Michal Hvorecký sa rozhodol, že poviedok už bolo dosť, že už má vek i skúsenosti na román a že radšej bude písať to, čomu ako čitateľ aj sám dáva prednosť. A tak prišiel na trh s Plyšom – románom, ktorý má nanovo potvrdiť jeho spisovateľské ambície a stálu tematickú doménu. Takže znova istá vízia globalizovaného sveta so všetkými náležitými charakteristikami, dovedená do krajností najrôznejšieho druhu, a opakované pohrávanie sa s deštrukciami a manipuláciami. Opäť absurdný model sveta založený na negatívnych spoločenských javoch, tentoraz o tom, akú podobu môže nabrať svet dnešnej konzumnej spoločnosti reprezentovanej stratenou internetovou generáciou.

Literárny produkt
Michal Hvorecký sa však vo svojom literárnom produkte stratil oveľa viac ako všetci jeho problematickí literárni protagonisti dokopy. Nedokázal nájsť niečo, z čoho by sa mohol, povedané jeho vlastnými slovami, „vykľuť príbeh“. Namiesto toho sa zamotal do vaty lacných tematických udičiek, reťazca opakovaní a publicistických vyjadrení a poučovaní. Stroskotáva podobne ako v predchádzajúcom románovom pokuse Posledný hit na absencii silného nosného príbehu. Jeho románu chýba skutočný ústredný konflikt, ktorý by čitateľa dokázal presvedčiť, že príbeh hodnotovo narušeného jedinca v hodnotovo narušenej spoločnosti má aspoň minimálnu nadčasovú symbolickú platnosť a aspoň akú takú epickú perspektívu. „Univerzálna metafora“ vyhľadávača Google, o ktorej je tu medziiným reč, akosi nemá až taký všeobecný presah. 

Dej románu Plyš je jednoduchý a hlavne veľmi plochý. V centre je rozprávač Irvin Mirski, mladý muž ťažko závislý na internetovej pornografii, ktorý sa verbálne túži zbaviť svojej chronickej závislosti, ale celkom rád zlyháva stále ďalej. Chce skoncovať so životným štýlom, v rámci ktorého presedí celé dni pri počítači alias kompe, hotuje sa „definitívne opustiť staré zvyky“, ibaže „reštart systému“ a „preformátovanie mozgového disku“ sa nie a nie vydariť. „Bol som vyriadený človek,“ hovorí o sebe na jednom mieste a človeku sa chce len usmiať nad neprirodzenosťou kalkového výrazu. Tento odpísaný a skrachovaný jedinec sa pre vlastnú iluzórnu záchranu (v rámci presvedčenia „potrebujem, aby sa zmenil svet okolo mňa“) stane manipulátorom masy, no ako sa ukáže neskôr, sám je bábkou v rukách oveľa väčších a mocnejších manipulátorov. 

Len tak na efekt  
„Fascinuje ma sila, akou pornografia priťahuje pozornosť ľudí. Niečo podobné by som chcel docieliť svojimi projektmi. Myslím si, že by sa o mňa verejnosť mohla zaujímať rovnako ako o pornografiu.“ To je túžba Irvina Mirskeho, no v podaní Michala Hvoreckého viac ako o priťahovaní pozornosti  možno hovoriť o jej systematickom utlmovaní. Plyš je nudná, nedynamická kniha, ktorá sa síce snaží zaujať, no tému životnej neautentickosti podáva značne nevierohodne. Len z malej časti je to vinou štylistických prešľapov (v rámci ktorých sa napr. pokrkvané noviny „tackajú ulicami“) alebo logických nepresností (keď v akože tmavej noci je reč o výhľadoch do diaľky). Oveľa viac za to môžu štýlová a fabulačná jednoduchosť a neschopnosť presvedčivej evokácie. „Žijeme v zjednodušenom svete a budeme mať čoraz jednoduchšie umenie,“ hovorí Mirski a ja mám silný dojem, že Michal Hvorecký už úspešne nastúpil na cestu zjednodušovania. Jeho románová konštrukcia je slabá v základoch a kľúčové motívy, ako psychoanalyticky podložené traumy z detstva, značky tovarov vo funkcii osobných mien, internetová pornografia či fyziologické prejavy abstinenčných záchvatov, sú rozpisované stále nanovo a dokola – bez zvrstvenia, problematizácie či hlbšieho podtextu. „Všetko je choré. A od niečoho závislé,“ opakuje sa ľahostajne cyklicky v pravidelných intervaloch, takže niet sa ani čo diviť, že výsledkom stretnutia s touto knihou je ľahostajnosť.

V slepej uličke
Michal Hvorecký považuje Plyš za svoju doteraz najosobnejšiu knihu a v tom je možno jej najväčšie úskalie. Jeho štvrtá kniha ťaží z autorskej pozície, ktorú rokmi, textami a predovšetkým cieľavedomou marketingovou stratégiou medzičasom nadobudol. Ťažko sa však o nej dá povedať, že je lepšia ako tri predchádzajúce. Hvoreckého posun k nude je tu až príliš okatý. A zrejmé je tiež jeho nesenie sa na módnych vlnách a voľkanie si v umelej bubline vlastného úspechu. Chcelo by to trocha sebakritiky a prehodnocujúceho pohľadu na vlastné písanie. Hovoriť o „mladom európskom románe“ je odvážne, ale prázdne gesto.

Dana Kršáková
písané pre časopis Knihy & spoločnosť 12/2005