Duály
Kucbelová, Katarína: Duály

Duály

Duál ako archaický gramatický tvar pre podvojnosť sa asociuje s dualizmom binárnych protikladov, ktoré Katarína Kucbelová vo svojej zbierke básní živo využíva...

Duál ako archaický gramatický tvar pre podvojnosť sa asociuje s dualizmom binárnych protikladov, ktoré Katarína Kucbelová vo svojej zbierke básní živo využíva. V ohnisku záujmu krúžia iluzórne kontrasty pokoja a pohybu, zmeny a zotrvačnosti, áno a nie, celku a detailu, vzdialenosti a spojenia, identity a splývania, pozície a tvaru, očakávania a prekvapenia, dokonalosti a nedokonalosti... Mimoriadne sympaticky pôsobí vyhýbanie sa zjednodušujúcemu antropomorfickému protikladu pozitívneho a negatívneho, priaznivého a nepriaznivého alebo schematickejšie dobra a zla. Tzv. realitu totiž jednoznačne nehodnotí, nevtesnáva do hierarchických štruktúr, “len“ vníma jej trvanie či plynutie. Jednoznačnejšie sa z tohoto kontextu vyplavuje iba kategória príjemného.

Lyrický subjekt sa premieňa na akési rozpriestranené súcno, pretože je spochybňované čo i len letmé naznačenie rozhraničenosti subjektu a objektu. Lyrická monáda má okná, lepšie povedané, sama je otvoreným oknom, prostredníctvom ktorého (teda prostredníctvom samej seba) prijíma a dáva, nekladie odpor, ale splýva s hladinou: „ponúka sa: splynúť / synonymum pre / dávať aj brať // zároveň“ (26). Tvar nemá statický charakter, je výslednicou umiestnenia v priestore, plynúcou pozíciou. Entita sa preto javí ako „:podstatná v celku: / :obsiahnutá v hladine: (...) samostatne nečitateľná“ (17). Dôkazom jej prítomnosti je dotyk – ako príjemné vzrušenie, uzol, ako náraz dvoch častíc, ktorý ich spojí a súčasne vychýli z pôvodnej dráhy letu. Spojenie tak potenciálne rozrušuje zotrvačnosť a spôsobuje zmenu smeru, rešpektujúcu equilibrium medzi týmito dvomi tendenciami. Spojenie ako dotyk, ale zároveň ako „vzdialenosť bezpečného vzťahu“ (24). Atribútom priestoru je plnosť, spôsobujúca zdanlivo kontinuitné, “v skutočnosti“ neustále obnovované dotýkanie, a preto ani „vzťah sa nezačína spojením (...) vzťah sa nekončí oddelením“ (19), ale trvá, meniac svoju podobu, formu či tvar pod vplyvom pohybu, zmeny umiestnenia. Trvalý dotyk okolitých, meniacich sa a prúdiacich entít tak vo vedomí recipienta spôsobuje neustávajúce vzrušenie z blízkosti nekonečne členitého sveta.

Okrem pohybu v zaplnenom priestore sa na ploche básní uskutočňuje aj prúdenie v čase a tvorivá manipulácia s ním, hoci „dávať času prívlastky pohybu / asi nebude riešenie“ (22). Katarína Kucbelová sa pohráva s motívom umŕtvujúceho, otupujúceho opakovania toho istého, neustáleho obnovovania a vývoja. Zaujímavo pôsobí fenomén spoločného zdieľania rovnakých príbehov, ambivalentnosť prekvapenia a očakávania, ktorých nevyspytateľnosť a zameranosť do budúcnosti podnecuje vzrušenie. Rozhodnutia sa realizujú v časovej slučke, pretože udalosti sú vysoko prediktabilné. Okrem prúdenia v kruhu sa objavuje aj pohyb po špirále v podobe hry s kompatibilnosťou sémantických informácii (48). Poodhaľuje sa tajomstvo projekcie, predpokladajúcej potenciálnu existenciu začiatku, konca a motivácie (k pohybu) uprostred.

Práve projekcia nás privádza k tematike dokonalosti a jej vzoru. Autorskou stratégiou sa zdá byť postulovanie potreby nedokonalosti ako podnetu pudenia k dokonalému (k zániku). Možné je len ako „nekonečné približovanie“, pretože „dokonalý vzor potrebuje dokonalý vzor“ (12), alebo v podobe pohrávania sa so stupňovaním nestupňovateľného adjektíva. Dokonalosť implikuje dokonanosť, definitívnosť, uzavretie pohybu v skleníku pokoja, preto by sme si pri mikroskopickom pohľade na matricu dokonalosti mohli v jej detaile všimnúť nepatrný pohyb, nenarušujúci (zatiaľ) hladinu...

Nedokonalosť predstavuje princíp umožňujúci cit: „láska vznikla z nerovností povrchu“(22). Partneri však usilovne a vysilujúco projektujú toho druhého, snažia sa napĺňať ideálny koncept („nedokonalosť nevyužívame na hru / snažme sa nevnášať do už existujúcich hier nové pojmy / únavným spôsobom zahladzujeme povrch / sme v zásade proti improvizácii“ 43), pričom táto práca nevyvoláva únavu materiálu, ale zahladenie jeho povrchu až k dokonalosti. Láska tak sebadeštrukčne ničí svoj zdroj, „našťastie nedokonalosť má vždy prevahu“ (43), a tak sa aj do ustrnutia vnáša prostredníctvom detailu pohyb, disponujúci rezonančnými možnosťami.

Nekonečné približovanie sa k dokonalosti realizuje autorka desémantizáciou („pokračovať / až kým sa stratí / význam“ 30), navodzovaním pôvodnej entropie, rozptýlením zmyslu v abstraktách. Nič konkrétne nie je žiadúce, lyrický „subjekt“ chce „- zabrániť asociáciam / - neaktivovať ložiská spomienok“ (52). Ponúka nám teda destilát vnímania a prežívania (konzumenti, obľubujúci vykonávať akt destilácie svojpomocne, majú smolu). Aktualizujú sa riziká a zároveň prednosti poézie, poskytujúcej neuveriteľne široký priestor čitateľovi. Vzťah textu a jeho recipienta nie je symetrický: abstraktá a infinitívy pomocných slovies dokážu len minimálne usmerniť či obmedziť recepciu, a tak sa percipient môže nasúkať do básne aj celý. Len veľmi ťažko potom rozlišuje, čo patrí jemu a čo pôvodnému textu. Radením „vedľa seba (dotyk max. krátky prienik)“ (52) sa tak vytvára poetická paralela k zaplnenosti sveta, lebo poetka mieni „pokračovať / neprestať aby nevzniklo / prázdne miesto: potreba (...) aby zánik bol dokonalý / nesmie byť konečný“ (30-31). Vypĺňanie hypoteticky prázdneho priestoru sa neuskutočňuje bujnením množstva drobných konkrétnych pomenovaní (autorka možno neverí v šírku ich asociačného potenciálu), ale rozpriestraňovaním menšieho množstva širokorozchodných abstrákt, schopných vytvárať “emanácie“. Konkrétne totiž dokáže zraniť („príliš zraňujúca popisnosť“, 52) a lyrický subjekt nie je ochotný podstúpiť toto riziko.

Ak ambícia niečo pomenovať či opísať znamená zmocniť sa toho, tak Katarína Kucbelová si naozaj nenárokuje na moc nad jednotlivosťami tzv. reality prostredníctvom slov. Snaží sa síce cez pojmy s potenciálom všeobsiahnutia vyjadriť esenciálne princípy, ale správa sa vo vzťahu k okolitej prírode úplne symbioticky: nezasahuje, nič nemení, len sa nežne, letmo dotýka plynutia sveta (a aj čitateľa), splýva. A ak sa snažíme pomenúvať predovšetkým javy, ktoré nás desia, zdá sa, že poetku nedesí konkrétne nič, ale vo všeobecnosti všetko.

Recenze

Spisovatel:

Kniha:

Drewo a srd, Bratislava, 2003.

Zařazení článku:

beletrie zahraniční

Jazyk:

Země:

Témata článku:

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse