Debut Diany Mašlejovej vystihuje prchavosť. Jej texty sa preto ani nepokúšajú preniknúť do problematiky ľudského života, chcú ho skôr uchopiť čo najvšeobecnejšie a pocitovo, bez užitia náročných výrazových prostriedkov. Neznamená to však, že zbierka Aj o vetre je triviálna v negatívnom zmysle, nekomplikujúca poetika sa totiž otvára väčšmi laickému čitateľovi, ktorý neuvedomele vyhľadáva v umení stotožnenie sa s osobnými estetickými a ontologickými východiskami na základe skúsenosti či reflexie. Autorkin základný rukopis tak pendluje medzi konvenčnou sentimentalitou a skúšaním preklenúť ju, niekedy podareným, inokedy zasa nie.

Spomenutá prchavosť sa ako ideový základ stotožňuje s holou realitou entropie, že všetko jestvujúce raz zanikne. Hneď v úvodnom texte Jar 1 sa pripomína „koniec a začiatok“. Ale už z názvu je zrejmý ďalší rozmer tejto opozície – prírodný kolobeh. Z uvažovania nad týmto nezmeniteľným zákonom sa subjekt jemnou iróniou dostáva späť do všednosti, kde „sa ozývajú hlasy, štrngajúci riad a vysávač“. Na jednej strane sa Mašlejová snaží zmierniť konfrontáciu s nebytím, no dokáže vytvoriť aj nezainteresovaného pozorovateľa, ktorý sa stáva svedkom samovraždy ako v prípade textu Čas.

Jeho ubiehanie sa v kontexte západnej civilizácie asociuje – vychádzajúc z práce Marka Johnsona a Georgea Lakoffa – s vyčerpateľnou komoditou, štrukturuje našu existenciu, akoby to bola „devíza“. Mašlovej písanie sa teda neopiera o metaforiku bežne považovanú za ozvláštňujúci literárny trópus, ale ako o inherentný princíp ľudského myslenia vôbec, prejavujúci sa práve v živom jazyku. Dôkazom toho je jednoznačná rečnícka otázka rozprávača v texte Vlak: „To sa nikam nepohol?“ Život subjektu pred päťdesiatkou bol stratenou a premárnenou investíciou, bez pohnutia, s absenciou aktivity a dynamiky.

Atmosféra textov sa aj na základe uvedeného symptomaticky približuje k revitalizácii modernity, na ktorú cez byt na bulvári Saint-Germain a zidealizované kulisy obrazov impresionistických maliarov odkazuje text Z francúzskeho filmu. Ďalšie intímne a komorné ladenie často rezonuje v barových a kaviarenských motívoch, kde cítiť omamný dym cigariet, priestor však zakotvujú aj iné všednosti ako pouličná lampa, lavička, taxík, vchod pred bytovým domom a podobne.

Téma všedného sa prejavuje i formálne. Kniha je síce kolekciou básní, avšak v próze; texty možno označiť aj za lyrizované prozaické mikroútvary, no určite nie sú poviedkami, aj keď sa tak medializujú. Odpoetizúvaním sa do popredia dostávajú dej a opis. Aj takýmto spôsobom sa Mašlejová približuje civilnému čitateľovi, prostredníctvom epických postupov. Knihu naviac dopĺňajú ilustrácie Andrey Kocianovej, ktorých vizuálna insitnosť a simplicita korešpondujú s kompozíciou i výpovednou platnosťou tejto Mašlejovej prvotiny.