modelu konzumentarismu, druzí dva by se přece jenom měli pokoušet analyzovat a narušovat formalizaci nebo hegemonické tendence současného politicko-společenského systému, o nichž Adorno mluví - pokud tedy neztotožňujeme intelektuála s někým, kdo se celý život s výrazem nejhlubšího údivu zabývá aluzivními hrátkami v díle Umberta Eca.
Mám tedy výše uvedenému rozumět tak, že populární kultura není povrchní, protože ji žijí i intelektuálové a akademici (mezi nimiž a manažery není rozdíl než ve výši platu)?